Večer v Mostare. Ale nie večer v našom storočí. V myšlienkach sa vydávame do Mostaru deviateho storočia. Už vtedy starobylého mesta, pochádzajúceho z rímskej doby. Tu nachádzame jedno z najdôležitejších centier rovnako starodávnej, ale vždy sa opätovne vynárajúcej čistej kresťanskej viery.
Na Deň Pána, deň, ktorý sa v skupine, ktorú chceme priblížiť, tešil veľkej úcte, sledujeme malú skupinku jednoducho oblečených Bosniakov, ktorí kráčajú úzkymi uličkami svojho mestečka. Na každom rohu ulice sa stretávajú pestrofarebne odetí muži a ženy, ktorí sú buď na ceste do gréckeho ortodoxného kostola, kostola s oslnivými rituálmi a ťažkou hudbou, alebo do divadla, odetí rovnako, a tak je ťažké odlíšiť ľudí, ktorí idú do kostola od ľudí, ktorí idú do divadla, pretože obe skupiny sú veselé, smejú sa, a vyzerajú rovnako vystrojení.
Naši priatelia, muži a ženy, ktorých sledujem, sú tichí, jednoduchí, a nenechajú sa týmto okolím rozptyľovať. S odhodlaním prechádzajú cez nádherný Trajánov most, ktorý sa s jediným kamenným oblúkom klenie nad rýchlym a kamenistým tokom rieky Neretvy.
Zastavia sa pri budove, ktorá sa podobá na stodolu, a ktorej strohé kamenné múry a slamená strecha nenaznačujú, že za jej dverami je chrám, zasvätený Najvyššiemu…
Vstupujú dovnútra.
Rozsiahly, jasný priestor s bielo natretými múrmi a hrubo opracovanými drevenými lavicami sa čoskoro zaplní mnohými týmito tichými, priateľskými ľuďmi, mužmi i ženami spoločne.
Nie sú tu žiadne stĺpy ani piliere, žiadne ozdoby, obrazy alebo obrázky svätých. Nenájde sa tu žiaden bohato zdobený oltár so zlatými svietnikmi a kalichmi, ale úplne vzadu stojí široký stôl, pokrytý bielym plátenným obrusom.
Jediné, čo leží na stole, je ručne písaný Nový Zákon a na ňom zrolovaný pergamen, ktorý obsahuje niektoré inšpirované hymny zo starej apoštolskej cirkvi. To sú jediné znamenia, z ktorých sa dá vyvodiť, kde sa bude nachádzať vedúci zhromaždenia.
Vedľa stola sedí starý muž, ktorému biele vlasy padajú v prameňoch na ramená. Aj on nosí rovnaký jednoduchý bosniansky odev tej doby, a nijako sa nelíši od ostatných mužov jeho veku. Jeho jemne vyrysovaná múdra tvár je trochu zakrytá jeho rukami, a držanie tela a gestá naznačujú, že je ponorený do modlitby.
Potom vstane, pokľakne – a na to pokľaknú všetci – a srdečne všetkých zdraví žiarivou modlitbou, plnou sily a oddanosti, čím dokonale ukazuje, že je plne hoden svojho mena Bogomil – „človek, ktorý sa modlí“. Jeho meno sa tiež môže preložiť ako „Priateľ Boha“. [1]
Na konci jeho modlitby sa k nemu zhromaždenie pripojí v modlitbe Otče náš, ktorá je ukončená jasne počuteľným „amen“.
Potom sa pozdvihne pieseň, v nádhernom rytme tónov, ktoré sa vracajú k rovnakým melódiám, ktoré spievali apoštoli a Máni. Nasleduje čítanie z príbehov Nového zákona. Až potom, keď vráti rukopis neoceniteľnej hodnoty na svoje miesto, pokračuje, aby pozorne sledujúcim poslucháčom objasnil a vysvetlil charakter a symboliku veľkého vzoru, Ježiša-Pána.
Hovorí o jeho ne-vlastnení ničoho, o tom, ako bol odmietnutý jeho vlastnými ľuďmi, ako vždy opäť poukazoval na blížiace sa Kráľovstvo – vo vnútri človeka. Rozpráva o vnútornom význame nesenia kríža a smrti na kríži, a jeho návratu v oblakoch nebies, ktoré si každá ľudská bytosť musí predstaviť a uskutočniť vo svojom najvnútornejšom bytí.
Hovorí o tom, ako tento duchovný človek v semi-glorifikovanom tele šesť týždňov putoval po zemi, učil, poúčal a vyžaroval silu. A keď opisuje, ako Kristus znamená „koniec všetkej smrti“, akoby zhromaždenie, rovnako ako Štefan, videlo otvorené brány Nebies. A cituje Žalm 24:
„Pozdvihnite, Brány, svoje hlavy hore,
a pozdvihnite sa vy, vchody večné,
aby vošiel Kráľ glórie.
