Mnohí v našej modernej západnej kultúre sa usilujú o naplnenie v živote – naplnenie na rôznych úrovniach zvyšovaním vedomostí, potešenia, fyzickej kondície, prestíže, moci, majetku alebo úspechu. To vedie k tomu, že vždy je čo robiť. Výsledkom je zdanlivo nekonečný prúd aktivít, závislostí a úzkostí.
V modernom jazyku pre to existuje pojem FOMO – akronym z anglického „Fear of missing out“ (slovensky: „Strach niečo premeškať“). Zdá sa, že budhistický text Sútra srdca je v očividnom kontraste s týmto fenoménom.
Tento text sa považuje za jednu z najhlbších a najvýstižnejších lekcií v budhistickom kánone a je tiež známy ako Prajnaparamita Hridaya Sutra v sanskrte, čo znamená „Srdce dokonalej múdrosti“. Patrí k pokladom múdrosti ľudstva. Sútra je napísaná ako akýsi druh vyučovania osoby menom Shariputra Bódhisattvom. Sútra srdca sa zvyčajne recituje alebo spieva v budhistických komunitách ako forma meditácie alebo duchovnej praxe. Často je doplnená komentárom alebo vysvetlením, keďže text je napísaný veľmi hlbokým a symbolickým jazykom, ktorému je bez poučenia ťažko porozumieť.
Sútra srdca predstavuje jadrový budhistický text, vytvarovaný vo forme doktrinálneho diskurzu. Vo svojej stručnosti, prináša pohľad na svet v svetle filozofie „shunyatâ“, „prázdnoty“. Túto filozofiu možno pochopiť len tak, že zanecháme myslenie a vedomie, ktoré sa nám javí ako podstatné, ale v skutočnosti je bez nezávislého bytia. Všetko podstatné bytie je obsiahnuté v prázdnote, ktorá je pre ego nepredstaviteľná a nepochopiteľná.
Sútra srdca je súčasťou väčšej zbierky budhistických textov sútier Prajnaparamita, ktoré sa zameriavajú na koncept „prázdnoty“. V budhizme sa prázdnota vzťahuje na to, že všetky veci vrátane ľudského „ja“ sú prázdne a bez imanentnej existencie. Táto filozofia sa postupne vynorila z pôvodného Buddhovho učenia „anatman“, ktoré odmietlo akékoľvek „ja“, pretože v myslení svojej doby boli ego a átman (univerzálne ja) často považované za jedno a to isté. Takže to, čo považujeme za seba, je prázdne; všetkým veciam chýba nezávislá existencia. Ale podstatou filozofie Shunyatâ je, že prázdnota je zároveň vnímaná ako všetkým prenikajúce pole, v ktorom prebýva osvietenie.
V Sútre srdca sa hovorí, že „forma je prázdnota a prázdnota je forma“, čo okrem iného znamená, že všetko, čo rozoznávame ako pevné a materiálne, je v skutočnosti produktom nášho vlastného vnímania a interpretácie. Koncept prázdnoty obsahuje tiež, že všetky veci sú vzájomne na sebe závislé a medzi sebou spojené a že neexistuje žiadne oddelenie medzi „ja“ a svetom okolo nás. Sútra srdca je výstižné a silné zhrnutie tejto myšlienky. Radikálnym spôsobom „posúva“ náš moderný pohľad na svet a zároveň nám berie zem spod nôh. A my sa cítime ako na „hore“, na ktorej forma zomiera. Každé úsilie je pritom otázne.
Padnúť do prázdna, stratiť seba samého, je v mnohých prípadoch prežívané ako ohromujúca ľudská skúsenosť. Zdá sa, akoby v tomto procese zmizli vnútorné tiene a dovnútra prúdilo žiarivé svetlo, po čom nasleduje pocit nepredstaviteľnej ľahkosti.
