– našimi vlastnými očami – … a rýchlo vytvoríme kresbu. (Možno je vesmír mrkvou.) To, že mrkva je kozmom, je zrejmé.
Je fascinujúce, že sme schopní nazerať stále hlbšie do rozľahlosti vesmíru. Pretože z toho vyplýva otázka: Odkiaľ pochádzame? Vzdialenosti sa počítajú v svetelných rokoch. Napríklad, fotóny sa pohybujú rýchlosťou 300 000 km za sekundu. Nepredstaviteľné. Rýchlosť svetla určuje hranice času. Tam vonku – alebo tam „vnútri“ – existujú miliardy galaxií, ktoré sú vzdialené miliardy svetelných rokov. Najstaršia z nich, detegovaná teleskopom, je od nás vzdialená podľa odhadov 13,5 miliárd svetelných rokov. Teda necelých 500 000 miliónov svetelných rokov od prvotného impulzu stvorenia.
Na okraj: niečo v mojom vedomí sa bráni tomu, aby sa tajomstvo prvotného počiatku zredukovalo na bezduchý náraz-bum-veľký tresk. Okrem toho, mohol by vôbec existovať nejaký „tresk“? V tom čase nebol prítomný ani priestor, ktorý by obsiahol ozvenu, ani uši, ktoré by ju počuli. Skôr to bolo hlboké, tvorivo zrelé, bohaté ticho, ktoré dalo zrod svetlu, a tak aj času. „Nech je svetlo“ – pre oko ; a „Na počiatku bolo Slovo“ – pre ucho, a tieto získali po miliardách rokov konečne schopnosť vidieť a počuť. Pretože v Svetle a v Slove sú obsiahnuté zvuk, duch a vedomie.
J. W. von Goethe to zhrnul výrokom:
Keby oko nebolo podobné slnku, nikdy by nemohlo uzrieť slnko; keby v nás nebola vlastná sila Boha, ako by sme mohli byť očarení božským?
„Vlastná sila Boha“ by mohla byť chápaná ako odkaz na vedomie, ktoré sa prejavuje ako svetlo a priestor v čase, a prebúdza sa k sebe samému v človeku. Nasmerovať pohľad, zosilnený teleskopom, túžobne k pra-počiatku, je vedomé zameranie.
Staroindický mýtus o stvorení, podľa ktorého spiaci Vishnu každým dychom vdychuje alebo vydychuje Vesmír, je názornejší ako „veľký tresk“, a podľa súčasného stavu vedy, ktorá považuje za možné rozpínanie a zmršťovanie vesmíru, je aj reálnejší.
Každý nádych/výdych, ktorý prináša život, je teda skutočným novým tvorením vo vesmíre. Keď som v Indii obdivoval chrám s mohutnou škridlovou strechou, kňaz mi prezradil, že strecha je vytvorená z toľkých škridiel, koľkokrát sa človek za deň nadýchne. Pri počte približne 18 za minútu, 1080 za hodinu, je to 25 920 nádychov za deň. Toľko škridiel má strecha, povedal. Nepočítal som ich, no radšej som mu veril. Je zaujímavé, že rovnaký počet rokov trvá Slnku, kým raz prejde celým zverokruhom – čo sa nazýva platónsky rok.
Veď či to nie je tak, že v najmenšom jave sa odráža veľký celok? Veď či to nie je vesmír, do ktorého sa pozerá ďalekohľad a z ktorého nakoniec vidí do seba, práve tak ako špecialisti, ktorí ho vytvorili? Ako už bolo spomenuté: náš pohľad je nevyhnutne nasmerovaný do minulosti. Znamená to, že čím hlbšie náš pohľad preniká do vesmíru, tak v skutočnosti hľadíme do minulosti, a preto nespoznávame vesmírnu realitu takú, aká je v súčasnosti, ale len to, čo sa stalo pred miliardami svetelných rokov.
Predpokladajme, že by sa galaxie opäť zmršťovali rýchlosťou svetla a vrátili sa do východiskového bodu, potom by sme to neboli schopní vidieť. Ale všetko, čo sa kedy udialo a stáva sa viditeľným, je uložené v svetle.
