Ľudská bytosť je duša, ktorá má telo. Nie naopak. Táto duša, toto vedomie, sa pokúša nájsť si svoju cestu v tomto svete a uchopiť v tom zmysel. Každá umelecká forma je vyjadrením tohto hľadania zmyslu a účelu – vrátane tanca, ak primárne neslúži účelu vytrženia. Keď tanec vyjadruje prehĺbeným alebo zintenzívneným spôsobom to, čo je, môže to byť pre diváka zážitok, ktorý ho dojme, rozruší či otrasie ním. Pretože toto „je“ obsahuje vždy hlbokú túžbu po tom, čo môže byť alebo čo by malo byť. A tiež – alebo najmä – ak zobrazenie ľudského stavu prostredníctvom fyzického pohybu niekedy nezodpovedá našim predstavám o kráse a vznešenosti, môže hovoriť predsa presne o tomto: o hlbokej, všetko-prenikajúcej túžbe po vykúpení a spáse.
Ankoku Butoh, „tanec temnoty”, začal v roku 1959 krátkym, ale veľmi škandalóznym vystúpením Tatsumi Hijikata1, ktoré skoncipoval spolu s Yukio Mishima2. Bolo skôr tým, čo by sa v svete západnej modernej kultúry nazývalo „happening“, krvavý rituál, presiaknutý sexualitou. Ale krátke predstavenie – a prudká verejná reakcia naň – vznietili v Japonsku skutočnú explóziu umeleckých aktivít. Hovorí sa, že tieto boli namierené proti etablovaným silám, proti konzervativizmu a proti západným vplyvom, a určite platí, že Butoh bol vyvolaný týmito hraničnými podmienkami, že bol reakciou na situáciu v povojnovom Japonsku. Avšak je príliš krátkozraké vnímať umelecké snaženia tanca Butoh len ako „proti niečomu“. V tejto forme umenia ide o „za“, konkrétne ide o to, nájsť autentické, pravdivé vyjadrenie stavu pozemského (tu špecificky: japonského) človeka – a napokon v zápase o toto vyjadrenie strácať seba samého.
Teraz je namieste otázka, čo má kontemplácia tohto zvláštneho tanečného umenia povedať niekomu, kto sa snaží nejakým spôsobom o skutočnú ľudskosť, kto sa snaží prekonať obmedzenia polaritnej prírody a jej zákonitostí. Poďme sa na to pozrieť.
V európskom svete sa tanec, vo forme baletu, vyvinul do vysoko formalizovaného, umeleckého jazyka tela, pri ktorom každý pohyb, každá forma, dáva nejakej pohnútke vyjadrenie navonok. Skoky a tanec na špičkách sprostredkujú vyjadrenie beztiaže, takže sa zdá, akoby sa telo vznášalo; zarovnaný, vzpriamený postoj, často so zdvihnutými rukami a hlavou zatlačenou do krku, spôsobuje, že tanečník či tanečníčka vyzerajú vysokí a priami, ich pohľad smeruje do diaľky alebo nahor. Je to v pravom zmysle slova „pozdvihnutý“ telesný výrazový svet, v ktorom nachádza vyjadrenie myšlienka „Nebies“ alebo „Hore“, o ktoré by sa mal človek usilovať.
Samozrejme za tým nasledovala, na začiatku 20. storočia, proti-reakcia. Vznikol expresionistický tanec – „Ausdruckstanz“3 a z neho to, čo poznáme ako „moderný tanec“. Vo filme Wima Wendersa „Pina. Tancuj, tancuj, inak sme stratení“ možno vidieť jeden z najvyspelejších variantov tejto „voľnej“ formy moderného umeleckého tanca. Pritom sa ukazuje, že v procese oslobodzovania baletu od formalizmu sa stratilo aj niečo iné: transcendentné aspekty klasického baletu. Moderný tanec vyjadruje realitu života: medziľudské, prevažne hry túženia, odmietania, spájania a odpájania, slabosti a sily, rastu a deštrukcie. Z éterických a astrálnych účinkov pozná len to elementárne a nevie nič o „zážitku“ transcendencie (pokiaľ niečo také nie je tak či tak samo osebe protirečením).
Butoh vznikol aj pod vplyvom „výrazového tanca“ dvadsiatych rokov, no nenapodobňuje ho. Pretože Butoh pochádza z kultúry, ktorá žije svojimi duchmi. Kult predkov udržal „japonskú dušu“ voľnú pre vnímanie toho, čo nazývame silami druhého sveta, a tie nie sú spojené len s mŕtvymi, ale sú prítomné vo všetkom a so všetkým. Možno to znovu zažiť čítaním Mishima – alebo aj Murakamiho, alebo to vidieť vo filmoch štúdia Ghibli4, aby sme vymenovali len niekoľko výrazných príkladov.
