Nemôžeme poprieť, že dnes je na svete veľa choroby. Napriek existencii všetkých druhov liekov, prírodných aj vyrobených človekom, choroby stále existujú. A znepokojivo narastá ich rozmanitosť, takže ich liečenie a vyliečenie sa stáva neustálou výzvou, či sa skutočne dajú vôbec niekedy uzdraviť alebo vyliečiť. Vynakladá sa na to veľa času, úsilia a peňazí, čo je čoraz evidentnejšie. Koľko ľudí sa v skutočnosti vlastne zastaví a pozerá na to? Zastaví všetok ten nával aktivít, požívanie liekov alebo zázračných liekov, praktizovanie cvičení alebo iných techník, aby sa pozreli na to, čo môže choroba v skutočnosti znamenať. Najmä teraz, počas pokračujúcej celosvetovej pandémie a počas nástupu zdanlivo záhadnej choroby, známej ako Long Covid, je veľa ľudí letargiou a totálnym vyčerpaním prinútených veľmi výrazne obmedziť svoje aktivity, a sú nevyhnutne uvedení do niečoho, čo sa nazýva „oddych“!
Ako je v dnešnej dobe vo všeobecnosti zjavné, potreba odpočinku, „oddychového času“ môže byť rozpoznaná, ale nie vždy je rešpektovaná. Oddych je nám vnútený!! Odpočinok vytvára priestor na zamyslenie, čas na vnútorné zváženie vecí, ale človek musí byť pripravený nato, aby túto príležitosť využil. Odpočinok je neoceniteľný a ak ako taký nie je rozpoznaný, môže si ho vynútiť choroba. Sme príliš slabí, príliš krehkí, príliš chorí nato, aby sme robili niečo iné ako oddychovali a boli nehybní, tichí.
V chorobe existuje ticho – absolútne nutné, životodarné na uzdravenie. Príliš často sú nám predpisované pilulky, lieky alebo čokoľvek iné, a sme povzbudzovaní, aby sme pokračovali svojím spôsobom, negujúc pritom potrebu premýšľať, uvažovať o tom, čo mohlo spôsobiť našu chorobu a o tom, aký úžitok by mohlo mať, keď sa staneme tichí skrz chorobu. Choroba zvyčajne spôsobuje zmenu. Tým, že ochorieme, a najmä tým, že sa na istý čas zastavíme, ak skutočne máme túto možnosť, môžeme začať vnímať veci inak, môžeme uvažovať o veciach, na ktoré sme boli príliš zaneprázdnení, aby sme sa im venovali. Môžeme zažiť inú, odlišnú perspektívu.
Z osobnej skúsenosti s chorobou, spojenou s Long Covidom, sa ukázali nasledujúce poznatky.
Po prvé, nepohŕdať chorobou alebo tými, ktorí sú chorí, nevidieť ju ako slabosť, ale z duchovného hľadiska ako bránu, ktorá môže ponúknuť inú realitu. Je tiež dôležité umožniť chorobe, aby mala svoj vlastný priebeh, vo svojom vlastnom čase. Uznať jej prítomnosť, zaobchádzať s ňou podľa potreby, ale nehnať ju, nepokúšať sa vrátiť späť do normálu. Predovšetkým sa zdá, že takzvaný normál už neexistuje. Choroba má začiatok a koniec. Potrebujeme si vážiť úlohu choroby v uzdravujúcom procese tela – fyzicky, mentálne, emocionálne a napokon aj duchovne. Potrebujeme na určitý čas prerušiť spojenie so svetovými, pozemskými záležitosťami a pozrieť sa dovnútra. Objaviť, čo je z vnútornej perspektívy potrebné na zotavenie sa z choroby alebo jej rozpustenie v priebehu času: tie mnohé bremená, ktoré nesieme na mnohých úrovniach v našich životoch a možno ich potrebujeme nechať odísť, zanechať ich. Potrebujeme v podstate, stať sa tichými. V tomto tichu spočíva príležitosť, aby sa pomaly ale isto, objavila nová realita, ktorá je oddelená od našich každodenných životov a ktorá ponúka úplne inú perspektívu. Tušenie, cítenie, možno letmo, reality, ktorá iskrí slobodou a mierom, aké sa predtým nemohli objaviť.
V tichu, v tichu choroby, ktoré umožňuje nášmu telu, aby bolo preniknuté niečím úplne novým; sa ticho choroby stáva tichom života.
