Existuje veľmi stará téma, ktorá sprevádza ľudstvo na jeho ceste materiálnou rovinou života. Z vonkajšieho pohľadu vidíme, že táto téma počas vekov mení svoje rúcho, ale vnútorná podstata zostáva vždy rovnaká.
Golem je postava z legendy. Bol vymodelovaný z hliny rabínom (kňazom) a privedený k životu. My, ľudia zo Západu, sme sa snáď s touto témou oboznámili viac prostredníctvom románu Mary Shelleyovej s názvom: „Frankenstein; alebo, Moderný Prometeus“. Alebo – a to je pravdepodobnejšie – prostredníctvom všetkých filmov, ktoré z neho vychádzajú.
Chápeme, že sa skutočne zaoberáme veľmi starou témou, keď sa vraciame k dávnovekému kontinentu Lemúria alebo Mu. Ezoterici sa domnievajú, že rozsiahly lemúrsky kontinent sa ponoril do hlbín oceánu asi pred 850 000 rokmi, a že Austrália, Madagaskar a Veľkonočný ostrov sú jeho pozostatkami, ktoré neboli pohltené vlnami.
V článku o Austrálii [1] Jan van Rijckenborgh píše:
„Extrémne primitívna a hrubá, animálna osobnosť Lemúrčanov bola prestúpená monádami alebo nebeskými bytosťami, ktoré stále existovali asi na 90 percent v pôvodnom poli. V tých časoch, časť pôvodného ľudstva bola stále na svojej ceste k úplnému zostupu do materiálneho sveta, v procese involúcie. Nebeská ľudská bytosť ešte nezahynula; Prometeus ešte nebol úplne spútaný. Avšak táto časť ľudstva už vytvorila – bez božského riadenia – primitívnu, hrubú, znetvorenú osobnosť, bez akejkoľvek individuálnej inteligencie. Toto animálne stvorenie bolo ako golem, robot, živý automat z mäsa, kostí a svalov, ktorý úplne reagoval na svojho polo-božského tvorcu. Tento „robot“ bol neúnavným nástrojom svojho polo-božského tvorcu, hračkou upadajúceho Boho-človeka, nástrojom, pomocou ktorého bol schopný vyrovnať sa s hrubou hmotou dialektiky. Týmto spôsobom tento animálny otrok uskutočňoval zvláštne a bizarné myšlienky a úlohy svojej vlastnej monády, v takom rozsahu, ako mu to hrubá hmota umožňovala. Postavil obrovské mestá s čudnými tvarmi a vytesal obrovské sochy z lávového kameňa, predstavujúce monády.“
Vidíme teda, že v tej dobe bola časť ľudstva zaneprázdnená úpadkom do hmoty: Lemúrčan ako duálna bytosť bol výsledkom tejto involúcie. Niekto sa môže pýtať: Prečo to urobili, prečo si vybrali túto cestu? To je skutočne kľúčová otázka. Takže, vyzerá to, že my ako ľudské bytosti máme vnútorné nutkanie napodobňovať nášho Stvoriteľa. Vzhľadom na naše božské korene sme tvorcovia, sme bohovia. Ale teraz druhá otázka je: Ako si tento božský potenciál uvedomujeme? Lemúria nám ukazuje nesprávnu ideu, je to sen o nebesiach na zemi.
Ukázalo sa, že realita bola celkom iná. Čo sa stalo? Nebeská bytosť vytvorila „vehikel“, nosič, hmotnú osobnosť, a predpokladala, že jej výtvor sa vyvinie do novej božskej ľudskej bytosti, v ktorej by mohla žiť a byť. Je to pochopiteľný, ale nebezpečný vývoj, pretože monáda by nemala poskytovať dôkaz svojej božskosti v hmotnom svete. Vybrala si cestu, ktorá pre ňu nebola zamýšľaná. Jej fyzický výtvor, ktorý je totožný s hmotou, a tak riadený zákonmi hmoty, nad ňou získal nadvládu. Nebeská bytosť bola uväznená v príbytku z mäsa a už sa viac nemohla prejavovať. Skryštalizovala vo svojom vlastnom výtvore a stala sa „obrazom s mŕtvymi očami“.
Sochy na Veľkonočnom ostrove tak svedčia o trpkej irónii. Monáda bola vyobrazená v hmote svojou lemúrskou osobnosťou, robotom, ktorého riadila. Nechápala však, že zaznamenala svoju vlastnú budúcnosť ako kamenný testament. Nechápala, že jedného dňa bude ako jej socha: zamrznutá a neschopná žiadnej činnosti. A teraz tieto sochy stoja na malom ostrove, ktorý ešte nebol pohltený vlnami. Beznádejne hľadia do diaľky, hľadajúc niekoho, kto ich príde zachrániť pred skazou.
Tajomné sochy na Veľkonočnom ostrove prehovárajú k našej predstavivosti a podvedomiu. Boli tiež predmetom historických a vedeckých teórií. Avšak, podľa legendy miestnych obyvateľov, tieto obrovité sochy jedného dňa prišli samé. Z duchovného hľadiska obsahuje táto legenda istú pravdu, pretože: či to predsa nebol nebeský svetelný človek, ktorý zostúpil a začal experimentovať v hmotnej rovine života? Vychádzal zo svojej slobodnej vôle a zo svojho skresleného poňatia života.
Je pozoruhodné, že odkaz na Prometea je zahrnutý tak v citáte Jana van Rijckenborgha, ako aj v názve románu Mary Shelleyovej. Prometeus je postava z gréckej mytológie; jeho meno znamená „Ten, ktorý myslí dopredu“. Prometeus ukradol oheň bohom a dal ho ľuďom, pretože mal pocit, že ľudské bytosti boli príliš chudobne obdarované počas ich stvorenia. Ako trest za jeho vzburu ho Zeus pripútal ku skalám, kde mu počas dňa orol požieral jeho pečeň, ktorá sa mu potom počas noci obnovovala. Nakoniec bol Prometeus oslobodený Heraklom, ktorý orla zabil.
Niekedy sú v mýtoch skryté univerzálne duchovné pravdy. Videli sme, že v lemúrskej ére božská ľudská bytosť, ohnivá duch-duša, upadla do hmotného výtvoru pomocou experimentu. Manas opustil nebeské svety a implantoval sa do hmotnej bytosti. Výsledok? Stal sa pripútaným ku skalám, k hmote, a tam trpí, tam je posledný pozostatok jeho božského ohňa požieraný prírodnými silami. Nie je veľmi ťažké pochopiť, že my sami (spútaný Prometeus) sme výsledkom tohoto vývoja. Prometeus je pripútaný k nám v hĺbke nášho bytia, je našou pravou identitou.
Isté paralely možno vyvodiť medzi Prometeom a Luciferom: činy obidvoch sú rebelantské a experimentálne. Obidvaja sú nositeľmi Svetla, ale ich duchovný oheň zhasína v pokuse vytvoriť pozemské kráľovstvo. Preto vidíme, že témy identita a napodobňovanie hrajú hlavnú rolu v našom vývoji. Kto som? Aký je môj pôvod? Aký je môj osud? Akou cestou by som sa mal pustiť?
Keď sa vás niekto opýta: „Kto si?“, čo odpoviete?
V druhej časti o golemovi budeme skúmať, či nám k týmto existenciálnym otázkam poskytuje naše súčasné bytie nejaké oporné body.
Pokračovanie na časť 2
Poznámky:
[1] Pentagram 2008-4
