Späť na Časť 1
V prvej časti tohto článku o Vianociach a spiritualite (s názvom Tajomstvo vnútornej alchýmie), sme sa zaoberali témou kresťanských symbolov a ich vzťahom ku kresťanským sviatkom a fázam alchymickej premeny – transmutácie.
V týchto úvahách budeme pokračovať, a načrtneme paralelu medzi kresťanským učením a jedným z jeho hlavných zdrojov: egyptskou tradíciou. Je to preto, že kresťanstvo, ktoré pochádza od Hebrejov, zdedilo od nich aj to, čo títo už predtým asimilovali od Egypťanov. A toto dedičstvo nie je obmedzené na prvky vonkajšej tradície, ale zahŕňa najmä princípy vnútornej múdrosti egyptského ľudu.
Štyri fázy transformácie v egyptskej a kresťanskej múdrosti
Vo vnútornom posolstve kresťanstva, ktoré nachádzame v evanjeliách, sú štyri obzvlášť dôležité postavy: Herodes, Ján Krstiteľ, Ježiš a Ježiš Kristus. Tieto postavy sú rôznymi aspektmi toho istého vedomia, toho istého ľudského života; to znamená, že sú rôznymi fázami, v ktorých sa prejavuje ľudské vedomie. A skrz manifestáciu ľudského vedomia, životný stav nadobúda formu, tvar.
Vyobrazenie týchto štyroch symbolov možno vidieť aj na jednom z najkrajších miest v celom Egypte: v chráme Abu Simbel. Na jej poslednej stene, teda v najvnútornejšom aspekte, ktorý predstavuje najhlbší archetyp človeka, sedia štyri postavy, jeden vedľa druhého. Sú to:
- Ptah: boh temnoty.
- Ramses: symbolizujúci nové vedomie, ktoré sa začína rodiť v človeku.
- Ramses v podobe Osirida, egyptského boha: predstavujúci ľudské vedomie, už zjednotené s univerzálnym princípom, symbolicky, božstvom, ktoré sa v ňom nachádza.
- Horus, boh Sokol: duch, manifestujúci sa vo vedomí človeka.
Z paralely medzi týmito štyrmi egyptskými postavami a štyrmi postavami evanjelia, ktoré sú uvedené vyššie, vidíme, že aj v egyptskej múdrosti možno hovoriť o nigredo, albedo, citrinitas a rubedo (štyri fázy alchýmie). V tom tiež nachádzame významy Vianoc, Veľkej noci, Turíc a Manisoly. Nakoniec, vidíme znázornenie procesu, ktorý začína zrodením semienka nového vedomia, rozvíja sa ďalej klíčením a rastom tohto semienka, a zavŕši sa prinášaním plodov.
Príroda a univerzálna múdrosť svedčia o najvnútornejšej realite ľudskej bytosti.
Herodes a Ptah: prebudenie vedomia
Čo nás definuje?
To, čo nazývame „ja“, je nedefinovateľné, pretože to nie je naše meno, nie je to miesto, kde sme sa narodili, nie je to naša profesia, nie sú to ani naše špecifické preferencie, inými slovami: Nič, čím by sme sa pokúšali definovať sa, v skutočnosti nedefinuje to, kým sme. „Ja“ je toto vedomie, ktoré stále existovalo, stále sa prejavuje a je nedefinovateľné. V štádiu, v ktorom sme teraz, vyzeráme veľmi ako Herodes alebo ako Ptah, pretože keď naše ľudské vedomie verí, že jeho podstatou, jeho „ja“, sú jeho myšlienky, jeho záľuby, jeho túžby, jeho podmieňovanie atď., žije falošnou identitou, žije ako „ja“, prilepené k týmito závojom.
Avšak za touto identitou, utkanou z ilúzií, existuje oveľa hlbší princíp, ktorý je rovnaký v každom z nás: je to esencia vedomia-seba; je to semienko, ktoré tvrdo spí v zime nášho vedomia, a ktoré potrebuje dotknutie, aby sa prebudilo a stalo sa opäť aktívnym.
