My všetci sme cestovatelia… držíme sa tých, s ktorými máme skôr duchovné spojenie ako fyzické, a o ktorých veríme, že s nimi dospejeme do cieľa, po ktorom túžime. Na konci nášho cestovania si uvedomíme, že jediná vec, ktorá má význam, je to, či sme dokázali dať našim spoločníkom zo seba niečo, čo im pomohlo rásť. Urobila naša prítomnosť cestovanie krajšie a ľahšie? – Robert Lawson (rodený: Róbert Kováts)
Román Antoine de Saint-Exupéryho je jedným z najslávnejších príbehov na svete. Je to populárny príbeh, na ktorý sa odvolávajú a citujú ho mnohí. Zanechal svoje znaky na kultúrnej histórii sveta a vplýval na rozvoj vedomia ľudstva.
V porovnaní so starými mýtmi a ľudovými rozprávkami možno na tento román nazerať ako na didaktický príbeh, plný emócií, zobrazený prostredníctvom deja s mnohými dejovými líniami. S použitím podobného námetu, slov a postáv by bolo ľahké vytvoriť veľkolepé diela výmyslov bez ozajstnej hĺbky, múdrosti alebo inšpirácie. No príbeh Exupéryho, napriek mnohým spôsobom vyjadrenia emócií nie je sentimentálny; napriek didaktickým črtám a aforizmom nie je kázaním. Je to učenie, téma o večnej dôležitosti, podávaná najpoetickejším jazykom – a zároveň prístupná čitateľom 21. storočia.
Autor ostáva verný univerzálnosti tradičných príbehov; dokonca aj keď podáva priame vyjadrenia, príbeh je plný nevypovedaných a nevyjadriteľných prvkov. Prítomnosť „zázraku“ v knihe je magická a prirodzená; mystické sily a princípy usporiadania presvitajú cez dejovú líniu. Hlavný konflikt sa neobjavuje medzi postavami, ale medzi nevedomosťou a vedomosťou.
Román sa dotkne a zatrasie tak ateistickými, ako aj nábožensky založenými čitateľmi. Udalosti sa zdajú pochopiteľné a ľahko sledovateľné (hoci rozprávanie príbehu nie je lineárne), ale – práve tak ako Biblia alebo iné náboženské texty – predstavujú vyšší význam pre nasledovníkov odvekej múdrosti, Univerzálneho Učenia, pre cestovateľov na „kráľovskej ceste“. Pretože rovnaké slová, výrazy a symboly sa používajú duchovenstvom na vonkajšej úrovni aj náboženskými skupinami vnútornej cesty, rozdiel, „vyšší stupeň“ – tak ako v Malom princovi – je dosiahnutý jasnosťou, silou a autenticitou textu. To je to, čo žiari skrz príbeh a skrášľuje pustatinu písmen.
Meno hlavného hrdinu je celkom záhadné: Malý princ. Tak tohto malého, krehkého človiečika so zlatými lokňami vlasov pomenuje jedna z hlavných postáv, pilot, ktorý rozpráva príbeh. Malý princ ho zobudí na úsvite po jeho nebezpečnom pristátí v púšti a požiada ho, aby mu nakreslil ovečku. To meno nemá žiadne vysvetlenie ani sa neodvoláva na pozemský titul, ale na duchovnú kvalitu, božskú úroveň, ktorú pozemsky viazaný pilot v núdzi rozpozná v zvláštnom stvorení éterickej čistoty. Ako dieťa býval rozprávač citlivou, tvorivou dušou s otvorenou mysľou, práve tak ako Malý princ. Ako dospelý stratil tieto oslobodzujúce rysy, a jeho prianie prebudiť tieto kvality ho snáď viedlo k tomu, že sa stal pilotom. Jeho úsilie muselo byť prerušené, ako bol počas svojho mechanického letu prinútený vykonať núdzové pristátie uprostred púšte kvôli poruche stroja (čo je „srdce“ lietadla). Ako sa ukáže, rok predtým aj Malý princ pristál na Zemi kvôli „nútenému pristátiu“.
Životný príbeh malého človiečika sa rozpletá pomaly, pretože zlyháva pri poskytovaní odpovedí na otázky, ktoré sú namierené naňho alebo na jeho minulosť. On len spontánne a v pravý čas reaguje – aj keď nepriamym alebo selektívnym spôsobom. Ale nikdy neupustí od svojich otázok, keď chce on niečo vedieť: prestane sa pýtať len vtedy, keď dostane primeranú odpoveď.
Táto asymetria môže byť vysvetlená vzťahom dospelý – dieťa. Fakt, že Malý princ je dieťa, uvádza rozprávač len raz (prostredníctvom líšky): „Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov.“ Ale hlavná postava je viac detskou dušou nenarušenej čistoty. Môže sa to zdať zvláštne, ale tento nerovný vzťah sa podobá spojeniu učiteľ – študent. A v tomto príbehu to nie je dospelý, pilot, ktorý vyučuje. Samozrejme, nemôžeme prísne oddeliť tieto dve roly, keďže učiteľ sa tiež podobne učí od svojho žiaka a od iných. Aby sme odhalili skutočnú povahu ich vzťahu, môžeme si predstaviť, že učiteľ je na duchovnej ceste pred svojím žiakom; aj keď na skutočnej ceste kráčajú bok po boku. Tieto dve roly môžu byť tiež interpretované metaforicky ako časti, črty, možnosti vedomia jednej bytosti – a toto je dôležitejší a zrelší prístup. Ale v tomto románe je ľahšie sledovať ich životné príbehy, keď na nich hľadíme ako na dve prepojené, ale oddelené bytosti. Malý princ reprezentuje čistého ducha, ktorého pilot – možno nevedome – túži dosiahnuť.
Po ich zvláštnom stretnutí, sú ich osudy spojené, čo poskytuje základ pre niekoľko prirovnaní a paralel. Hlavný zámer rozprávača môže byť najlepšie opísaný pojmom religio: v zmysle navrátenie sa ku, napojenie na, znovu-zjednotenie s, znovu-spojenie s božským pôvodom. Jeho hlavné časti môžu byť definované ako Viera, Nádej a Láska, ktoré rastú zo semien v zrelej pôde pochybností.
Príbeh o dvoch postavách – a jeho analýza – začína a končí neviditeľnou kresbou ovečky vnútri škatule. Príbeh nevysvetľuje, prečo je kreslenie tohto zvieratka potrebné. Malý princ nie je spokojný so žiadnou podobou, ktorú mu pilot nakreslí, ale okamžite prijíma škatuľu, keď muž prehlási, že tá ovečka je vo vnútri. Prečo to tak robí? Naivnosť, bezpodmienečná dôvera? Výnimočná vízia, magická schopnosť oživenia? To všetko a záhada, ktorá charakterizuje celý príbeh. K úlohe a dôležitosti ovečky v príbehu sa vrátim na konci tejto analýzy.
Pokračovanie na časť 2
