Keď ľudia vidia niektoré veci ako krásne,
iné veci sa stávajú škaredými.
Keď ľudia vidia niektoré veci ako dobré,
iné veci sa stávajú zlými.
Bytie a ne-bytie sa navzájom vytvárajú.
Ťažko a ľahko sa navzájom podporujú.
Dlho a krátko sa navzájom definujú.
Vysoko a nízko od seba navzájom závisia.
Pred a po na seba nadväzujú.
Preto Majster
koná bez toho, aby robil čokoľvek
a učí bez toho, aby vravel čokoľvek.
Veci vznikajú a on ich necháva prísť;
veci miznú a on ich necháva ísť.
On má, ale nevlastní,
koná, ale neočakáva.
Keď je jeho práca hotová, zabudne na ňu.
Preto trvá večne.
― Lao Tse, Tao Te Ching
Ten, kto žije v svetle, nemá tieň, ten, kto žije v svetle, vie, ako rozpoznať, čo nie je v svetle, pretože vidí v tme. Ten, kto žije v svetle, vidí to, čo svetlo ukazuje, v celistvosti bez odlišností, v plnej realite. Ten má všetky veci v sebe, je v jednote so všetkým a so všetkými, a pretože nevyžaduje ani neodmieta, netrpí žiadnou stratou.
Keď povieme „krásne“, oddelíme to. Ak povieme „nie dobré“ a myslíme tak, alebo dokonca cítime, potom vymedzujeme, ohraničujeme. A ak povieme „vysoké“, tvoríme nízke. Čo je oddelené, vytvára tieň. Nezmizne to tým, že to vylúčime, pretože nič nemôže zmiznúť. Kam by to mohlo zmiznúť? Nie je všetko jednotou? Ale to vylúčené sa potom prejavuje iným spôsobom: ako vysídlené, zotročené. Je to zjavná dualita, v ktorej polarita, protiklady, nie sú videné a prijímané ako dva póly jednej reality jedného a toho istého života.
Ten, kto oddeľuje kvôli nedostatku akceptovania, stráca kontakt s tým, čo neakceptuje, avšak to neakceptované existuje naďalej, a on si to nesie so sebou ako tieň. On stotožňuje svoju osobnosť s tým, čo akceptuje. Toto sa stáva „obrazom“ jeho samého, ktorý nezodpovedá realite.
Tým, že sa považuje za spravodlivého, vylučuje možnosť, že je tentoraz alebo niekedy bol alebo bude nespravodlivý. Jeho vlastná spravodlivosť je potom hodnotená veľmi vysoko, a vzniká hodnotový súd, ktorý počíta a váži všetko pre a proti. Takto sa stavia na túto stranu a nie na druhú, lebo jedna vec sa mu zdá dobrá a druhá nie. Tendencia odvracať sa od jedného pólu sa stáva zvykom, ktorý zanedlho vedie k zotročeniu a zakotvuje sa v časti vedomia a skresľuje, deformuje realitu.
Čokoľvek, čo nechceme akceptovať v svojej identite, sa stáva, pre nás, tieňom, nie v svetle, nie v živote, nie v realite, nie v pravde – len práve mimo. Tento tieň vzniká priamo z mentálnych obrazov, vytvorených nami, z obrazov, ktoré si naše „ja“ predstavuje, ale ktorých si nie sme vedomí.
Tieňmi nazývame všetky zamietnuté možnosti reality, ktoré ľudská bytosť nevidí alebo nechce vidieť. Tieň je jej najväčším nebezpečím, pretože ho vlastní, bez toho, aby o tom vedela. Všetko, čo človek nevedome skrýva a čo sa najviac bojí nájsť v sebe samom, premieta ako anonymné zlo na vonkajší svet. Tak to, čo by sa osoba najviac bála vidieť v sebe samej, ju udržiava väčšinu času v neustálom pohybe a robí ju stále bojazlivou a defenzívnou. Zároveň nevie a nie je si vedomá faktu, že strach vzniká z odmietania jej vlastnej reality.