Keď k tomuto dotyku dôjde, počujeme volanie, hlas, akoby to bola elektromagnetická sila, ktorá rozhýbe kompas nášho vedomia a spôsobí, že tento kompas, ktorý hladko spolupracoval so svojím severom a juhom, so svojimi preferenciami a averziami, sa začne nepokojne mykať. Symbolicky povedané, v Herodesovi, ktorý je samozvaným kráľom-„ja“ tejto prírody, sa prebúdza odlišný princíp. V jazyku evanjelia, je to nové dieťa, ktoré sa narodí, a o ktorom sa Herodes zúfalo snaží zistiť, kde je, aké je, prečo a odkiaľ prišlo. Je to preto, že keď sa toto semienko stane aktívnym, tak prvou reakciou nášho „ja“ je pokúsiť sa znovu získať kontrolu nad životom: obnoviť poriadok, to, čo uspokojuje, čo neuspokojuje, logiku nášho „ja“. Ako sme však uviedli v prvej časti tohto článku, od okamihu, keď sa toto semienko svetla v nás aktivuje, logika nášho starého „ja“ už nikdy nebude fungovať rovnakým spôsobom, a človek sa nevyhnutne stáva hľadajúcim.
Tu je paralela medzi Herodesom a Ptahom významná. Ptah je boh temnoty, nie v negatívnom zmysle, ale v tom, že reprezentuje stav vedomia, ktoré Svetlo nemôže priamo osvietiť. Existuje princíp Svetla, ktorý sa stal aktívnym, ale je stále neviditeľný. To je dôvod, prečo napríklad v chráme Abu Simbel štvrtá socha, socha Ptaha, ostáva stále v tieni a nie je nikdy osvetlená slnečnými lúčmi, dokonca ani počas slnovratov. A tak to bolo vytvorené zámerne, lebo ostatné tri sochy slnkom osvetľované sú.
Ján Krstiteľ a hranica ľudského vedomia
Prebúdzanie vedomia, ktoré je určujúce pre prvú etapu, sa postupne vyvíja, a ak vedomie skutočne stále počúva ten vnútorný hlas a prestane trvať na svojej starej egocentrickej logike, vstúpi na cestu hľadania, ktorá vyvolá prvú transformáciu. Potom tu máme vznik (obrazne povedané – zrodenie) nového vedomia, ktoré ešte nie je duchovným vedomím, a ktoré by sme mohli nazvať „plne ľudským vedomím“. Zároveň semienko klíči a stáva sa hlavným motorom života tohto vedomia.
Preto, vo vnútornej symbolike kresťanstva, je táto druhá fáza spojená s postavou Jána Krstiteľa. Ján symbolizuje ľudské vedomie; a Krstiteľ znamená, že oznamuje niečo, čo nadchádza, a jasne hovorí:
Nie som to ja, ale ten, kto prichádza za mnou.
On vnútorne vie, že to nie je iba počiatočná premena jeho vedomia-„ja“, ktorá by mala byť konečným výsledkom, a tak oznamuje, že sa v ňom musí prejaviť niečo omnoho väčšie. A táto premena ho tak privádza až na hranicu.
Pre kresťanov bola symbolom tejto hranice rieka Jordán, ktorá tečie zo severu na juh. Ján stál na západnom brehu a hľadel na východný breh, kde vychádza slnko a odkiaľ prichádza slnečné svetlo alebo symbolicky nové Svetlo vo vlastnej ľudskej bytosti.
No táto hranica vedomia bola v minulosti označovaná rôzne: ako rieka Níl v Egypte; ako Červené more u Hebrejov; ako Atlantický oceán v stredoveku, kedy ľudia podnikali púť do Santiaga de Compostela a smerovali do Finisterre (lat. „finis terrae“ znamená „koniec zeme“, koniec všetkého). Podobne môže aj hľadanie zlata počas zlatej horúčky v Amerike, ktoré bolo z veľkej miery spojené s prechodom kontinentu a príchodom k veľkému moru, Tichému oceánu, v modernom vyjadrení – tiež poukazovať na túto hranicu.
Preto nové vedomie (ktoré je stále ľudským vedomím, ale v ktorom vyklíčilo semienko, univerzálny princíp, a už vyvolalo veľkú transformáciu) musí tiež dosiahnuť svoju hranicu.
A čo nájde, keď dosiahne túto hranicu?
Nájde samo seba.
Pokračovanie na Časť 3
Odkaz:
Ak sa chcete dozvedieť viac o prechode amerického kontinentu a hľadaní Veľkého mora, pozrite si článok „Z vnútra do oceánu: Peabiru“. (zatiaľ v anglickom jazyku na: From within to the ocean: The Peabiru)