Ešte jeden jav sa tu stáva zrejmým: zvláštna povaha našej planéty Zem, pokiaľ ide o jej veľkosť vzhľadom na tieto gigantické rozmery. Z pohľadu týchto rozmerov niektorí nevhodne prirovnávajú Zem k zrnku prachu. Moje vedomie nesúhlasí s týmto prirovnaním našej Zeme. Nie je korektné tvrdiť, že Zem je len zrnkom prachu!
Ak je malá, potom nepoužívajme obraz zrnka prachu, ale skôr obraz semienka. Maličkého semienka, áno, ako je semienko sekvoje alebo moruše, z ktorého vyrastú veľké, živé svety, pretože fotóny – svetlo – je transformované do kondenzovanej energie, do hmoty. Vytvára a udržiava vonkajšiu formu a vnútorné bytie, ktoré prelína, dopĺňa, s každým procesom zápasí a spolupracuje rôznorodými spôsobmi. Takže vo všetkých týchto procesoch, ktoré nazývame rastom, sa neobmedzený rozmer svetla a priestoru prejavuje v obmedzení a ohraničenosti hmoty, v úžasnom bohatstve druhov na Zemi, samozrejme, vrátane nás ľudí. Práve v malom sa odhaľuje veľké, alebo presnejšie: celok.
Ak sa chcete tešiť z celku, musíte najprv celok vidieť skrz najmenší detail,
povedal J. W. von Goethe.
V nás ľuďoch, toto vesmírne dianie vedome prichádza k sebe. V raste, niečo sa prebúdza – menovite tvorivé vedomie ako orgán vnímania, ktorý súčasne pozoruje, prežíva, interpretuje a formuje vnútorné a vonkajšie procesy. Vedomie je neporovnateľne komplexnejšie ako fascinujúci teleskop Jamesa Webba, ale je aj oveľa samo-zrejmejšie, pretože nebolo projektované, konštruované ani vyrobené, ale je dané a darované prírodou.
Všetko, čo je nám prirodzene dané a tak sa stáva samo-zrejmé – ako napríklad videnie, počúvanie, a aj naše vedomie – sa skôr či neskôr rozdelí na intelektuálne, čisto racionálno-mentálne, abstraktné poznanie. Viac komplexná časť nášho vedomia, v ktorej sa nachádza aj schopnosť žasnúť, preniká do podvedomia procesom opakovania a návyku. Nevedomie rozhodne tvorí väčšinu našej existencie.
Nielen dve tretiny vesmíru pozostávajú z takzvanej temnej hmoty a temnej energie – rozmery, ktoré nie sú prístupné ani teleskopu, ani mikroskopu – ale platí to aj o našich telách. Tie obrovské výkony – ako napríklad výkony nášho srdca, ktoré každý deň vytlačí do krvného obehu približne 10000 litrov krvi a potom ju zase stiahne späť; alebo výkony mozgu s jeho nespočetnými simultánnymi činnosťami v najmenších priestoroch, ktorý koordinuje aj činnosť nervov a svalov – by nadmieru vyčerpali každý racionálny ego-rozum, keby mal organizovať a vykonávať potrebné fungovanie tela.
V porovnaní s dýchacími procesmi, udržiavaním našej vnútornej teploty, vyrovnávaním tlaku a tráviacimi procesmi, ktoré sú permanentne regulované tak, aby umožňovali primerane vyrovnaný stav, ktorý prežívame ako základ našej existencie, je riadenie dopravy železničnými spoločnosťami amatérske. (A áno, my práve zažívame, aké je to ťažké.) Nevedomé prírodné procesy, ktoré organizujú náš život, fungujú bez nášho vedomého zasahovania. Sú výsledkom miliónov rokov skúseností a inteligencie; cieľavedomých procesov formovania, ktoré umožňujú existenciu stále zložitejších organizmov a bytostí z niekoľkých základných prvkov. A opäť to výstižne zhrnul Goethe:
Čím dokonalejším sa nejaké stvorenie stáva, tým odlišnejšie budú jeho časti.
Tak ako je rýchlosť svetla vymedzením času, tak je rozmer vymedzením rastu. Nad určitým množstvom, nad hranicou, sa VIAC stáva menej, je stratou. Ak ste plní, nemôžete jesť viac bez toho, aby ste si uškodili. To, čo nerešpektuje silu hraníc (Doczi), sa rozrastá do nadbytku a rozkladá kvalitu, súvisiacu s duchom, do neobmedzeného množstva, ktoré nakoniec zničí svoj vlastný základ.
