Niekoľko úvah, útržkov myšlienok o zrode človeka, o ľudstve.
alterus non sit,
qui suus esse potestNebuď niekým iným,
ak môžeš byť sám sebou.
Paracelsus (jeho životné motto)
Ľudstvo vyzerá, že sa chystá spáchať kolektívnu samovraždu,
pretože existuje príliš málo individuálnych schopností.
Jan van Rijckenborgh
Prečo si robiť starosti s touto vyššie uvedenou axiómou, životným mandátom od jedného z Majstrov minulých dní? Ako člen tohto ľudstva, som obklopený nespočetnými myšlienkami, programami, mediálnymi naratívmi, strachmi a starosťami viac-menej celého ľudstva – staré istoty sa rúcajú jedna za druhou a do mojej duše hlboko padla prázdnota – ďalšieho „nebuď…“ – – – komu alebo čomu môžem ešte veriť na ceste pri hľadaní toho, čo naozaj je?
1
Hypnóza – Takmer všetci veľkí svetoví učitelia, majstri, filozofi a proroci používajú výrazy ako prebudenie alebo zobudenie človeka, keď má začať napĺňať svoje základné, božské úlohy. Väčšia časť ľudstva je ešte stále ponorená do hlbokého, hypnotického spánku, ktorý je spôsobený strachom a poverami. Vzápätí sa natíska otázka, čo je to, čo sa má v človeku prebudiť? Z vlastnej skúsenosti zažívame, že sme (prinajmenšom) dvojakými bytosťami, najprv je tu naša osobnosť so zvyčajným vedomím, ktorá sa viac či menej neustále točí okolo vonkajších vecí, ich hodnôt a drám, zaneprázdnená strachmi a starosťami, a voľakedy, keď je už toho všetkého dosť, zomrie s telom; ale potom sme tiež vesmírne stvorenia s niečím takým ako univerzálne vedomie, vše-vedomie, s hlbokým poslaním, ktoré sa nám dáva poznať mnohorakými, často úžasnými spôsobmi. A to vtedy, keď si nie sme istí známymi vecami, keď si začneme klásť otázky, keď spoznáme, ako sa stávajú zjavnými nespravodlivosť a korupcia, klamstvo a ignorovanie jednoduchých ľudských hodnôt.
2
Moc – Mocní všetkých čias vytvárajú systémy, myšlienkové formy, priania, strachy, určujú trendy vo svete, ktoré sa vlnia ako vlny cez hlavy a srdcia ľudí. Tvorcovia mienky, influenceri, našepkávači z mnohých smerov vzbudzujú túžby, generujú emócie, entuziazmus, všeobecný odpor, nabádajú ľudí k boju alebo k podriadeniu sa, rezignácii. Ľudia sú využívaní, robí sa nárok na ich energie a životnú silu, sú „žití-inými“ resp. „žití-cudzím-spôsobom“, „odcudzení“. To, samozrejme, môže pokračovať len dovtedy, kým spolupracujeme, kým sa necháme využívať a kým sa necháme „prevalcovať“, v protiklade s naším vlastným lepším poznaním a našou intuíciou. Lídri v oblastiach života, v ktorých sme navzájom prepojení, otvorene alebo skryto navrávajú: Ak budete robiť to, čo vám povieme, potom môžete byť šťastní, zdraví a žiť v pokoji a radosti. Raj tu síce ešte nie je, ale kúsok z neho môžete urobiť pre seba realitou… A samozrejme tí, ktorí šíria strach: Ak neurobíte …, potom … budete vážne chorí, slabí a zomriete, a nikto, nikto Vás nebude ľutovať, v dobrom sme to mysleli a povedali… Veľmi veľa ľudí je takto akoby ukradnutých, zbavených seba samých, ich životné obsahy sú im dodávané zvonku.
A tí, ktorí udržiavajú tieto cykly pri živote, sú sami obeťami, komplikovanými obeťami, sú sami lapení do podzemných prúdov, sú často smrteľne nešťastní, lomcujú nimi najhlbšie obavy, a sú ešte neslobodnejší ako my a väčšina našich súčasníkov. Do tej miery, ako sa väčšie časti ľudstva prebúdzajú k vlastnej zodpovednosti za seba a k svojim intuitívnym schopnostiam, majú aj oni možnosť uzdravovať sa.
Tak ako nám v minulosti rôzne cirkvi hrozili peklom a skazou, ak neuposlúchneme, tak sú to dnes časti prírodných vied a s tým spojené ekonomické záujmy, ktoré vnucujú ľuďom na celom svete materialistické názory, alebo sa o to aspoň pokúšajú. Nie nadarmo hovoria duchovní učitelia o „klame vedy“[1], pričom odkazujú na scientizmus, vieru, že prírodné vedy dokážu vysvetliť celok človeka a života.
Bolesť vnútornej prázdnoty, utrpenie v nás a okolo nás, sklamania, ktoré zažívame deň čo deň, priepasť medzi očakávaním a realitou, nespravodlivosť tak očividná, že sa s ňou stretávame na každom kroku, … to všetko vyvoláva v ľuďoch vzplanutie hnevu a odporu, a tiež ochotu – napriek jasným následkom, akými sú vylúčenie, výsmech, ignorovanie, miestami až prenasledovanie – už sa viac nepodieľať na zaužívaných spoločenských systémoch a trendoch. Prvý krok v prebúdzaní spočíva potom vo vnútornom pozastavení sa, v tom, že sa človeka väčšinou neočakávane a prekvapujúco a snáď až ohromujúco dotkne, zmocní sa ho, iný svetový poriadok, realita, ktorá doteraz úplne unikala jeho pozornosti.
