V tento deň a v tejto dobe je človek konfrontovaný s bariérou. Môže sa prebudiť ako z nočnej mory a spýtať sa sám seba, či je ešte sám sebe pánom.
Môže dôjsť ku sebapoznaniu a rozhodnúť sa odovzdať riadenie svojho života svojmu pravému božskému ja. V tejto súvislosti mi bolo umožnené zažiť blaženú skúsenosť.
Kozmické pobádanie smerom k rovnakému cieľu
Uvedomujeme si, že v našich duchovných hĺbkach sme v jednote so všetkými ostatnými živými bytosťami? Všetci sme výtvormi rovnakého zdroja života a vedomia. Môžeme prechádzať rôznymi stupňami vývoja, ale každá jedna živá bytosť, až po najmenší atóm, smeruje k rovnakému cieľu, aby zaujala svoje miesto v absolútnej harmónii, vo svete hmoty a ducha.
Táto absolútna univerzálna harmónia sa uskutočňuje na základe duchovnej jednoty všetkého života a jej rozvíjania v rytmických, pulzujúcich procesoch rastu.
Život rastlín, zvierat, nebeských telies, príliv a odliv… a tiež vonkajší a vnútorný život človeka, prebieha v rytmoch a cykloch, ktoré podliehajú zákonu príčiny a následku. Indická filozofia to nazýva zákonom Karmy, podľa ktorého každý duševný alebo fyzický čin človeka (slovo „karma“ znamená „čin“) vyvoláva následok, ktorý podľa zákona božskej spravodlivosti (nemesis) vyžaduje rovnováhu.
Táto požiadavka presahuje rámec smrti ľudskej bytosti. Duchovný proces pre-vtelenia (reinkarnácie) je základom vyššie uvedeného univerzálneho priebehu. Dokazuje, že večne sa prejavujúci univerzálny život, ktorý pochádza z božského, umožňuje opakujúce sa cykly podľa zákona príčiny a následku, a zaručuje prípadný vstup do večnej, absolútnej, božskej harmónie a lásky.
Sme slobodnými deťmi vesmíru a zostávame s ním neoddeliteľne spojení. Náš osud je prepletený s kozmickým plánom, a rovnováhu božskej harmónie môžeme zažívať prostredníctvom našej individuálnej karmy. V svojej podstate sme naším božským ja, ktoré nás vedie ako čisté spirituálne vedomie. Preto karma nikdy nemôže byť mimo nás, a žiaden boh neriadi náš osud zvonku.
Naše pravé ja je tichým vnútorným svedkom, našou vyššou prirodzenosťou, ktorá vnútri nás pretkáva všetku karmickú aktivitu, a predsa ňou zostáva nedotknuté.
V našej hlave existujú dva orgány, prostredníctvom ktorých pôsobia karmické energie, čo nás vedie na ceste vyvažovania konania, cítenia a myslenia:
- Tretie oko [1], vníma dimenzie mimo fyzického sveta, a sprostredkúva nám ich prostredníctvom intuície; dokáže sa pozrieť dovnútra a vidieť náš skutočný stav bytia, a
- epifýza, ktorá je spojená s Tretím okom, a vyjadruje karmické nutkanie vo fyzickom tele.
Sme teda stelesnenou časťou nášho ja. Fyzická, elementárna, psychologická a intelektuálna časť nášho bytia sú špecifickými aspektami našej konštitúcie; sú to hrubé a jemné schránky, skrz ktoré sa naše vnútro vyjadruje v činnosti. Ešte nie sme ideálnou formou jeho vyjadrenia, a preto cítime nutkanie, pobádanie, transformovať sa. Všetka kozmická aktivita v konečnom dôsledku interaguje s našou duchovnou podstatou.
Ako slobodné deti vesmíru máme tiež slobodnú vôľu a prežívame božskú harmóniu do tej miery, do akej spolupracujeme s jej zákonmi a prúdmi života. Ak by sme neboli ochotní ublížiť nášmu bratovi, karma-nemesis by nemala dôvod pracovať. My sami tvoríme svoj osud a sme svojím osudom.
Človek je živý, malý vesmír. Celé jeho telo, až po najmenší atóm, prekypuje životom. Atómy života v ňom sú ako jeho deti. Sú formované jeho myšlienkami, pocitmi a túžbami, a tiež jeho dobrými či zlými zvykmi a vášňami; takže môžu prekvitať alebo ochorieť. Psychické a fyzické choroby môžu byť takto prepojené s karmou. Semená, zasiate v minulých životoch, sa z vnútra tlačia von a prejavujú sa.
