Čo si uvedomujeme v tejto chvíli? Možno my všetci žijeme zvyčajne len polovičato, neuvedomujúc si tú druhú polovicu. Druhý stred ostáva nepoznaný. Ale ten druhý stred tepe a jemne vzdychá po celý čas. Myslíš, že by to tak mohlo byť?
Duálna podstata spôsobuje znepokojenie, rozrušenie duše a vnútorný dialóg. Možno už niekto pozorne načúva, a ten začuje: Haló, je tam niekto? Snáď som neostal zabudnutý…? Vždy nastane okamih, kedy sa stretneme. A pokiaľ sa stretávame, tak potom ma poznávaš. Tým, že sa nechávam poznať, tak poznávaš i ty seba. Ale to sa nedeje tak, ako si to predstavuješ ty. Naše stretnutia neplánuješ ty. Existuje iný plán. Plán, ktorý sa odvíja z veľkého stredu, ktorý vysiela lúče. A … každý lúč má dvojaký stred.
Celý svet je žiarením. Matéria je energiou. Všetko je prestúpené vibrujúcimi lúčmi. Ak, ako hovorí Komenský, má každý lúč dvojaký stred, potom to znamená, že podstata vesmíru, človeka a makrokozmu je dvojaká. Potom vedľa seba existujú dve podstaty, dve kvality, dva poriadky, dva matrixy.
Komenský túto myšlienku rozvádza: „[…] Jeden všeobecný či spoločný, z ktorého vybieha a do ktorého sa vracia. Ten druhý je jeho vlastný. […] Jeden spoločný, ktorým je Boh, stvoriteľ a udržiavateľ všetkého, druhý svoj vlastný, ktorým je jeho prirodzenosť, ktorú mu dal Boh.“[1].
Z dvoch stredov vychádzajú dva paralelné svety. Prvý je nesený lúčom večnosti a ten druhý má v sebe premenlivosť a pominuteľnosť.
Keď lúč večnosti vibruje vo vnútri ľudskej bytosti, môže to byť príjemné a upokojujúce alebo naopak, vytrháva nás to z každodenného života či spôsobuje krízu. Na našich pocitoch vlastne nezáleží, sú len sprievodným javom hlbšieho vnútorného procesu. V podstate je to zrážka dvoch odlišných žiarení a jadier, dvoch matrixov. Veľmi dobre poznáme vibráciu toho pominuteľného, už sme sa v ňom zabývali. No existuje aj vibrácia toho večného, avšak nie každý si je toho vedomý. Volá nás, snáď zo všetkých strán. Je v každej ľudskej bytosti, v celom stvorení. Keď jej načúvame, povedie nás a napraví rotácie všetkých lúčov, ktoré sa odvrátili od pôvodného stredu. Vnútorná rezonancia ukazuje, že všetko začína v harmónii, s centrom vo večnosti.
Predstavte si kvapku vody, padajúcu na hladinu vody. Keď kvapka spadne do vody, tak rovná, pokojná, nehybná hladina vody sa rozčerí a vytvára kruhovité vlny, ktoré sa šíria od stredu na všetky strany. Nasleduje kruh za kruhom. Kruhy, ktoré sú bližšie k stredu, sa šíria do priestoru a tie vzdialenejšie sú už sotva viditeľné. Avšak všetky nesú v sebe pôvodnú informáciu a zodpovedajú vibrácii a energii stredu.
Úplne každá ľudská bytosť a celé ľudstvo sa nachádzajú v jednom z kruhov, vibrujúcich od stredu. Niektorí ľudia sú bližšie k stredu, iní sú vo vzdialenejšom kruhu. Každý je zahrnutý. Nikto nie je vynechaný. Každá ľudská bytosť nesie informáciu zo stredu. Niekto už žije vedome zo stredu večnosti. A ďalší ešte nie. Všetky kruhy rezonujú so svojím stredom. Je len otázkou času, kedy si budeme všetci plne vedomí centra večnosti. To je zákonitosť.
Z centra večnosti vychádza istota a bezpečie, písal Komenský. A práve to je možné nahliadnuť v tejto zákonitosti.
Žijeme v našich vlastných stredoch, ktoré nie sú pevné a podliehajú značným výkyvom. Vlastný stred je totiž egocentrický. A vieme, aký zväzujúci a slepý egocentrizmus je. Zo svojej podstaty ani nemôže byť iný, lebo akýkoľvek stred, ktorý by sme chceli uchopiť a ktorý je iný než stred večnosti – centrum prapočiatku všetkého stvorenia, nebude mať kvality čistej, počiatočnej stvoriteľskej sily a energie. S naším egocentrickým úsilím sa nachádzame v bludných kruhoch, ktoré nerezonujú s vibráciou centra večnosti.
Nie je sloboda človeka práve v tom, že sa neustále rozhoduje a volí si, v ktorom strede zakotví? Nie je život práve o tom, že sa neustále pýtame, po čom túžime, ako myslíme a čo robíme?
Nie je to tak, akoby sme sa s každým krokom nachádzali na križovatkách vlnení?
[1] Komenský, Jan Amos: Centrum securitatis. (Hlbina bezpečnosti). Chlumec nad Cidlinou, Poutníkova četba, 2017, s. 29.