Učenie budhizmu hovorí, že pripútanosť je príčinou všetkého utrpenia. Ak dokážeme rozpoznať principiálnu prázdnotu všetkých foriem, potom do určitej miery zmizne aj pripútanosť k prejaveným veciam, teda identifikácia s aspektom formy, a do určitej miery sme oslobodení od ilúzie oddelenosti. Rozpoznanie prázdnoty a pripútanosti k veciam sú ako dve opačné strany tej istej mince našej existencie.
Sútra srdca vysvetľuje okrem toho koncept „piatich skandhas“, piatich aspektov nášho bytia, ktoré tvoria náš „ja“-koncept: forma, cítenie, vnímanie zmyslov, impulz vôle a vedomie. V texte je vyjadrené, že aj týchto päť skandhas je prázdnych a chýba im vlastná existencia, a že naše vedomie seba samých, naša identita, je v konečnom dôsledku ilúzia.
Sútru srdca možno chápať aj ako sériu kóanov. Kóany sú hádanky, paradoxy alebo príbehy z tradície zenu, ktoré slúžia na trénovanie srdca a intuície. Často sa ťažko interpretujú a môžu viesť myseľ do slepej uličky, čo vedie k tomu, že sa človek odovzdá pri hľadaní odpovede intuícii srdca.
Neexistuje žiadna „správna“ interpretácia ani žiadne „správne“ riešenie. Veta zo Sútry srdca „Forma je prázdnota a prázdnota je forma“ neobsahuje žiaden logický obsah pre naše myslenie – môže byť ale energeticky dekódovaná. Toto „rozlúštenie“ sa potom prejavuje ako nejaký druh spontánneho a nevysvetliteľného pochopenia.
Cieľom kóanov je vyprázdniť myseľ a vytvoriť priestor pre intuíciu. Tým, že sa myseľ stane tichou, pokojnou, môže srdce vykonávať svoju prácu a odkrývať hlbšie vhľady. Prekonaním myšlienkových vzorcov a opustením normálnych kotviacich bodov vedomia, môžeme dosiahnuť otvorenosť a vidieť pravdu, t.j. esenciu, podstatu vecí.
Dielom, ktoré podobne ako Sútra srdca zdôrazňuje dôležitosť prázdnoty a vnútorného ticha, je kniha „Hlas ticha“ od Heleny Petrovny Blavatskej (HPB). V ňom dáva do protikladu učenie srdca s učením oka. Uvádza sa tam:
Hľadaj cesty. Ale, ó, Lanu,
buď čistého srdca predtým, ako začneš svoju cestu.
Skôr ako urobíš prvý krok,
nauč sa rozlišovať skutočné od falošného,
vždy pominuteľné od večne trvajúceho.
Nauč sa predovšetkým, odlišovať poznanie hlavy od múdrosti duše, „učenie oka“ od „učenia srdca“. [1]
Tento citát tiež zdôrazňuje obmedzenia ľudskej mysle a vnímania. Učenie oka nás vedie k obmedzeným skúsenostiam sveta, ktoré sú obmedzené len na viditeľný, materiálny vesmír. Učenie srdca nás však otvára vyššej pravde a duchovnej realite, ktorá presahuje to viditeľné.
Skutočné pochopenie znamená rozpoznanie príčin, ktoré spočívajú za viditeľnými javmi (anglický výraz pre slovo „pochopiť“ je „understand“ – „under-stand“ – „pod-stáť“, t. j. rozpoznať, čo je „pod“). Intuitívne chápanie nám umožňuje načúvať najvnútornejšiemu vnútru a rozpoznávať v ňom to božské. To sa však stane len vtedy, keď dokážeme nechať bokom nami vytvorené filtre vnímania, aby vznikla otvorenosť, prázdnota.
Sútra srdca tiež obsahuje odkazy na duálnu štruktúru vo vesmíre: „Ani vek, ani smrť, ani koniec veku a smrti.“ Tieto riadky možno interpretovať v tom zmysle, že pozemský človek, žijúci v hmotnom otroctve a oddelení, sa z neho nedokáže oslobodiť. Pre neho neexistuje skutočný koniec veku a smrti. Iba vnútorný človek, „bytie-Buddhu“ v nás, žije v nirvánickom svete, v ktorom neexistuje vek ani smrť. Tento vnútorný človek otvára oslobodzujúcu perspektívu prostredníctvom transformačnej cesty, ktorá iniciuje skutočnú slobodu.