Pri sledovaní javu Butoh (pojem „vystúpenie“ to nevystihuje) vzniká silný dojem, že tanečník je ovládaný silami, ktoré ním pohybujú. Niečo éterické, jemnohmotné sa prejavuje priamo v hrubohmotnom fyzickom tele. Kazuo Ohno5, ďalší zakladateľ hnutia Butoh, výslovne hovoril o tom, že jeho zosnulá sestra sídli v ňom a prejavuje sa v jeho tanci. Vo veku 75 rokov v jednom zo svojich tanečných performance „channeloval“ inú ženu, tanečnicu „La Argentina“, ktorá ho ako mladého muža svojím tancom nadchla a inšpirovala. Pri jeho sledovaní vzniká pocit, že „La Argentina“ je tu a používa človeka Ohno len ako prostriedok, aby sa vyjadrila – no zároveň tento človek zostáva úplne viditeľný a aktívny.
My ako západní hľadajúci, ktorí sa usilujú o myšlienku astrálnej, emocionálnej hygieny a chcú – aj v duchovnom zmysle – jasné, logické vzťahy, čistotu, vnímame to všetko ako pochmúrne a akosi špinavé. Vidíme putá, do ktorých Butoh-umelec vstupuje a ktoré ho, ako môžeme vnímať, ťahajú stále hlbšie a hlbšie, dolu do tejto prírody. Čo by na tom malo byť „oslobodzujúce“?, pýtame sa sami seba.
Hijikata opisuje kľúčovú scénu zo svojho raného detstva: Rodičia pracovali na poli od východu do západu slnka a bolo zvykom dávať malé deti do košíka a nechať ich tam, blízko poľa, celý deň, aby neutiekli. Či boli hladné, zašpinili sa alebo mali bolesti, na tom nezáležalo. Kričali, nikto neprišiel, a tak opäť prestali. Hijikata hovorí: „Keď takto sedíš v blate, máš zvláštne zážitky. Hlava a nohy sú náhle vymenené a na chodidlách sa otvárajú ústa a nasávajú blato. (…) Môžem vás ubezpečiť, že môj tanec sa zrodil z blata.“6 Ak vezmeme do úvahy citlivosť a vnímavosť detskej duše, tak tu určite možno rozpoznať skúsenosť nadiru, najhlbšieho bodu ľudskej existencie.
Čo robí Butoh so skúsenosťami tohto druhu? Prijíma ich a vyjadruje ich, až kým sa neodpútajú od osoby, ktorá ich vytvorila a nezískajú jemnohmotnú prítomnosť ako autonómne nahromadenia skúseností. Tanečník, tanečníka sa dostáva do stavu mimovoľnosti: On či ona práve prevzal to, čo bolo prítomné v mikrokozme a túto temnotu obrátil naruby a dal jej formu.
Stále nám hovoria, aby sme sa naučili, že „tieň musí byť integrovaný“ – japonský Butoh-umelec žije s tieňom a vyjadruje ho – áno, dalo by sa povedať: obetuje sa mu, žije pre tieň. Toto je spočiatku stav maximálnej zviazanosti. To sa však „nedeje“ nevedome, ale je zámerne hľadané, prehlbované, prežívané. Ľudská bytosť sa pritom celkom odovzdáva do závislosti, obetuje, takpovediac, svoje usilovanie o vyššie vedomie. Toto je viditeľné: postoj je ohnutý, nohy vykrútené dovonka, chodidlá otočené dovnútra, smer tanca je často nadol, smerom k zemi – proti-obraz ku tanečnej forme baletu, ako ho poznáme. A zatiaľ čo hrozí, že „snaha smerom nahor“ západného baletu bude ešte povrchnejšia a márnivejšia, má táto snaha smerom nadol potenciál stávať sa stále hlbšou a seba-stratenejšou. Ukazuje niekedy do sféry transcendencie. Tanečník-Butoh nie je človek, ktorý tancuje príležitostne, on tanec žije, stráca sa v ňom.
Butoh má potom tiež blízkosť k zen budhizmu, ktorá nie je hľadaná, ale akoby daná sama od seba. Berie vlastné skúsenosti tanečníka, väčšinou z detstva, ako veľký kóan života, a dúfa, že pre odpoveď vyrastie nad úsilie. Tu, ako aj tam, ide o seba-stratenosť a prekonanie účelu.
Naše predstavy o čistote, slobode a sebarealizácii sú kultúrne ovplyvnené. Ale cesta k seba-prekonaniu sa dá začať z mnohých miest a nie všetky sú svetlé.
Čo sa stalo na Golgote? Nemáme my všetci prejsť cez túto hlbinu, cez toto vedome prežívané utrpenie, aby sme boli obnovení, vzkriesení ako nová bytosť? Nie je to práve skúsenosť bolesti, ktorá nás vedie von z nášho uväzneného stavu? Prírodu prekonávame nie tým, že jej prikazujeme alebo že ju popierame, ale tým, že cez ňu úplne prechádzame, tak hlboko ako musíme. O conditio humana7 sa nedá vyjednávať. Dá sa len prekonať životom samotným. Toto nám – okrem iného – môže ukázať Butoh.
Z tejto perspektívy, ustupuje údiv či odpor, ktorý sme mohli spočiatku pociťovať voči tomu, čo nám Butoh predkladá, akémusi druhu lásky, ktorú cítime k tejto týranej prírode – lásky, ktorú môžeme aplikovať aj na to, čím my sami ešte stále sme, žiaľ.
______________________
Poznámky a odkazy
1 – Tatsumi Hijikata (9. 3. 1928 – 21. 1. 1986), desiate z jedenástich detí roľníckej rodiny z Akity, študoval step, jazz, balet, flamenco a výrazový tanec v Tokiu po tom, čo sa údajne nejaký čas držal nad vodou lúpežami a krádežami. Jeho tvorba bola inšpirovaná surrealizmom a autormi ako Mishima, Lautreamont, Genet a de Sade. V roku 1962 založil so svojou partnerkou Akiko Motofuji tanečné štúdio Asbestos Hall. Koncom sedemdesiatych rokov prestal verejne vystupovať a začal sa venovať písaniu a editovaniu kníh. Zomrel krátko pred plánovaným prvým vystúpením po tejto prestávke.
2 – Yukio Mishima (14. 1. 1925 – 25. 11. 1970), syn tokijského vládneho úradníka, jeden z najvplyvnejších japonských autorov 20. storočia, vydal 34 románov, asi 50 divadelných hier, asi 25 kníh s poviedkami, najmenej 35 esejí, jedno libreto a jeden film. Jeho dielo je ovplyvnené myšlienkou obnovenia hodnôt a spôsobov života starého Japonska a je preniknuté homo-erotickým uctievaním hrdinov, mimoriadne kultivovaným klasickým jazykom a určitou mýto-mániou. V roku 1968 vytvoril z pravicovo politicky orientovaných študentov súkromnú armádu, s ktorou v roku 1970 zaútočil na velenie japonských jednotiek sebaobrany (Japanese Self-Defense Forces – JSDF) (ktoré spolupracovali so spojencami). Pred svojimi ľuďmi predniesol prejav, „odovzdal“ JSDF „cisárovi“ a potom spáchal rituálnu samovraždu spôsobom, tradične praktizovaným samurajmi.
3 – „Ausdruckstanz“ – „Výrazový tanec“, je prevažne expresionistická tanečná forma, pochádzajúca z dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia, ktorá sa, inšpirovaná hnutím návratu k prírode Monte Verità, pokúšala postaviť proti baletu výraz v prirodzenom pohybe tela. K významným predstaviteľom Butoh patrí Mary Wigmann (1886 – 1973) a Harald Kreutzberg (1902 – 1968). Pina Bausch (1940 – 2003) nadviazala na tieto počiatky aj svojím „Tanztheater Wuppertal“ („Divadlom tanca Wuppertal“).
4 – Štúdio Ghibli je japonské štúdio animovaných filmov. Známe diela štúdia sú napríklad Princezná Mononoke, Cesta Chihiroka do zázračnej krajiny či Putujúci zámok. Vo filmoch, ktoré vytvoril väčšinou zakladateľ štúdia Miyazaki (*1941), zvyčajne mladá hrdinka prežíva dobrodružstvá, v ktorých sa znovu obnovuje narušená harmónia medzi modernou realitou a „iným svetom“, ktorý je obývaný duchmi a mýtickými bytosťami.
5 – Kazuo Ohno (17. 10. 1906 – 1. 6. 2010), syn vzdelanej rybárskej rodiny z Hokkaida, pôvodne športovec ľahkej atletiky na športovej vysokej škole, začal spontánne s tanečným tréningom v roku 1933 po návšteve tanečného vystúpenia Antonie Mercé (La Argentina). Po vojne a vojnovom zajatí vystúpil verejne prvýkrát ako 43-ročný. V hľadisku bol Tatsumi Hijikata, s ktorým potom spolupracoval v rokoch 1959 až 1966. Vystupoval s ním, s ďalšími protagonistami moderného tanca a sólovo, a v roku 1980 začal s medzinárodnými turné. Posledné vystúpenie mal v roku 2007 vo veku sto rokov: Z invalidného vozíka a ležiac na bruchu, formoval svoje pohyby rukami a nohami, najčistejšie Butoh.
6 – Citované z Die Rebellion des Körpers. BUTOH. Ein Tanz aus Japan. (Vzbura tela. BUTOH. Tanec z Japonska.) Michael Haertder, Sumie Kawai (Hrsg.) Alexander Verlag, Berlín, 1988, druhé vydanie. ISBN 3-923854-22-6, s. 38 dolu.
7 – „Líšime sa inteligenciou, zdravím i nadaním. Ale i tak sme si všetci rovní: sme svätí i hriešnici, dospelými i deťmi, a nikto nestojí nad druhým a nie je jeho sudcom. Znamená to, že „ľudská danosť“ – conditio humana – je u všetkých ľudí rovnaká, napriek všetkým rozdielom, čo sa týka inteligencie, nadania, veľkosti či farby pleti“. Erich Fromm, In: Jenseits der Illusionen (Na druhej strane ilúzií). Zdroj: https://www.unipo.sk/public/media/23233/identita%20jedinca.pdf (pozn. prekl.)
