Väčšina ľudí si želá zaujímavé zážitky. Prajú si však aj istotu. Rast a rozvoj, milerád – ale prosím, v rámci komfortnej zóny. Takýmto spôsobom by sme sa radi rozvíjali, vyvíjali, prejavovali. Preto zažívajú rozmach dobrodružstvá, ktoré sa zdajú zvládnuteľné. Výber je tu veľký, a možno si zvoliť požadovanú úroveň intenzity. Dáte prednosť (nie príliš odvážnemu) výstupu na horu alebo bungee jumpingu? Výletu do púšte alebo dovolenke na pláži s folklórnym večerom? Thrilleru alebo romantickému románu? Alebo milostnému romániku? Človek zakúša zážitky, ale pritom sa zvyčajne rozrastá len zbierka zaujímavých chvíľ. Čoskoro sa zážitky opäť roztriedia či vytriedia. Pretože nič tu nebolo skutočne obohacujúce, len trochu farby, ktorá sa dostala do života a opäť vyprchala.
Je to naša „normálnosť“, čo spôsobuje krízy?
Napínavejšie to bude pri pohľade na dianie vo svete. Tam všade možno vnímať krízy: klimatická kríza, environmentálna kríza, utečenecká kríza; rastúca agresivita medzi štátmi, rozpadajúce sa štáty, rozpadajúce sa aliancie. Je pochopiteľné preskúmať, čo nám tieto krízy majú povedať. Spôsobuje tieto krízy naša „normálnosť“? Je možné, že sme často ľahostajní k dôsledkom nášho spôsobu života, teda voči tomu, čo spôsobujeme našimi strachmi, túžbami a ambíciami? Odrážajú sa vo veľkom tie problémy, ktoré my v malom, v svojom osobnom živote, nedostatočne jasne vnímame a neriešime ich? Netriešti sa tiež často náš súkromný život medzi protichodné záujmy, neprivádzajú nás naše vlastné protichodné ciele znova a znova do stagnácie? „Kríza“ je situácia rozhodovania, a ak sa v správnej chvíli prijme správne rozhodnutie, môže byť bodom obratu.
Ľudstvo môže globálne konať inakšie len vtedy, ak je mnoho ľudí pripravených odhaľovať problémy v sebe samom a poznávať seba samých. Dokážeme sa dostať k základom svojho expanzívneho „ja“ – ega? Ide o to, aby sme vnímali, že napriek našej inteligencii mnohé veci nechceme vidieť, že naše srdcia sú často slepé a ľahostajné, že nevedomé strachy spôsobujú mnohé naše obmedzenia a bránia nám pozitívne pristupovať k potrebným zmenám. Nepoznáme sami seba, a táto nevedomosť siaha hlbšie než len do navonok vnímateľného života. Poznanie, ktoré nám chýba, vzniká len vtedy, keď je to dočasné, pominuteľné v nás, privedené k stretnutiu s tým večným.
Náš život v „malom“ nás môže naučiť mnohým potrebným veciam. Často sú to práve prekonané ťažkosti, ba dokonca aj straty, z ktorých vychádzame s úľavou a posilnení. S úľavou, pretože sme opäť hodili cez palubu nejakú ilúziu, aj keď spočiatku nie dobrovoľne. Posilnení, pretože sme zakúsili, že nám napodiv strata nemohla vziať nič podstatné. Objavuje sa nečakaná sloboda, začínajúca nezávislosť od vecí a okolností, od prianí, strachov a potrieb.
O rieke života
Každé skutočné zblíženie sa s ľuďmi a zapojenie sa do situácií môže v tomto zmysle pôsobiť osvetľujúco a oslobodzujúco. Ten, kto sa odváži spontánne nasledovať situáciu a zahodiť vlastné životné plány, ba dokonca zdanlivo vopred určenú cestu opustiť, objavuje na sebe samom nové stránky. Takýto človek práve tým, že sa odovzdá neočakávanému, nachádza v sebe hĺbky, o ktorých nič nevedel. Odhaľuje, že vlastné tesanie na sebe samom viedlo k cieľu menej ako to, čo zviditeľnila rieka života. Aj tu vzniká kus slobody, oslobodenie sa – od seba-prezentovania, od pretvárky, od vopred stanovených či chápaných rolí. Človek sa blíži k otázke, či je „ja“ nakoniec definovateľné a ohraničiteľné. Nejaví sa to tak, že je najviac opravdivé v seba-zabudnutí, v spolu-pôsobení s inými?
Prostredníctvom všetkých týchto skúseností sa náš pohľad zostruje. Hľadáme teraz naplnenie, lásku, dokonalosť. Odtiaľto to bude ťažké. Pretože skúsenosť naplnenia sa nedá udržiavať. Ak sa o to pokúšame, vzniká stagnácia. Hľadáme skutočnú lásku a potom spozorujeme, že si kladieme podmienky, že mimovoľne prepočítavame dávanie a prijímanie. Prvý veľký preddavok citov, ktorý darujeme, chceme neskôr dostať späť. Je normálne myslieť si, že život (a ostatní) nám niečo dlhuje. Ale je to naozaj tak?