Sútra srdca aj Hlas ticha sú silné a pregnantné texty, ktoré môžu odomknúť hlboké chápanie podstaty existencie a cesty k osvieteniu. Obe používajú poetický a metaforický jazyk, a sprostredkúvajú intenzívne duchovnú a mystickú atmosféru, ktorá ponúka čitateľovi, aby sa ponoril hlboko do seba.
Obidva tieto spisy zdôrazňujú nevyhnutnosť oslobodiť sa od ustálených konceptov a predstáv, a dosiahnuť hlbšiu úroveň múdrosti, ktorá leží mimo všetkej duality. Prostredníctvom praktizovania ne-pripútanosti, ne-lipnutia, a prostredníctvom uvedomenia si prázdnoty všetkých javov sa môžeme oslobodiť od ilúzie oddelenosti a uvedomiť si jednotu všetkého života. Zároveň nás tieto dva texty pozývajú, aby sme pozdvihli „byť-ticho“ v našom vlastnom bytí do každodennej životnej praxe. Najvyššie transcendentné vedomie sa môže prejaviť, ak ho človek vpustí dovnútra.
Srdce dokonalej múdrosti (Sútra srdca) [2]
Avalokiteshvara Bodhisattva, ponorený v najhlbšej múdrosti,
si uvedomil, že päť skandhas je prázdnych
a tým bol oslobodený od utrpenia a všetkej bolesti.
Shariputra, forma nie je nič iné ako prázdnota,
a prázdnota nie je nič iné ako forma.
Forma je totožná s prázdnotou,
a prázdnota je totožná s formou.
A tak je to s pociťovaním, vnímaním,
silou vôle a vedomím.
Shariputra, všetky veci sú v pravde prázdne.
Nič nevzniká, a nič nezaniká.
Nič nie je nečisté, nič nie je čisté.
Nič sa nezväčšuje, a nič sa nezmenšuje.
V prázdnote neexistuje žiadna forma, žiadne pociťovanie,
vnímanie, impulz vôle a žiadne vedomie.
Žiadne oči, uši, nos, jazyk, telo alebo myseľ.
Neexistuje nič, aby sa videlo, počulo, voňalo, ochutnalo, cítilo alebo myslelo.
Žiadna nevedomosť, a ani koniec nevedomosti,
žiadne starnutie a žiadna smrť, ani ich zrušenie.
Žiadne utrpenie, žiadne vstávanie,
žiadne pominutie a žiadna cesta spásy,
žiadne pochopenie, žiadne dosiahnutie, žiadne ne-dosiahnutie.
Pretože neexistuje nič na dosiahnutie, Bodhisattvovia žijú
Prajnaparamita a ich myseľ je nazaťažená a bez strachu.
Oslobodení od všetkých zmätkov, všetkých snov a predstáv,
uskutočňujú úplnú Nirvánu.
Všetci Buddhovia minulosti, prítomnosti a budúcnosti
žijú Prajnaparamita, a tým dosahujú najvyššie osvietenie.
Preto si uvedom, že Prajnaparamita je veľká mantra,
žiariaca mantra, neprekonateľná mantra,
najvyššia mantra, ktorá utišuje všetko utrpenie.
Toto je pravda, pravda bez omylu,
preto vyslov mantru Prajnaparamita:
Gate gate paragate parasamgate bodhi svaha!
(Prešiel, prešiel, ponad všetko preč, úplne ponad všetko a dokonca vyšiel von zo všetkého, osvietenie, radosť!)
[1] Helena Petrovna Blavatsky, The Voice of the Silence (Hlas ticha), Theosophical University Press Pasadena, California, 1994, s. 41.
[2] Gesche Kelsang Gyatso, Heart of Wisdom (Srdce múdrosti), Tharpa Publications London, 1986, s. XVII