V tejto chvíli, v prítomnom čase, človek čelí bariére. To platí aj pre našu spoločnosť, dokonca pre celé ľudstvo. Keď človek stojí pred touto bariérou, môže sa zobudiť ako z nočnej mory a pýtať sa sám seba, či je ešte sám sebe pánom. Môže dôjsť k sebapoznaniu a rozhodnúť sa odovzdať riadenie tohto života svojmu pravému božskému ja.
Každá kríza a choroba sú karmickým darom božskej harmónie a jej zákonov, prostredníctvom ktorých si človek môže opäť uvedomiť seba samého a svoje skutočné poslanie. Absolútna božská harmónia zostáva pre neho otvorená ako večná skúsenosť.
Blažená skúsenosť
Choroba a tiež smrť patria medzi tie skúsenosti, ktoré môžu dať duši väčšiu hĺbku. Tieto skúsenosti nie sú vždy obmedzené len na trpiacu osobu, duša si môže vytvoriť hlboké puto s blízkymi dôverníkmi, čo sa môže stať pre oboch zdrojom vhľadu a inšpirácie. Pred niekoľkými rokmi, môj duševný priateľ ochorel na vážnu chorobu. Bolo mi dovolené duchovne ho sprevádzať počas posledných šiestich mesiacov jeho života, a tento čas sa rozvinul do chvíľ pokojnej radosti pre nás oboch.
Spočiatku, keď sa po dlhom pobyte v nemocnici vrátil domov, stále vyzeral ako uväznený v astrálnej sfére strachu. Pod sebou a okolo seba videl len ‚vodu‘, v ktorej pracovali nebezpečné bytosti a oberali ho o dych života.
Narodil sa v roku 1940 na začiatku druhej svetovej vojny a temný vibračný podpis tých čias bránil jeho voľnému dychu. Už ako malé dieťa mal ťažký zápal pľúc, ktorý sa počas jeho dlhého, relatívne zdravého života, nikdy poriadne nezahojil. Prepuklo to až neskôr v živote, v podobe rôznych symptómov, ktoré teraz formovali charakter jeho choroby.
Veľa spal, pomaly sa upokojoval a strach z ‚vody okolo neho‘ sa pomaly vytrácal. Mohla som zažívať, ako toto hlboké duševné spojenie prebúdzalo vnemy, ktoré boli pre mňa prekvapujúce a nové. Niekoľko týždňov pred jeho smrťou vyžarovala z jeho bytosti jemná vôňa, ktorá ma potešila. Pripomenulo mi to vôňu novonarodených detí, ktorú som niekedy považovala za nebeskú. Ťažko som mohla uveriť, že ťažko chorý starý muž môže vydávať takú nadpozemskú vôňu.
V posledný večer jeho života som ho pociťovala ako pokojného a mierumilovného. Stála som pri nohách jeho postele a potichu som sa chcela rozlúčiť. Zrazu som videla, ako sa mu dvíha hruď a lapal po dychu. V tom istom momente sa na mňa pozrel a zdalo sa mi, akoby ovládol svoj dych a vyhnal všetky elementy strachu von z hrude – akoby sa sám opäť stal vládcom vo svojom ‚chráme‘. Zdalo sa, že vyžaruje nádherné svetlo, ktoré ma s ním spája, a ja som šla – nie, „letela som“ domov a zdalo sa mi, že v tom svetle spím celú noc. Na druhý deň mi bolo povedané, že zomrel potichu v skorých ranných hodinách, pokojne a plný mieru.
Možno je smrť všetkého pozemského, keď sa prebudí nová duša, sprevádzaná podobnými skúsenosťami. A táto skúsenosť je predzvesťou niečoho, čo Krishnamurti opisuje takto:
Až keď sa všetky vrstvy nášho vedomia dostanú do pokoja a stanú sa úplne tichými, len vtedy sa otvárajú dvere do nezmernej plnosti, do našej blaženosti večného okamihu, v ktorom je stvorenie neustále nanovo zrodené. [2]
[1] Tretie oko je umiestnené na čele medzi dvoma obočiami. Hovorí sa mu aj oko Shivu, ktorého intuícia ho chránila pred zlými vplyvmi.
[2] Jiddu Krishnamurti, Wegweiser zum wahren Leben (Sprievodca k skutočnému životu), Hyperion. Vydavateľ, s. 106