Ak sa pozrieme na históriu našej epochy z vtáčej perspektívy, tak vidíme na jej začiatku silný duchovný impulz – Krista, solárny Logos. Tento impulz sa vlieva do sveta s poverením pre ľudstvo, aby sa rozpamätalo na poslanie seba samého ako obrazu Božstva, a aby toto poslanie umožnilo uskutočniť v svojom vlastnom živote, a to radikálnym zrieknutím sa starých bohov, učení a metód. Odvtedy sa nám hovorí, či nevieme, že patríme ku kráľovskému a kňazskému rodu, či sme zabudli, že sme spolu-dedičmi a obyvateľmi Kráľovstva Nebies? Už najmenej 2000 rokov je človek vyzývaný, aby uskutočňoval svoje určenie individuálne a v skupinách rovnako zmýšľajúcich ľudí. Prirodzene, pre mocných tej doby to bolo rovnako nevítané ako v nasledujúcich storočiach. Existuje jeden jediný dôvod, prečo by to dnes malo byť inak? Drámy dejín – presnejšie, všetky vojny všetkých čias – nie sú ničím iným ako neustálym bojom proti Svetlu toho „Iného sveta“, bojom medzi prebudením a potlačením či odklonom. Renesancia, ktorá sa začala pred niekoľko sto rokmi v Taliansku a odtiaľ sčasti zmenila svet, sa stala uskutočniteľnou len preto, že krok za krokom bojovala o základy novej slobody, s hrdinsky znášaným utrpením nespočetných ľudí, s prenasledovaním a vyháňaním, pálením na hranici a väznením – – – ale znovuzrodenie človeka napreduje práve preto, neustále, večne; a v aktuálnej súčasnosti nadobudlo takú dynamiku, o akej sa doteraz snáď len snívalo a nádejalo. Po celej šírej Zemi sa rozlieha tajuplné volanie k ľudstvu. Krízy všetkých čias v každej dobe ľudí otvorili, prebudili a privádzali ich k obnove, znovuzrodeniu, renesancii. Venezuelský lekár, diplomat a filozof Dr. Adolfo Aristeguieta Gramcko už pred desiatkami rokov hovoril o prelome čias, o bode obratu v dobe, do ktorej vstupujeme, a ktorá ďaleko prekoná starú renesanciu; vízie starodávnych by sa mali stať žiariacou, blaženou skutočnosťou… [2]
3
Prielom – Prielom je v našej každodennej zaneprázdnenosti možný, avšak až po prebudení. Prielom, úžasné slovo s dvoma významami, ktoré rýchlo pritiahnu pozornosť. Na jednej strane „zlomenie“, na druhej strane „zmena“. Pred prebudením duchovných možností v nás často musí dôjsť k narušeniu, zlomeniu našich postojov, našich presvedčení a vzorcov správania či zvykov, nášho často tak tupého, slepého automatizmu. A zároveň to môže viesť k prielomu do duchovného realizmu, ktorý nám nielen dáva pohľad na to nové, žiarivé, ale podnecuje nás aj k veľkej zmene v živote, ktorá umožňuje to, aby zo skrytej Iskry vznikol plamienok, a z plamienka oheň. Oheň, ktorý celú našu bytosť vedie do veľkého procesu zmeny, obnovy. Čo sa deje pri tejto zmene? Svetlo božskej Iskry sa odráža dovnútra nás. Najprv sa dotýka našej mentálnej sféry a volá po novom myslení. Myseľ sa má stať zmyslovým orgánom, orgánom reflexie, v ktorom sa odzrkadľuje naše vlastné, skutočné bytie – a to v stále nových, stále ďalej siahajúcich aspektoch. Táto Iskra chce byť chápaná, chce byť vítaná, chce byť nami prijímaná a uskutočňovaná, nami – jej verným obrazom. Ja, ktoré v nás doteraz driemalo, sa chce prebudiť k sebe samému – a tým aj ku kozmickému vedomiu a nádhere. Nato v nás vyvoláva nové myslenie, intuitívne vnútorné chápanie.
Nemáme byť nejakým iným človekom ako iní ľudia ani ich myšlienkovými prúdmi, ale patriť tomu Inému v nás, tomu, ktorému sme doteraz nenačúvali a ktorého sme doteraz neposlúchali, tomu, ktorý bol našimi doterajšími myšlienkami nepredstaviteľný. On sám v nás chce myslieť. A my sme vyzývaní premýšľať spolu s ním. Celá naša bytosť je tým uchvátená a ohromená. On nás takto premieňa – a my to dovoľujeme. Odohráva sa v nás „revolúcia“, renesancia, väčšia ako bola tá prvá.
Vo vizionárskom myslení sa navzájom zjednocujeme, On so mnou, ja s Ním. Z toho vzniká to nové, nevídané, čo ešte nemohlo byť prítomné v tejto forme: kozmické JA.
Byť či nebyť, byť obeťou či nebyť obeťou, to je skutočná otázka. To znamená, že čím vedomejšie sa skupina mužov a žien zapája do procesov vlastnej premeny a má odvahu o tom neochvejne svedčiť vo svojom vonkajšom živote, tým viac možno ešte váhavých, otáľajúcich ľudí bude zapálených, aby vstúpili do tejto radosti z obnovy.
Nebuď niekým iným, ak môžeš byť sám sebou!
[1] Pozri napr. Jan van Rijckenborgh: „Prichádzajúci nový človek“, „Volanie Bratstva Kríža s Ružou“; početné zmienky v tomto smere sú aj v spisoch Rudolfa Steinera, Krishnamurtiho a iných.
[2]V osobnom rozhovore v Carracase v novembri 1993 pri príležitosti sympózia o Paracelsovi pri príležitosti 500. výročia jeho narodenia.
