Platón, grécky filozof, ktorý žil v období 5. a 4. storočia pred Kristom, je považovaný za jedného zo zakladateľov západného myslenia. Jeho teória o ideách a jeho politické úvahy sú často spájané s kresťanstvom a socializmom. Jeho filozofia tiež predstavuje všeobecne známy priesečník s takzvanými východnými tradíciami, a najnápadnejším príkladom, ktorý možno uviesť, je téma nesmrteľnosti a prevteľovania duší. Priamo spojená s touto témou je idea reminiscencie duše, istého druhu spomienky na všetko, čo prežila v mnohých svojich inkarnáciách, ale väčšinou na to, ako žila v svojom pôvodnom stave, predtým než prišla na tento svet.
Platónova teória hovorí, že vedieť je rozpamätať sa, a že rozvíjanie „praxe rozpamätávania“ je spôsob na dosiahnutie podstaty všetkého a na návrat k pôvodnému životu. Bez ohľadu na mnoho odtieňov tejto teórie, to, čo by malo byť zdôraznené, je dôležitosť, akú prikladá pamäti v živote toho, kto hľadá pravdu. Je to, samozrejme, špeciálna pamäť, pretože sa vzťahuje aj na veci, ktoré presahujú vnímateľný svet. Takto, naša ohraničená schopnosť poznať pravdu a spravodlivosť by bola len pozostatkom našej schopnosti žiť s nimi v spojení z čias pred získaním fyzického tela. Náš stav v tomto svete by bol preto pre dušu neprirodzený a nesmierne bolestný.
Úzku súvislosť z našou pamäťou má vedomie našej identity. Je ľahké vidieť, napríklad, že je to história krajiny, ktorá umožňuje jej obyvateľom formovať ideu spoločnej národnosti, práve tak ako naše spomienky v nás upevňujú našu individualitu. Nebolo náhodou, že autor Malého princa vysvetľuje, prostredníctvom líšky, že uchvátiť niekoho vyžaduje vytvorenie príbehu s tou osobou, pestovanie chvíľ… Pestujte, aby ste uchvátili. Preto môže strata pamäti spôsobiť človeku veľmi nepríjemné následky; snáď najhorším je zabudnutie, kým ste. Zabudnutie seba samého prináša so sebou stratu významu, pocit, že ste neustále presídľovaní, vyháňaní, a prázdnotu vo vnútri. Na druhej strane, silná pamäť alebo intenzívna spomienka na niečo konkrétne znamená, že to niečo je pre tú osobu veľmi dôležité. Sám Boh chcel ukázať svoju starostlivosť a lásku k svojim ľuďom tým, že zdôraznil, ako veľmi sa jeho myšlienky nimi zaoberali:
Či môže matka zabudnúť na dieťa na prsiach tak, že by nemala súcit so synom svojho lona? Aj keď ona môže pozabudnúť, ja na teba nezabudnem
– (Izaiáš 49:15)
Ak je bežná pamäť človeka tak úzko spojená s jeho identitou, tak pamäť, ktorú popisuje Platón, to znamená pamäť duše, je určite schopná odhaliť podstatu duše samotnej. Hoci to prináša ľudskej bytosti ťažkosti, aby si uvedomila duchovnú identitu, táto je jej neustále naznačovaná reminiscenciami – spomienkami na jej skutočnú existenciu, čo sa prejavuje prostredníctvom túžby po plnom živote, po večnosti a po láske. Kontemplácia o všetkých týchto veciach z pradávnej minulosti je dôvodom, prečo ich neutíchajúco hľadáme. Platón v dialógu Faidros zdôvodňuje, prečo ich máme tak radi:
Duša po vývoji, ktorým prechádza, dôjde k poznaniu podstát. Toto poznanie čistých právd ju privedie do najväčšieho šťastia. […] Dôvod, ktorý pritiahne duše k nebesiam Pravdy je, že len potom môžu nájsť potravu, ktorá je schopná vyživovať a rozvíjať ich krídla, to jediné, čo ťahá dušu preč od nízkych vášní.
– (Faidros)
Poznať podstatu vecí by malo byť triumfom duše.
Tak potom, ako bolo možné odchýliť dušu od tohto požehnaného stavu? Mýtus, ktorý Platón využíva na objasnenie svojho myslenia, odhaľuje ťažkosti, spôsobené chtivosťou kontemplovať podstaty alebo túžbu mať viac. Dôsledkom týchto ťažkostí je nemožnosť naďalej tam ostávať:
Keď je duša sýtená nečistou potravou kvôli osudnej chtivosti, neresti a zábudlivosti, stáva sa ťažkou a rúti sa bez krídel k zemi.
– (Faidros)
To by vysvetľovalo, prečo sú ľudia s ich obyčajnými životmi stále nešťastní, bez ohľadu na to, aké veľké sú ich úspechy. Sú ako zmes medzi duchom a hmotou, udržujúc vnútri ducha svoju pravú podstatu. Pretože nie sú schopní sa rozpomenúť, vedie to ľudí k pokračovaniu napĺňania v hmote, prinajmenšom pokým si neuvedomia, že úspech je v tomto snažení nemožný.
Opätovné nadobudnutie „duchovnej pamäte“ je to isté ako spoznanie, kto ste a aká je vaša úloha v tomto svete. Avšak, ako bolo už skôr zmienené, také uvedomenie vyžaduje rozvíjanie spirituálnych impulzov, ktoré už vlastníme: rozvíjanie našej „pra-pamäte“, „pra-spomienky“. Naše túžby po láske, po pravde, spravodlivosti a rovnosti sú odrazom Hermetického Dobra, ktoré je za hranicou všetkej duality. Táto túžba je stimulovaná a očisťovaná od ilúzií seba, ako vkročíme na chodník. Je to o rozvíjaní nového príbehu, aby uchvátil novú bytosť, ktorou sa staneme: tým jedným, ktorým sme vždy boli.
