V okamihoch zažívania ťažkostí v živote, človek sa zvyčajne pozastaví a kladie si otázky. Vynorí sa mu mnoho otázok. Svoju situáciu často vôbec nedokáže vysvetliť. Rozum sa zastaví, akoby stál pred vysokou stenou, cez ktorú nie je možné prejsť ani ju preskočiť.
Až po určitej dobe zmeraveného nechápania a prázdnoty sa objaví určitý náhľad a poznanie. Človek sa ohliadne späť a zisťuje, že všetko, čo sa mu stalo, nebola náhoda, ale dôsledok predošlých situácií, ktoré nebol schopný vidieť. Teraz, keď sa ohliadne späť, ich vidieť dokáže.
A možno tiež zažije a pocíti, že v živote nič nie je náhodné, ale všetko je nejako riadené vyššou inteligenciou, vyšším plánom.
Tak ako existujú v starších hodinových strojoch malé a veľké kolesá a existuje hodinár, ktorý hodiny zostavuje a opravuje, keď sa napríklad pretrhne nejaká pružina.
Takéto vnútorné zakúsenie existencie vyššieho plánu, do ktorého sú zasadené naše životy, rozširuje obzory. Môžeme vnútorne trochu odstúpiť a vystúpiť z bezvýznamnosti našich životov a dokážeme zažívať: sme časťou toho Veľkého.
Môžeme zažívať, že všetko dáva zmysel a ten plán nám dáva istotu, aj keď sme my sami stratili všetky pevné body.
Je to, akoby veľké teplé dlane rúk práve vzali zo zeme malého ustrašeného vtáčika, ktorý práve vypadol z hniezda a chveje sa od pádu a straty bezpečia, vystrašený a zmätený. A tieto dlane vyžarujú teplo a bezpečné objatie.
Slová Jana Amosa Komenského z jeho práce Unum necessarium (Jedno nevyhnutné) sú tiež utešujúce:
Najdôležitejšia vec o tejto múdrosti je spirituálna.
- Nezaťažuj sa ničím, čo presahuje to, čo je pre život potrebné; uspokoj sa s málo vecami, ktoré sú ti na osoh; chváľ Boha.
- Ak ti vymoženosti chýbajú, uspokoj sa len s nevyhnutnými vecami.
- A ak o ne prídeš, snaž sa zachrániť seba samého.
- Ak nemôžeš zachrániť sám seba, zriekni sa seba, len aby si nestratil Boha. Lebo ten, kto má Boha, tomu môže všetko chýbať, lebo bude mať naveky svoje najvyššie dobro a večný život s Bohom, a v Bohu. A toto je tiež KONIEC všetkých túžob. [1]
Človek sa postupne učí, že môže nakoniec zanechať to, na čom tak lipol.
Zažíva, že to, čo opúšťa, už nie je on.
A vidí, že to vlastne nikdy nebol naozaj on.
Vidí, ako sa drobí a odpadáva jeho maska spoločenskej roly.
Hľadí na trhliny svojich vlastných predstáv o vzťahoch s tými najbližšími.
A vidí tiež staré zoschnuté ilúzie o sebe samom, ktoré sa odlupujú ako včerajší rúž na perách, ktoré chcú povedať pravdu.
Chvíľu stojí len sám so sebou, obnažený, bez čohokoľvek.
Nachádza sa v tichom okamihu a dobre známe slová „Byť či nebyť“ pulzujú v jeho krvi a vzdychajú v špiku kostí.
Ale práve v tom istom okamihu, keď v hrudi vyklíči túžba po pravde, po čistom živote, sa vnútri duše zachvejú perute znovuzrodeného fénixa.
A človek stále stojí, s prázdnymi rukami, … a fénix sa mávnutím perutí vznesie hore do oblakov.
On je súčasťou vyššieho plánu.
On má podiel na božskej plnosti.
On je vedený božskou múdrosťou.
On zažíva útechu božskej lásky.
A my v pokoji vyčkávame, kedy zase priletí, pretože niečo z jeho lesku a majestátu nás nečujne a radostne rozochvieva.
[1] Komenský, Jan Amos: Jedno nezbytné, Unum nesessarium, Praha: Kalich, s. 181