Ale kto je Kráľ glórie?
Je to Kráľ, silný a mocný.
On, ktorý je mocný v boji.
Pozdvihnite, Brány, svoje hlavy hore,
a pozdvihnite ich vy, vchody večné,
aby vošiel Kráľ glórie.
Ale kto je Kráľ glórie?
Pán zástupov, on je Kráľ glórie!“
Tento Bogomil im v pokoji a sile opisuje vnútornú Kráľovskú ríšu, načrtáva kráľovstvo života duše, a ukazuje, že v porovnaní s tým sa pohŕdanie, vypočúvanie a prenasledovanie tých dní ponára do ničoty. A v tom všetkom nie je nijaký prvok citového vzrušenia, nijaké erotické povznesenie alebo osobné uspokojenie, ale nebesia také duchovné, čisté a skutočne sväté, že do nich nemôže vstúpiť nikto iný ako „čistého srdca“.
A po ďalšom Otče náš sa bratia a sestry bratstva bogomilov rozchádzajú. Znovu prechádzajú cez most, ktorý sa klenie nad Neretvou, ešte stále naplnení čistou skúsenosťou, ešte stále naplnení živým gnostickým slovom, ešte stále naplnení istotou, že aj oni, podľa svojho vnútra, patria do Kráľovskej Ríše.
A kde oni pomaly miznú v úzkych uličkách mesta Mostar, tam sa my vraciame späť do nášho dvadsiateho prvého storočia.
Toto je to, čo sa modlili, na konci tak žiariaceho, jednoducho čistého bogomilského stretnutia, a vo vnútri rezonuje gnostický Otče náš, ako má byť:
Všemohúci Boh,
ktorého noha spočíva na najvyššom firmamente,
Veľký hýbateľ vesmíru
a všetkých síl v ňom,
Počúvaj modlitbu Tvojich služobníkov,
ktorí v Teba vkladajú všetku svoju vieru.
Modlíme sa k Tebe,
Dovoľ nám deň čo deň prijímať Tvoju božskú životnú esenciu, na útechu a posilnenie,
na Tvoju slávu, a na spásu ľudstva.
Odpusť nám, keď sa často odchyľujeme od Tvojich ciest,
tak ako my odpúšťame našim bratom a sestrám.
Buď v nás, nablízku,
posilňuj a podopieraj nás.
Lebo sme iba nástrojmi v Tvojich rukách.
Chráň nás v nebezpečenstve a zle.
A nenechávaj nás v našom pokušení.
Nech nás Tvoja mocná sila navždy zachováva a ochraňuje.
Ty si veľký Zdroj Gnózy a Múdrosti.
Uč svojich služobníkov Tvojou svätou prítomnosťou.
A veď nás, teraz a vždy.
Amen
Poznámky:
[1] Bogomili sú nasledovníci pápeža Bogomila, ktorý začal šíriť svoje učenie z dediny Bogomila v dnešnom Macedónsku na začiatku desiateho storočia. Podľa inej verzie sa bogomilstvo začalo šíriť z vtedajšieho bulharského hlavného mesta Preslav v roku 927 na podnet Bojana (Benjamína) de Magiër, syna cára Simeona. Bojan získal vzdelanie na slávnej univerzite Magnauer v Konštantínopole, kde bolo ústrednou témou učenia sedem zásad Herma Trismegista.
Doslovný význam slova „bogomili“ je „Bohom milovaní“; bogomili boli, s výnimkou obdobia ťažkej perzekúcie, veľmi aktívni ako bratstvo „pravých kresťanov“ asi do roku 1450. Sú úzko spätí s katármi, na ktorých mali veľký vplyv, a boli preto niekedy nazývaní katármi z Východu. Získali veľkú obľubu medzi obyvateľstvom vďaka neochvejnosti, pevnému a neskazenému vystupovaniu a čistému vzhľadu ich parfaitov. Pokojný, skromný spôsob, akým žili svoj chodník seba-spásy, robil veľký dojem.
Mostar a okolie boli pre bogomilov významným miestom hlásania. Svedčí o tom aj nespočetné množstvo bogomilských náhrobných kameňov (tzv. „stecci“), zdobených hlbokou symbolikou, ktoré sa tam v širokom okolí nachádzajú dodnes.
[2] Otče náš bol jedinou modlitbou, ktorú bogomili uznávali. Ostatné modlitby a spevy sa považovali za mnogoglagolanja = zbytočné táranie. Kľúčová veta učenia bogomilov znie: „Pravá cirkev Krista sídli v srdci človeka.“