Ak hľadáme dokonalosť, musíme sa stať pravdivými; k tomu patrí to, že v myslení, cítení a konaní sme jednotou so sebou samým. Predsa tu sa nachádza príliš veľa konfliktov cieľov v nás. Chceli by sme istotu blahobytu a zároveň aj slobodu ľahkého bremena. Chceli by sme byť jednotní so všetkými dušami tam vonku, ale, prosím, môžem ostať vnútri svojich vlastných štyroch stien? Chceli by sme pomáhať a tvoriť, ale na akej báze a s akým nasadením? Dokážeme byť pravdiví, dokážeme byť dobrí? Môže vôbec byť človek dobrý? „Nikto nie je dobrý, ani jeden“, hovorí Ježiš. Táto veta je ako výstrel z luku, ktorý ale nedokáže zastaviť dušu v hľadaní.
Život nám stále opäť daruje naše dobrodružstvá, v neočakávaných stretnutiach. Vo vzťahoch, do ktorých vstupujeme, v konfliktoch, ktoré prijímame a prežívame, pretože sa to jednoducho stáva. V stroskotaní, ktoré nečakane odhalí vnútorný poklad – ktoré ukáže vo vnútri miesto, kde sa to moje a to tvoje, to zlé a to správne spájajú do niečoho nového. Otvára sa cesta, na ktorej vzniká dôvera a stáva sa možným strácať „seba samých“, bez očakávaní, a pritom byť unášaní tým neznámym, ktoré na nás čaká na konci cesty.
To nesmrteľné v nás putuje cez priestor a čas
Ako by vyzerala naša cesta životom, keby sme sa na ňu mohli pozerať z perspektívy toho večného v nás? Hľadáme „seba samých“, to večné v nás by sa chcelo ukázať ako pravé ja. Odzrkadľujeme sa v ľuďoch a veciach, to večné sa odzrkadľuje v nás – chápeme to? Hľadáme dokonalosť v pominuteľných veciach, ale tie sú predsa „len podobenstvom“ pre to večné. Hľadáme spojenie, jednotu, a pritom sa nechávame spútať; ale predsa tu je to nesmrteľné v nás, ktoré je vše-spojené a chce odstrániť, uvoľniť svoje dočasné putá. My máme k dispozícii rozpätie asi osemdesiatich rokov; to večné putuje od nepamäti cez priestor a čas. Sme v odlúčení; ale to večné je neoddeliteľnou súčasťou božského Všetkého: mikrokozmos, malý vesmír, ktorý by chcel s našou pomocou doviesť svoju cestu k svojmu cieľovému určeniu. To znamená, že všetky skúsenosti, ktoré zažívame, zažíva s nami mikrokozmos. Prežívame dobrodružný život – ale dobrodružstvá mikrokozmu, toho večného v nás: to sme my.
Často, keď prežívame straty alebo ťažkosti, alebo keď zažívame niečo obzvlášť krásne a dojímavé, sa môže zablysnúť okamih slobody. Vtedy konáme bez strachu, vtedy sa pustíme bez toho, aby sme sa báli následkov. Na začiatku je to proces dozrievania duše. Z neho sa rozvíja vedomie pre to duševné, rastie otvorenosť pre to nevyspytateľné, to večné v našom strede (a vo všetkých ostatných!). Učíme sa načúvať svojmu vnútru. V tom, kto ide ďalej, môže rásť láska a odovzdanosť božskému Ja. Po prvýkrát sa objavuje vnímanie, že to večné potrebuje to dočasné, že prechádza vývojom s našou pomocou. Vedomé stretnutie ešte nie je možné. Ale stane sa niečo zvláštne: Všetky diania sa stávajú otvorenou bránou – keď ňou prejdeme, priblížime sa k tomu večnému v nás, skrz všetko, čo tvorí náš život. Potom sa zdá, že všetko, čo sa deje, nám chce raziť túto cestu.
Zároveň sa už začala veľká zmena: Vo vedomí, v myslení, v cítení. Hranice miznú. Strach, nepriateľstvo a polarita slabnú, vo všetkom sa stáva viditeľnou jednota. Ba ešte viac, stáva sa základom nášho myslenia a cítenia. To je začiatok premeny, transformácie. V tom, kto dôsledne pokračuje na tejto ceste, rastie nová vôľa, ktorá prekonáva zvyky a staré materiálne väzby – a ktorá sa napokon stáva zdrojom životnej sily, ktorý nikdy nevyschne, bránou do nepominuteľného života. Nové sily prúdia do celej bytosti a premieňajú ju. Pre dočasné „ja“ je to cesta zanechávania, odpútavania sa, slúženia, „zanikania“ a „vznikania“ v tom Novom, ktoré sa blíži. Na konci je to znovuzrodenie toho večného v našom strede. Kto kráča touto cestou, stáva sa vedome obyvateľom dvoch svetov, večného a dočasného. Existuje vari väčšie dobrodružstvo ako toto putovanie?
