Liečenie a vnútorné umieranie

Vyžaduje liečenie našu myšlienkovú a vôľovú aktivitu? Aký je pôvod holistického konceptu liečenia, rovnováhy a znovunastolenia harmónie?

Liečenie a vnútorné umieranie

Proces liečenia podporíme najlepšie tým, že necháme odumrieť aktívnu túžbu po uzdravení. Možno to je provokatívne prehlásenie. Ale pokúsme sa zistiť, či je to pravda alebo nie, pričom budeme brať do úvahy psychológiu liečenia.

Keď sme veľmi chorí, môže vzniknúť silná túžba po uzdravení a zotavení. Pri chorobe si môžeme nanovo uvedomiť hodnotu toho, že sme nažive. Ako reakciu nato si často neprajeme nič viac, než predchádzajúci stav zdravia.

Prečo je liečivé, nechať umrieť aktívnu túžbu po uzdravení? Otázka, ktorú si musíme predtým položiť, je, či je fyzické alebo duševné uzdravenie spôsobené alebo ovplyvňované ľudskou vôľou – alebo, či nám zosilnené želanie uzdravenia nespôsobí, že nie sme vnímaví voči subtílnemu pohybu uzdravovania. Vyžaduje liečenie aktivitu našich myšlienok a vôle? Čo je zdrojom holistického konceptu liečenia, rovnováhy a znovunastolenia harmónie?

Najprv je tu v oblasti tela alebo duše (psyché) nerovnováha, narušenie usporiadaného stavu systému telo-duša – choroba. Vonkajšími príčinami takejto poruchy môžu byť chronické alebo náhle otravy tela alebo zranenia, spôsobené nehodami. Vnútorné príčiny môžu byť podmienené psychicky, spôsobené aktuálnou životnou situáciou alebo minulými udalosťami, ktoré sa v súčasnosti prejavujú vo fyzickom tele ako choroba. Ale tiež zdanlivo vonkajšie príčiny – ako nehody – mohli byť nevedomky vyvolané psychickými konšteláciami.

Aký je náš vzťah k vzniknutému narušeniu zdravia?

Vychádzajme teraz z toho, že došlo k narušeniu. Aký je náš vnútorný vzťah k tomuto narušeniu? Tu existujú vlastne len tri možnosti.

Jednou z možnosti je, že sa v najhlbšom bytí tejto choroby bojíme. To môže viesť k tomu, že ju odsudzujeme, odmietame a zúfalo v myšlienkach hľadáme pre ňu dôvody a vysvetlenia. Potom nastane túžba uzdraviť sa alebo túžba po stratenom zdraví. Ale všetky tieto vyjadrenia sú iba vedomiu zodpovedajúcim zapieraním, odporom proti fyzicko-energetickej skutočnosti choroby.

Druhou možnosťou je, že sa k chorobe staviame ľahostajne, ignorujeme ju, popierame ju alebo ju bagatelizujeme alebo vytesňujeme. Aj to je forma odporu proti fyzicko-energetickej skutočnosti choroby. Pri miernych ochoreniach to však môže viesť k tomu, že choroba opäť zmizne.

Tretia možnosť je, že s chorobou nakladáme tak ako s každým iným aspektom v nás, v jasnom uvedomení. To znamená, že sme v pokojnej vyrovnanej láske pozorní k impulzom tela a psychiky, bez toho, aby sme chceli dávať samotnej chorobe nejaké smerovanie. Takéto vedomie je – pretože je nezaujaté – oslobodené od túžby po uzdravení. Takéto vedomie rozpozná ale bez posudzovania, keď sa taká túžba v mysli alebo vôli objaví, formuluje sa a stáva sa aktívnou.

Odkiaľ prichádza liečenie?

Uzdravovanie vzniká v jednotlivcovi zo všetko-prestupujúceho poľa univerzálneho poriadku a lásky. Nevyžaduje naše prianie uzdraviť sa, aby sa uzdravenie uskutočnilo; omnoho viac vyžaduje neprítomnosť nášho odporu proti tomuto neosobnému, dynamickému poriadku celku.

Aby bolo možné stále nanovo rozpoznávať, čo znamená neprítomnosť odporu, je potrebná jednoduchá myseľ, ktorá vo vhľade nerobí nič viac, než že si uvedomuje celý pohyb toho, čo je. V tomto stave sa uskutočňujú nielen vnútorné uzdravovacie procesy nerušene, ale tiež sa môže vyprázdniť, uvoľniť, to nevedomé do vedomia, a potom sa môže samo sprostredkovať a komunikovať intuitívne porozumenie, ako aj impulzy, ktoré súvisia s vonkajšími príčinami choroby. Z toho môže vzísť inteligentné konanie.

Takéto neposudzujúce vedomie znamená, nechať umrieť zvrchovanosť osobnej interpretácie. To znamená pre Ja, ktoré prijíma každý vnem, že odumrie, čím sa odovzdáva čistému, nezaujatému, objektívnemu vedomiu. Pretože je to Ja (ego), ktoré okolo jednoduchej skutočosti choroby vytvára prianie, myšlienku, obraz uzdravenia, obraz, ktorý v sebe nemá žiadnu realitu a pravdu. V tomto stave túžby sa vedomie stáva nevnímavé voči skutočnosti, že pohyb uzdravovania začal už pri prvom nástupe poruchy.

