V tomto svete, zničenom núdzou, sa katastrofa nevyhnutne prejavuje v mnohých formách: pandémie, vojny, osobné tragédie; tento zoznam je možné rozširovať donekonečna. Výsledkom je, že ľudia často zúfalo hľadajú niečo, čoho by sa mohli držať, no tento záchytný bod, tento základ už tu existuje. Tí, ktorí majú odvahu čeliť vlastným nedostatkom a nevedomosti, tí, ktorí majú odvahu vzdať sa všetkého, nájdu vo svojom najhlbšom ja takmer nevyčerpateľný zdroj. To sa vždy nemusí robiť v asketizme alebo v ústraní; dá sa to robiť aj príjemným, harmonickým spôsobom, napríklad prostredníctvom poézie. Pre mňa bola nasledujúca báseň („Duša hľadá blízkosť Boha“) od Jana Luykena (1649 – 1712) už mnoho rokov jasným vyjadrením Božej všadeprítomnosti a okamihom inšpirácie, aby som pokračoval na ceste, ktorú som si raz vybral.
Tiež som si myslel, že Boh žije ďaleko,
na tróne [nebi], vysoko nad mesiacom a hviezdou,
a často oči dvíhal som
s hlbokým očakávaním zhora;
ale keď si vyhovel, aby si sa odhalil,
potom som nevidel z mojej mysle nič,
potom sa to stalo sviežim a sladkým.
Tam Ty si prišiel, vynoril si sa z hĺbok,
a ako tryskajúci prameň si sa na moje smädné srdce zniesol,
takže som ja, ó, Bože!, našiel Teba,
že si môjho základu základom.
(z: Ježiš a duša)
Pre básnika teda Boh nie je niekto nad alebo mimo nášho sveta, ale vnútri nás. K poznaniu Boha môžeme dôjsť zo sveta a zo seba samých. Boh a príroda sú totožné, ako opakovane povedal a napísal Spinoza: Boh alebo príroda. Samozrejme, prírodu netreba chápať ako krásnu rovinnú krajinu alebo ako bahenné zelené lúky so širokými panorámami, ale prírodu ako nekonečný Vesmír. Keďže sme sami jeho súčasťou, môžeme spoznávať Boha/Prírodu. Namiesto toho, aby sme verili v dogmy a slepo prijímali biblické texty, sa to potom stáva vecou poznávania a seba-skúseností. To je to, čo by som nazval večná útecha, „útecha Betlehema“, ako to nazývali Katári.
Damašský okamih
Jan Luyken je klasickým príkladom básnika, ktorý sa prostredníctvom „damašského okamihu“ – ako ho mal Pavol – stal sprievodcom života hľadajúcich ľudí. Jeho známa zbierka básní Duytse Lier dodnes svedčí o ľahkomyseľnej impulzívnosti jeho mladších rokov. Ale keď jeho blízky priateľ náhle zomrel vo veku dvadsaťšesť rokov, drasticky sa vydal na cestu pokánia a askézy. Z Amsterdamu sa stiahol do Haarlemu a neskôr do Schellinkhoutu, aby sa ľuďom prihováral len povznášajúcou poéziou. Vo výbere slov a myslení našiel oporu u známeho mystika z mesta Görlitz, Jakoba Böhmeho. Záverečné riadky citovanej básne sa zdajú takmer doslova vypožičané od neho.
Podľa jedného súčasníka sa Luykenov bujarý život zo dňa na deň premenil na trvalé vnútorné prehlbovanie:
Vo svojich stykoch bol tichý, dôstojný (pokojný) a prívetivý, no dôverne známy s málokým [s málo ľuďmi mal blízky vzťah],
miloval osamelé prechádzky vonku, aby viac pociťoval „sladké potešenie Boha“. O tomto povedal:
že stvorené veci prírody považoval za list, napísaný rukou svojho Milovaného, vďaka ktorému sa zamiloval do pôvodu všetkých vecí.
Často navštevoval „zbožných ľudí, ale väčšinou núdznych a chudobných“ a pomáhal im v ich núdzi s veľkou ohľaduplnosťou. V jeho dome ho často navštevovali aj „ľudia z iných miest“. A hoci mal málo slov, všetci od neho odchádzali „povzbudení a presvedčení“. Lebo „vyjadroval vysoké veci jednoduchými slovami“.