Tam, kde sa neobmedzená energia vyjadruje v obmedzenej a limitujúcej hmote, vznikajú rozmanité formy prírody, v ktorých sa – v harmonických proporciách – jednota prejavuje v kráse. Krása je prejavením nekonečného v konečnej forme. Aj tu má umenie svoj ateliér.
Ak chceš spoznať neviditeľné, musíš preniknúť čo najhlbšie do viditeľného
(kabala)
– to bolo motto seminára kreslenia, ktorý som viedol na konferencii Lectoria Rosicrucianum v Bad Münderi v Nemecku, ktorý sa konal v súvislosti s konferenciou o Umení Žiť. Nástrojmi na toto prenikanie a skúmanie viditeľného boli spočiatku obyčajný čistý hárok a ceruzka.
Pri kreslení prírody musia byť veci, ktoré sa zdajú byť také samo-zrejmé a konceptuálne ľahko uchopiteľné, vizuálne prevedené. Takáto kresba nemôže byť bezmyšlienkovým automatizmom, ale mala by sa stať prekladom viditeľného do procesu poznávania. Pritom sa veci menia. Z predobrazu, modelu sa prostredníctvom obrazu stávajú symbolickým obrazom, zo symbolického obrazu symbolom záhady, ktorá je skrytá za zrkadlovou stenou interpretácie a habituácie a ktorá s nami môže nadviazať kontakt. Pretože príroda hľadá oči, ktoré ju vidia. Prostredníctvom kresby sú tvary prírody rozpoznávané ako vizuálna partitúra, ktorú napísal geniálny tvorca. Ruka potom používa jednoduché nástroje, ako je ceruzka, aby čo najvernejšie zahrala a interpretovala to, s čím sa zrak stretáva v svetle – to nepočuteľné.
Potom zabúdam na starú dramatickú mimézis-diskusiu o zdaní a skutočnosti.
Zabudni, že všetko je vraj len ilúzia, klam, márnosť a chytanie vetra.
Zabudni, že všetko je vraj len nezmyselná náhoda, ktorú možno zredukovať na tucet častíc, a že vraj všetko ostatné je naša interpretácia, pretože nemôžeme zniesť existenciu v náhodnom, bezbožnom a bezúčelnom bytí.
Zabudni, že v niektorých náboženstvách by existovali extra peklá pre umelcov, ktorí sa kacírsky odvážia tvoriť.
Zabudni, že moderné umenie už dávno úspešne prekonalo naturalizmus.
Zabudni, že krása a príroda sú zneužívané a ničené pre nenásytnú chamtivosť ego-maniakálnych záujmov.
Zabudni, že sú banalizované na kulisy pre vytváranie potrieb na výrobky, ktoré nikto nepotrebuje…
zabudni, zabudni, zabudni.
Vidím božské prejavenie, neviditeľné vo viditeľnom a kreslím to, čo vidím. Len to. A zažívam to, čo sa deje samo od seba: blaženú, vyživujúcu, zmysluplnú radosť. Modlitba. Chvála. Vďačnosť. A potom je tu pád… únik – von do toho najvnútornejšieho.
Prostredníctvom teleskopického prenikania do hĺbky vzhľadu a mikroskopicky presného skúmania formy, farby, rytmov a štruktúr tvaru preniká hľadajúci zmysel ponad to viditeľné k pra-pôvodu. Otvára sa nové tvorivé vnímanie – zvnútra. Rozpoznáva čistú vitalitu vo VŠETKOM, vo všetkom, čo je mnohotvárnym celkom – a odhaľuje vesmír v mrkve na okraji cesty.
Keď sa ľudské vedomie spojí s božským vedomím, nastane splynutie medzi časom a večnou prítomnosťou. Avšak, nielen takým spôsobom, že časovo individuálna kvapka – konečne oslobodená od karmy – sa potom blažene rozpustí v nekonečnom oceáne-nirvány, ale aj takým spôsobom, že celý oceán sa vedome odhalí v každej jednotlivej kvapke.
Poznámky
mimézis: napodobňovanie prírody v oblasti umenia
habituácia: navykanie, prijímanie, prispôsobovanie sa organizmov