Odovzdať sa vedomiu

Jednoduché vedomie tiež neznamená „Ja vnímam“. Znamená, odovzdávam sa, prenechávam sa vedomiu. Existuje vedomie strachu. Existuje vedomie ľahostajnosti. Existuje vedomie pre reakciu zo strachu, z ktorého vzniká túžba po uzdravení. Existuje vedomie pre zmätok. Existuje vedomie pre dezorientáciu. Existuje vedomie pre túžbu vedieť. Existuje vedomie pre túžbu po pravde. Tým, že sa odovzdáme tomuto vedomiu, končí osobné Ja, ktoré neustále prevezme impulz na liečenie, ktorý je bez-Ja. Pravdou je, že tieto impulzy-bez-Ja nesú svoju vlastnú silu prejavenia a rozvíjajú svoju vlastnú dynamiku, oslobodenú od Ja, nesenú celistvosťou. Je tiež pravda, že tieto impulzy sú opakovane preberané, pohlcované a odkláňané prostredníctvom Ja – ega, a preto nemôžu prinášať ovocie.

Tajomstvo duchovného aspektu liečenia je preto to isté, ako tajomstvo vnútorného duchovného oslobodenia: úplné, dokonalé odovzdanie vôle-Ja, opustenie vôle seba samého, a z toho sa odvíjajúca vnímavosť a priepustnosť ľudského ducha pre posvätný poriadok.

Ramana Maharashi to vyjadruje takto: „Iným spôsobom je, usmrtiť ego, a tým sa úplne podrobiť Pánovi, rozpoznať svoju bezmocnosť a neustále hovoriť: „Nie ja, ale ty, ó, Pane!“, vzdať sa každej myšlienky na „ja“ a „moje“ a nechať úplne na Pána, čo s tebou chce urobiť. Odovzdanosť nie je úplná, pokiaľ ten, ktorý uctieva, chce od Pána to alebo ono. Pravá odovzdanosť je láska Boha kvôli láske samotnej a kvôli ničomu inému, dokonca ani kvôli získaniu spásy.“ [1]

Vedomie emócií, koniec emocionálnej disharmónie

Nakoniec, ale predsa len, by sme sa chceli ešte zaoberať konkrétne vnútornými zraneniami a „chorobami“ duše. Bežná myseľ verí, že si musí byť vedomá príčin týchto disharmonických, emocionálnych stavov, aby sa mohli rozplynúť. To ale v skutočnosti nie je pravda. Každá predpokladaná príčina, ktorú si myseľ identifikuje, je len výsledkom inej príčiny. Viera, že človek porozumie problému pomenovaním jednej z príčin, vychádza z Ja, ega, ktoré chce rýchle a ľahké vysvetlenie, aby našlo pokoj.

Koniec emocionálnej disharmónie nespočíva v nájdení domnelej vonkajšej príčiny alebo vysvetlenia. Spočíva vo vedomí emócie samotnej, ktoré nechce ani to, aby emócia zmizla, ani to, aby zostala. Takéto vedomie emócie je pozeranie sa očami večnosti, namiesto očami skúseností alebo vedomostí a tým času. Aby sme to objasnili, pozrieme sa na to krátko na rozličných úrovniach.

Bežná myseľ si je vedomá pohyblivej emócie iba nepriamo, prostredníctvom obsahu svojho myslenia. Myslí, napríklad, na minulé udalosti, možno intenzívne, ktoré v nej potom zjavne stimulujú určitú emóciu, ktorá tam ale latentne vždy bola. Potom existuje úroveň, ktorá si emóciu uvedomí, táto ju ale chce okamžite vysvetliť a klasifikovať pomocou myslenia. Pritom je každé vysvetlenie vyjadrením toho časového. Predsa však potom existuje v nás tiež úroveň, ktorá vidí iba kvalitu emócie. Pozerá sa na kvalitu sily emócie, bez myšlienok, bez asociácii s udalosťami a spomienkami na minulosť. Vzhľadom na to, že tento pohľad je oslobodený od minulosti a od očakávania nejakej budúcnosti, je bez času. Je to pohľad z celku, v teraz. V tomto pozeraní dochádza k vyprázdneniu toho dosiaľ podvedomého. Lebo už viac neexistuje žiaden odpor, ktorý by sa postavil proti tomuto prirodzenému, liečivému vyprázdneniu toho podvedomého. Keď sa tento proces uskutočňuje, môže ísť ruka v ruke s úplnou transformáciou, premenou všetkého toho, „čo je“.

Všetko prestupujúci poriadok a harmónia

Skutočnosť telesného a emocionálneho uzdravovania je dôkazom princípu neosobného, všetko prenikajúceho poriadku a harmónie. Lebo uzdravenie je znovu-prejavením tohto poriadku a harmónie v jednej časti celku. Skutočnosť choroby je naproti tomu dôkazom nie pre možnosť narušenia všetko prenikajúceho poľa liečivého poriadku a harmónie, ale pre možnosť oddeliť sa na určitej úrovni od tohto poľa. Tu nachádza uplatnenie hermetická zásada: Ako vo veľkom, tak aj v malom. Ako hore, tak dole. Preto aj kolektívny stav ľudstva možno prirovnať k osobe, trpiacej disharmóniou v svojej duši (psyché).

Vnútorné umieranie v zmysle umierania vzhľadom na minulosť, je umieraním odporu proti čistej vitalite večného Teraz. Je to smrť odporu proti znovu-prejaveniu univerzálneho, všetko prestupujúceho poriadku a harmónie. A jedným dynamickým aspektom tohto univerzálneho poriadku je, okrem iných, uzdravenie.

 


[1] Citované z: Devaraja Mudaliar, Day by day with Bhagavan (Deň čo deň s Bhagavanom) (conversations with Ramana Maharshi)(Rozhovory s Ramana Maharshi)

Print Friendly, PDF & Email

Zdieľaj tento článok

Info o článku

Dátum: 13 júla, 2020
Autor: K.S. (Germany)
Foto: Daniel Kirsch auf Pixabay

Obrázok: