Jednoduché vysvetlenia?
Jedným z fenoménov modernej informačnej spoločnosti je generovanie jednoduchých vysvetlení pre zložité skutočnosti, kvôli tomu, aby sa znovu nadobudol pocit chápania. Takéto naivné vzorce vysvetlení sú v dnešnej dobe prostredníctvom digitálnych médií tisíckrát privádzané do obehu ako takzvané „konšpiračné teórie“ a zdieľané mnohými ľuďmi. Pritom pomocou jednoduchých modelov môžu byť neprehľadné incidenty riešené a sledované spätne až k zdanlivo známym príčinám.
A tak, určitá situácia môže byť stále znepokojujúca, ale kvôli systému domnienok je prinajmenšom vysvetliteľná a „vinníci“ budú zdanlivo demaskovaní. Pritom budú, nevedomky, naše vlastné obsahy vedomia premietané na skupinu iných ľudí. Táto skupina sa potom urobí zodpovednou za zlo vo svete. Takéto spôsoby priraďovania viny, teda obviňovania (iných), sa používajú nato, aby sa človek cítil pohodlnejšie vo svojom vnútornom živote a aby sa mohol zbaviť svojej osobnej zodpovednosti. Tým sa ale znemožňuje hlbšie seba-poznanie a nakoniec sa zväčšuje nejasnosť a zahmlievanie v živote.
Interpretovať ešte nepochopené
Chcieť pochopiť je podstatným rysom ľudskej bytosti. V pozadí pôsobí naša túžba po domove a potreba blízkosti, dôvernosti. Porozumenie napomáha orientácii – v spojení s pocitom, že je človek integrálnou súčasťou celku. Každá túžba po pochopení je zároveň zápasom o to, interpretovať to neznáme, to ešte nepochopené.
Keď počujeme alebo čítame slová v jazyku, ktorý je pre nás neznámy, potom nám ostávajú význam a zmysel slov uzamknuté, neprístupné. Naša túžba po pochopení naráža na odpor, nepreniknuteľnosť a cudzosť.
Objavenie zmyslu a významu situácie vedie naproti tomu k pozitívnej skúsenosti. Tento moment možno prirovnať k spojeniu dvoch káblov a toku elektrického prúdu. Pred tokom prúdu existovalo napätie a blokovanie spojenia – nechápanie.
Prekážky pri chápaní nám dávajú podnet na premýšľanie, uvažovanie, dedukovanie záverov a rozpoznávanie súvislostí. Dočasné nechápanie je esenciálne nevyhnutné pre proces evolúcie, pre vyšší rozvoj vedomia. Ten je umožnený práve napätím medzi chápaním a nechápaním. Ak by všetky otvorené otázky boli už zodpovedané, potom by neexistovala ďalšia možnosť vývoja.
Duchovný princíp sa manifestuje
Ako duchovne hľadajúci vieme, že bytostným súcnom poza viditeľný zjav je vždy duchovný princíp, ktorý sa manifestuje, prejavuje, vo forme. Za minerálom, rastlinou, zvieraťom a napokon ľudskou bytosťou pôsobia rôzne duchovné sily, aby vstúpili do prejavenia.
Životný princíp sa manifestuje sám od seba a dokáže sám seba prostredníctvom toho vnímať. Seba-vnímanie života sa vyskytuje v živočíšnej a rastlinnej ríši v zložitých procesoch a spôsoboch správania, ktoré nasvedčujú o seba-referencii, teda o odkazovaní na seba.
Ale iba u ľudí dosahuje seba-vnímanie vyššiu kvalitu, pretože v nich pôsobí vyšší princíp myslenia alebo vedomia, ktorý podnecuje k ďalej siahajúcemu poznaniu. Tento princíp presahuje to, čím je vnímanie a žiadostivosť v živočíšnej ríši. Je spojený s naliehavou túžbou po aktívnom porozumení.
Odkiaľ presne pochádza naša túžba pochopiť? Prečo nemôžeme jednoducho prijať okolnosti a seba?
Je to preto, že naše hlbšie bytie, naše najvnútornejšie bytie, siaha za hranice prirodzeného. V duchovnej tradícii sa hovorí o mikrokozme ľudskej bytosti, ktorá v procese involúcie postupne klesla dolu do pozemského, zhmotneného sveta.
Pôvodné kozmické vedomie sa pritom stratilo a už si viac nemôžeme, nedokážeme spomenúť na svoj skutočný pôvod. Dnes žijeme v stave nechápania a v zabudnutí – v akomsi druhu amnézie.
Na dne hlbokého jazera
Tento proces je porovnateľný s potápaním sa na dno hlbokého jazera. Čím hlbšie sa dostávame, tým sa všetko stáva menej jasným a rozmazanejším. Po nejakom čase dosiahneme dno vody – nadir materiálnosti. Môžeme sa tu dolu usadiť – alebo sa zo dna silne odraziť, aby sme sa vrátili k jasnosti. Keď to urobíme, začína rozhodujúca fáza v evolúcii vedomia.
V dôsledku naznačenej involúcie sa v súčasnosti nachádzame vo svete, v ktorom musíme bojovať o svoje prežitie, o svoju existenciu. V časopriestorovej dimenzii prevládajú neustále starosti o seba samého a túžba pochopiť vlastnú realitu s jej príčinami, väčšinou neviditeľnými.
Zdá sa, že naše životy sú riadené zdanlivo náhodnými udalosťami a vonkajšími vplyvmi, ktoré nám nedávajú žiaden zmysel. Nemôžeme svoj život slobodne formovať, ale sme neustále konfrontovaní s nepredvídateľnými udalosťami. Zároveň je pre nás vo veku globalizácie dnešná spoločnosť, s jej rozmanitými mechanizmami pôsobenia a zložitými vzájomnými vzťahmi, čoraz viac neprehľadná a ťažšie pochopiteľná, mentálne aj emocionálne.
To všetko má za následok pocit bezdomovectva a odcudzenia.
Pokým konáme úplne z vedomia, ktoré sa pritom vyvinulo, potom sa nachádzame v ríši ilúzie. Neustále vytvárame formy, ktoré nadobúdajú tvar vo svetoch myšlienok, pocitov a napokon hmoty.
Naše myšlienkové výtvory môžu byť pritom stále znova a znova odzrkadľované. Je možné, že tieto odzrkadlenia pokračujú donekonečna. Mentálne koncepty majú okrem toho tendenciu, navzájom sa prepájať a vytvárať energetické štruktúry so svetom pocitov („astrálnym svetom“). Pritom sa stále viac zastiera pra-pôvodný, božsko-duchovný impulz a stráca sa kontakt s komplexnou realitou.
Nevyhnutným následkom našej súčasnej situácie sú nejasnosť a klam.
Otvoriť sa komplexnej realite
Môžeme sa však tiež otvoriť komplexnej realite a nechať sa viesť čistým duchovným princípom, ktorý nás vždy nanovo zduševňuje a inšpiruje.
Môžeme sa snažiť preniknúť k novému spôsobu chápania duchovných príčin. Potom sa snažíme dostať k jadru vecí.
Snaha dostať sa k zdroju tiež znamená, rozpoznať príčinu všetkého toho, čo nás od neho oddelilo a priviedlo do stavu zabudnutia: Je to postupné ponáranie duší do sveta foriem hrubo-hmotnej matérie a kontakt so silami kryštalizácie a smrti, ktorý z tohto ponorenia vznikol.
Veľmi často sa stotožňujeme s prejavmi formy, s naším telom, jeho myšlienkami a pocitmi. Tak vzniká ilúzia, že naše ja je forma. Zdanlivo je potom formou všetko, čo existuje.
Keď niekedy vedome zažijeme, ako ideme cez dvere do priestoru, a pritom zanecháme za sebou všetky výtvory svojho ja: myšlienky, pocity, aktivity vôle, predstavy o čase a priestore, predstavy o nás samých, celú našu osobnú históriu s jej nádejami, prianiami, konceptmi a systémami presvedčení, keď všetko toto necháme za sebou – čo zostane?
Zase ďalšia ilúzia, alebo niečo hlbšie, podstatnejšie?
Svetlo v poli vedomia
Možno vtedy spozorujeme v poli vedomia duše svetlo. Niečo, čo pozostáva z beztvarej „substancie“ a chce sa vyjaviť v našom bytí.
Toto svetlo nám slúži ako znamenie na našej duchovnej ceste. Čím viac mu dáme priestor, tým jasnejšie bude naše chápanie. Vzniká intuitívna schopnosť, ako čistý nástroj na odzrkadľovanie pravdy a svetla.
Aký je náš skutočný pôvod?
Je to duch-duša – duchovný aspekt našej existencie, ako zjednotenie duchovnej vôle a duchovnej lásky. Prostredníctvom nich môžeme dospieť k pochopeniu toho podstatného.
Keď sa zameriame na impulzy z najvyššej úrovne nášho bytia, potom sily z duchovno-duševnej dimenzie sa v nás dostanú do plnej pôsobnosti. Takto vzniknutú jasnosť vysielame do každej bunky tela a tiež navonok do sveta vonkajších prejavení. Tak prinášame nové impulzy do kolektívneho poľa vedomia.
Potom už nie je potrebné upracovať sa na nepochopiteľnom, v eóny1 dlhej námahe, s nespočetnými pokusmi o interpretáciu a analýzami. Konečne ich môžeme zanechať.
Pozn. prekl.
1 eóny – vo význame veľmi dlhého časového obdobia, „dlhé veky“
