To, čo vidíme a cítime, nie je všetko. Existuje niečo za tým alebo nad tým.
Zenový mních povedal dervišovi: „Som tak slobodný a odpútaný, že už nikdy nemyslím na seba, len na druhých.“
Derviš povedal: „A ja som tak objektívny, že sa na seba dokážem pozerať, akoby som bol inou osobou; preto si môžem dovoliť myslieť aj na seba.“ [1]
Môžete sa nad tým zasmiať a premýšľať, či sú tí dvaja stále pri rozume, alebo či ich osvietenie odpútalo z každodenných situácií – alebo či sa len snažia skryť obmedzenia svojho stavu vedomia za dômyselnými frázami. V každom prípade sú ich slová zdrojom pobavenia.
Ale nemajú obaja pravdu? Obaja hovoria pravdu. Príbeh sa objavuje v mnohých variáciách s rôznymi aktérmi v rôznych kultúrnych kontextoch. Takže za tým musí byť niečo iné, niečo hlbšie. Či už je to tučný usmievavý svätý Budha, ktorý učí kóany zenu prostých ľudí v hostincoch starovekej Číny, alebo rabín, ktorý slúži ako príznačná postava pre židovský humor, alebo indický svätý, ktorý na otázku, prečo má len dvoch učeníkov – tí by naozaj nestáli za námahu – pokojne odpovedal: „Jedného dňa, jedného dňa príde každý“. –
Všetci títo sa na svet pozerali z perspektívy žmurkajúceho outsidera, ktorý je zároveň vo svete a nie je vo svete; všetci sa s otázkami svojich súčasníkov stretávali so zhovievavosťou, radosťou – ba aj veselosťou. A je len prirodzené, že šikovní ľudia našli názov aj pre kóan príbehu, opísaného na začiatku. Nazývajú to tetralema, s odkazom na dilemu, v ktorej sa nachádzame, keď nevieme, čo je vlastne správne a ktorú z dvoch možností by sme si mali vybrať.
Prenikol do nej aj známy indický svätý Nagarjuna, ktorý žil v 2. storočí ako jeden z priekopníkov mahájánového budhizmu. V jeho kontexte sa tento fenomén nazýva Catuskoti, je to „rozhodovací štvorec“. Ten tvrdí: 1) nie je to tak, 2) ani to nie je inak, 3) ani to nie je tak a nie tak, a nakoniec 4) nie je to ani tak, ani nie tak.
Môžete to vnímať ako štiepenie vlasov alebo obyčajnú hru so slovami. Ale, nepoukazuje fakt, že takéto myšlienkové tvary sa objavujú v tak odlišných kultúrnych prostrediach, na pravdu v zaobchádzaní so svetom a so sebou samým, na pravdu, ktorá uniká nášmu namáhavému ťažkopádnemu každodennému životu?
Zdá sa, že podstata spočíva v pohľade na svet, že to, čo vidíme a cítime, nie je všetko, že existuje niečo za alebo nad tým, alebo jednoducho existuje úroveň, ktorá sa vymyká nášmu racionalistickému prístupu k životu – ktorý, ako všetci vieme, je tak či tak ilúziou.
Vo veselej pohode existuje niečo úplne iné ako rezignované „no a čo…“ alebo cynizmus niekoho, kto si aj v tých najhorších situáciách dokáže robiť žarty z druhých (alebo zo seba). Jasná, vyrovnaná, pokojná veselosť vždy zahŕňa svoje vlastné ja a je láskavá, zhovievavá. Takýto postoj, zo svojej strany, predpokladá odstup voči sebe samému. Predovšetkým, veď ako by mohlo ego pokojne premýšľať o svete, ak sa nepozerá ďalej ako za okraj svojho vlastného taniera a jeho obsahu? V tom spočíva situáciu zdolávajúca sila veselosti s jej nákazlivým a oslobodzujúcim účinkom. Goethe to vyjadril v skratke:
Páči sa mi veselý človek
najviac medzi mojimi hosťami:
Ten, kto nedokáže mať sám seba za takého,
ako najlepšie vie,
určite nie je medzi najlepšími.[2]
Veselosti sa nedá naučiť, ale ani nie je vrodená. Je to zhustená životná skúsenosť a je založená na tom aspekte nášho bytia, ktorý sa stáva viditeľným len vtedy, keď posunieme naše poznanie seba trochu nabok – tento aspekt by ste dokonca mohli spojiť s duchovným rozmerom. Ide teda o viac než len o to, aby sme sa nebrali tak vážne.
Ambicióznejšie povedané: ide o celkový obraz alebo, ako to oveľa jednoduchšie hovorí hlas z Východu:
Prečo si nešťastný? Pretože 99,9 percenta všetkého, čo si myslíš, a všetkého, čo robíš, je pre tvoje ja, a tu žiadne nie je.[3]
[1] Aldinger, Marco (1992): Bewusstseinserheiterung. (Zvyšovanie povedomia.) Freiburg: Vydavateľstvo Marco Aldinger. s. 76.
[2] Goethe, Johann Wolfgang von (1982): Sprüche – Hamburger Ausgabe Band 1. (Výroky – Hamburské vydanie Zväzok 1). Mníchov: dtv. s. 318. Slovenský preklad autora. V origináli: „Ich liebe mir den heitern Mann / am meisten unter meinen Gästen: / Wer sich nicht selbst zum besten haben kann, / der ist gewiss nicht von den Besten.“
[3] Wei, Wu Wei (2002): Ask the Awakened: The Negative Way. (Opýtaj sa prebudeného: Negatívny spôsob.) Boulder: Sentient Publications. s. 7. Terence James Stannus Gray (1895-1986) mal pseudonym Wei Wu Wei.
