Myšlienky plynú cezo mňa ako ustavičný prúd farieb, zvukov a tvarov. Som tvorcom týchto myšlienok?
Keď sedím a pozorujem, vidím myšlienky, prúdiace cezo mňa. Neuvádzam do pohybu myslenie a aj tak sa to neustále deje, akoby zvonka mňa. Nie som ten, kto myslí, ale myslenie sa predsa len deje. A ako myšlienky ustupujú a prúdia, zachytím myšlienku, ktorá sa zdá byť dôležitejšia ako ostatné. Nazývam ju „moja myšlienka“. Považujem sa za jej tvorcu. Zmocní sa ma pýcha na jej vplyv. Cítim zranenie, keď je nepochopená. Identifikujem sa s ňou; ja a moja myšlienka sa stávame jednoduchou jednotou, mimo ktorú nedokážem vidieť.
Iné myšlienky nazývam „vašimi myšlienkami“ a vášnivo proti nim namietam. Vidím, ako tieto myšlienky stavajú medzi nami stále silnejšiu stenu.
Vidím myšlienky svojich predchodcov. Nazývam ich „moja minulosť“. Obviňujem ich za moju vnútornú bolesť, ale tiež si zakladám na svojom príbehu.
Čítam a počúvam myšlienky veľkých mysliteľov. Opracovávam svoj intelekt podľa ich modelov. Rozmýšľam o nich a myslím ich myšlienkami.
Počúvam svojich priateľov, uvažujem o ich názoroch, staviam sa voči nim do stále nového vzťahu. Objavujeme vzory a hodnotenia pre naše bežné koncepty, a sme stále zaneprázdnení prispôsobovaním a prepracovávaním budovy myslenia, budovy, ktorú nazývame našou identitou. Steny tejto budovy sa stávajú stále silnejšími, miestnosť, v ktorej sa nachádzam, sa zmenšuje a zmenšuje. Táto budova sa stáva mojou realitou.
Keď sedím ticho a pozorujem, ťažko môžem uvidieť čokoľvek za týmito stenami. Vidím myšlienky, ktoré nazývam „moje“ alebo „vaše“, „dobré“ alebo „zlé“, „dôležité“ alebo „triviálne“, a čím viac sa na ne upínam, tým sa stávajú pevnejšími a tým pevnejšie ma držia. A ja sedím v temnote a nevedomosti uprostred mojej vlastnej mentálnej knižnice, takmer sa topiac v nespočetných konceptoch a ideách, ktoré som počas rokov nazhromaždila.
Keď sedím ticho a pozorujem, uvedomujem si, že nič z toho nie som ja, nič z toho nie je skutočné, nič z toho nie je podstatné.
Obraciam sa opäť k stálemu pohybu, ktorý je životom. Všetko to, čo som nazývala „ja“, v pýche a zúfalstve, moja tak starostlivo vymodelovaná identita, je asi len dočasnou formou, do ktorej som sa rozhodla sama seba „chytiť do pasce“. A ako nechávam odísť ilúziu, že tieto myšlienky som ja, vidím, že strácajú svoju ostrosť, stávajú sa svetlejšími, priehľadnejšími.
Vždy som si myslela, že by mal prísť okamih, kedy by som mala zastaviť myslenie, okamih hlbokého ponorenia sa, v ktorom by všetky myšlienky jednoducho zmizli. Ale akokoľvek som sa pokúšala zahnať ich, myslenie, predpokladanie, identifikovanie sa takmer nikdy neprestalo. Ja som nikdy neprestala.
Keď sedím ticho a pozorujem, uvedomujem si, že nemusím svoje myšlienky nútiť, aby odišli. Sú tým, čím sú, neustálym prúdom obrazov, konceptov, vysvetlení, názorov. Ale ja už viac nie som ich tvorca, rovnako ako nie som ich otrok. Som len pozorovateľ, ktorý láskavo hľadí na nekonečné pohyby života. Sedím a pozorujem, uvedomujúc si, že ja nemôžem byť vysvetlená žiadnym konceptom, žiadnym logickým spôsobom, že ja som mimo akéhokoľvek názoru.
Keď sedím ticho a pozorujem, už sa viac nemôžem identifikovať s jednou či druhou myšlienkou. Prichádzajú a odchádzajú a už mi viac nevadí ich existencia, keďže sa už viac na ne neviažem, nevystavujú ma svojim obmedzeniam. Nechávam ich ísť a oni sa stávajú ľahšími, strácajúc svoje strnulé tvary, ich temné farby sa vyjasňujú. Kedysi pevné steny sú transformované na svetlé mraky, ktoré sa okolo mňa hrajú ako jemný vánok.
Keď ticho sedím a pozorujem, vidím, že budova myslenia okolo mňa postupne stráca všetky obrysy, a prvý raz po dlhej dobe, môžem opäť vidieť oblohu svojho vlastného vnútorného vesmíru. Ďaleko od identity, ktorú som si predstavovala, si uvedomujem, že som nekonečná.