V tejto slepote, v tomto ne-videní, je ľudská bytosť zabalená. Až do smrti bude pripútaná k svojim identifikáciám a projekciám a bude nimi zotročená. Tieto projekcie a identifikácie demonštrujú vylúčenie a ukazujú tieň, čo znamená, že to, čo v sebe nechceme akceptovať, prenášame von, aby sme to videli a bojovali s tým tam, na vonkajšej strane. Potom už s tým nemáme nič spoločné, lebo sme sa od toho „oslobodili“. Avšak, to je ilúzia, pretože „ja“, ktoré je tvorené výlučne z čohokoľvek, s čím sa identifikuje, je zodpovedné za naše oddelenie od všetkej existencie.
Naše ja nosí toto vylúčenie ako tieň okolo nás. Ten tieň je tmavý, skľučujúci, vzbudzuje strach a spútava väzňa ako reťaz. Avšak, tieň nikdy neexistuje sám osebe, je napojený na svetlo reality, a ak má zmiznúť, musí sa vrátiť k svetlu. Musí sa stať svetlom. Preto ten, kto hľadá svetlo, sa bude stále stretávať so svojím vlastným tieňom, bude musieť najprv preniesť svoj vlastný tieň do svetla. Takýto človek bude musieť akceptovať to odporné, ničomné, prijať a vziať na seba to vylúčené, uvoľniť to neslobodné, žijúc oba póly v sebe samom, nielen v duchu, ale celou dušou a celým svojím telom. Pretože, keď v nás zostane čo i len najmenšia predstava dobra alebo zla, vysilíme sa kvôli svojmu tieňu. Tieň nás vedie k smrti, ktorá je tieňom života. Tieň nás drží pevne, nepustí nás, bráni nám žiť život naplno. Navyše, dokonca pri najmenšej predstave tieňa, sa neocitneme v plnosti svetla, ani v plnosti života, ani v jednote. Smrť, tieň, a zlo sú potom tiež vzájomne čo najužšie spojené a sú temnou stránkou dobra.
Do obrazu tieňa sme zahrnuli všetko, čo nepovažujeme za dobré, a čo nazývame zlom. Čo nepovažujeme za dobré, to nechceme vidieť, potláčame to, premáhame, tlmíme to, a čo potláčame, to vytláčame zo svojho vedomia. Tlačíme do nevedomia všetko, čo nechceme a čo nemáme radi; potom s tým nechceme mať nič spoločné. Nepoznáme to. Ale je to tam. Ako temná realita, ktorá sa neustále pripomína, ako napätie v oblastiach nevedomia. Toto napätie rozprestiera svoje chápadlá smerom von, a kde vnímame to zlé a nechcené, budeme proti nemu bojovať. Takéto konanie je pre nás nevyhnutnosťou. Zdá sa nielen oprávnené, ale dokonca eticky a morálne nevyhnutné, bojovať a zničiť tento tieň, toto zlo, kdekoľvek a akokoľvek sa prejavuje. A ľudská bytosť, ktorá to zažíva, nevidí, že v iných bojuje s vlastným podvedomím, s vlastným tieňom, a s vlastným potlačovaním.
Nie je to svet, ktorý je zlý, ale perspektíva toho, kto sa stotožňuje s dobrom a bojuje proti zlu. Oči osamelého môžu len vnímať oddelenie a rozdelenie. Ľudská bytosť je pod čarom takého, ako sa jej zdá, nevyhnutného boja proti zlu, že si neuvedomuje, že všetky jej úsilia sú márne a že musí neustále zlyhávať, pretože dobro a zlo sú dva aspekty jednoty, a preto závisia jeden od druhého, aby naďalej existovali. Dobro žije zo zla, a zlo žije z dobra. Ktokoľvek vedome podporuje dobro, nevedome živí zlo. Bojovanie proti zlu nám umožňuje preceňovať dobro. Týmto preceňovaním často prikrášľujeme pokrytectvo, zdanlivú dobrotu, ktorými tak horlivo maskujeme našu ničotu a našu podráždenosť. Lebo to nie je dobro, ktoré jediné môže byť dobrým, pretože len slúži jednote, ale je to dobro, ktoré vylučuje, a preto nemôže byť dobrým, lebo spôsobuje napätie a spor.
Náročné seba-skúmanie, ktoré musí podstúpiť každý, neznamená utrpieť veľké straty, obetovania, ale je vždy konfrontáciou so svojím vlastným tieňom. Zahŕňa skľučujúci pocit, že sa musíte pozerať do tváre všetkému, čo ste kedysi odmietli. Tvár a ruky sú jediné nezakryté časti tela. Pozerať sa niekomu alebo niečomu do tváre znamená vidieť to otvorené, vidieť to také, aké to je. Znamená to skutočne vnímať a chápať. Akceptovať svojimi holými rukami znamená: už viac neodmietať, spájať to oddelené, zmierovať to nezmieriteľné. Potom bude láska vznietená, a bez lásky neexistuje život.
Akceptovanie zla ako svojej vlastnej polarity a duality si vyžaduje odvahu. Odvaha je sila. Avšak, je to odvaha bez boja, je to pokoj. Znamená to získanie takého druhu odvahy, že vytrváme v rovnováhe bez nápravy, bez odčinenia krivdy. Áno, na tejto ceste budete bývať otrasení, vyrušení a vystrašení. Váš mier a podpora vám budú odobraté, a prostredníctvom straty tejto podpory narazíte na svoje ego, ktoré si vytvorilo túto základňu mieru ako náhradu, ako obranu proti tomu, čo neakceptujeme. Sme otrokmi krvi týchto náhrad; bránia nám vidieť pravdu. Na istý čas nám tieto náhrady dávajú uspokojenie. Ponúkajú nám uvoľnenie v čase a dualite, a keďže sme potom dočasne oslobodení, už viac nehľadáme. Uspokojíme svoj hlad, sme uspokojení, ale žiadne skutočné naplnenie, žiadna skutočná sloboda, neexistuje. Napätie vibruje pod pokožkou, v každom vlákne, potom ako vnútorný tlak, ktorý zintenzívňuje reakcie úniku a potláčania, a tu už viac nie je možné vybiť ho inak ako násilím, úzkosťou, strachom a zlozvykmi či neresťou. Napätie sa prejavuje aj z inej strany, v opačnom smere: keď ide o boj za ideály, humanizmus, cnosť, atď., pretože napätie je energia, a energia vedie k pohybu. Energia musí prúdiť, a s pomocou energie môžeme realizovať naše idey, dávať im formu a prejavovať ich.
Ten, kto hľadá svetlo, hľadá život, hľadá len svetlo. Svetlo je všade, vnútri a vonku. Ten, kto hľadá svetlo, hľadá len spojenie, spojenie so svetlom. Nezadržiava ho žiadne iné spojenie: peniaze, moc, vplyv, známosti, dôstojnosť, spokojnosť, jedlo, askéza, náboženské mentálne obrazy, bežné mentálne obrazy, atď. Každú udalosť vidí ako príležitosť, ako pozvanie k pravde. Skrz každú udalosť, skrz každého človeka, môžeme poznávať seba samých, môžeme pozorovať svoje reakcie ako v zrkadle.
Toto je láska: premieňať svoj vlastný tieň na svetlo. Konfrontovať svoje vlastné ja s jeho oddeľovaním, s jeho vylučovaním, s jeho vylúčením, aby napokon zmizla všetka identifikácia a projekcia. Toto je zároveň koniec seba, koniec tieňa. Realita, to pravé ja, potom napĺňa formu, telo. Forma sa potom spája so zdrojom lásky a vo všetkých ostatných formách vidí rovnakú možnosť lásky. Preto Lao Tse hovorí, že volanie napĺňa život, pretože obsahuje všetky veci.
Toto je posolstvo našej doby. Toto posolstvo vibruje v éteroch našej planéty; je to impulz života. Nechajte všetku dualitu zomrieť. Pri smrti nezostane nič zo starého, nič! A keď nezostalo nič, existuje len život, svetlo, žiaden tieň, žiadna smrť. Už sa viac nehovorí o ego-osobnosti, ľudská bytosť sa pozdvihla k jednote. Novo-narodená duša a svetlo sú jedno, už viac neexistuje tieň.
* Článok vychádza z článku, uverejneného v časopise Pentagram č. 3/1986.
