Joseph von Eichendorff
Eichendorff (1788-1857) pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny a už nebolo žiadneho rodinného majetku, z ktorého by sa dalo žiť. Na živobytie si zarábal spolu s jednoduchými štátnymi úradníkmi. Aby unikol šedej každodennej realite, Eichendorff písal romantické básne, ktorých námetom je často príroda a niekedy aj viera. Hľadal spôsoby, ako prejaviť svoju vieru tak čisto, ako je to len možné. Vtedy sa dokázal občas povzniesť ponad seba samého a prísť s krásnymi veršami, najmä ak boli podporené aj skladateľom, ktorý ich zhudobnil. Báseň „Morgengebet“ – v preklade „Ranná modlitba“ – nádherne transformoval na štvordielnu zborovú pieseň Felix Mendelssohn-Bartholdy. Pôvodný nemecký text je nasledovný:
Morgengebet
O wunderbares tiefes Schweigen,
Wie einsam ist’s noch auf der Welt!
Die Wälder nur sich leise neigen,
Als ging‘ der Herr durch’s stille Feld.
Ich fühle mich wie neugeschaffen,
Wo ist die Sorge und die Not?
Was gestern noch mich wollt‘ erschlaffen,
Dess schäm‘ ich mich im Morgenrot.
Die Welt mit ihrem Gram und Glücke,
Will ich, ein Pilger, froh bereit
Betreten nur als eine Brücke
Zu dir, Herr, über’m Strom der Zeit.
V preklade do slovenčiny znie takto:
Ranná modlitba
Ó, zázračné hlboké mlčanie,
Aké je predsa na tomto svete osamelé!
Lesy sa skláňajú len jemne,
Ako Pán tichým poľom šiel.
Cítim sa ako novo stvorený,
Kde sú starosti a trápenie?
Čo ma chcelo včera robiť bezmocným,
Za to sa v červenom úsvite hanbím.
Do sveta s jeho žiaľom a šťastím
Chcem, pútnik, úplne pripravený,
Vstupovať len ako na most k Tebe,
nad prúdom času, Pane.
Ten alebo tá, kto hľadá ticho hlboko vo svojom vnútri, bude naplnený tým božským, nadprirodzeným Svetlom a Silou, čím sa z neho, nej, stane znovuzrodený, ktorý je naplnený novými silami. Takýto znovu-zrodený sa stal pútnikom, ktorý vedie a sprevádza druhých, a žije len z túžby slúžiť druhým v láske, ako most medzi tu a tým novým životom. Týmito niekoľkými slovami je vyjadrená podstata cesty v rámci gnostickej duchovnej školy.
Krásne interpretácie tohto zborového diela od Mendelssohna nájdete na YouTube, napríklad interpretáciu Komorným zborom Stuttgardu (Kammerchor Stuttgart.) Venujte zvláštnu pozornosť tretej slohe. Tam Mendelssohn v určitom bode používa rôzne harmónie, akoby chcel povedať: pozor, tu sa deje niečo zvláštne! Tam, v tej tretej slohe, dochádza k prechodu medzi vnútornou prácou a vonkajšou prácou – v prospech sveta a ľudstva.
Hermann Hesse
Báseň „Pri ukladaní sa k spánku“ (Beim Schlafengehen) napísal Hermann Hesse, narodený v roku 1877 v Calwe, meste na juhu Nemecka. Celé jeho dielo hovorí o tom, ako hľadal pravdu. Vo svojej knihe „Cesta v ústrety Rannej Zemi“ opisuje, ako človek, ktorý sa usiluje o to vyššie, ho môže dosiahnuť len vtedy, keď sa on, ona, prestane snažiť. Intenzívne „púšťanie“ je hlavnou témou Hesseho práce a života. To je vyjadrené aj v jeho básni: „Pri ukladaní sa k spánku“:
Beim Schlafengehen
Nun der Tag mich müd gemacht,
soll mein sehnliches Verlangen
freundlich die gestirnte Nacht
wie ein müdes Kind empfangen.
Hände, laßt von allem Tun,
Stirn, vergiß du alles Denken,
alle meine Sinne nun
wollen sich in Schlummer senken.
Und die Seele unbewacht
will in freien Flügen schweben,
um im Zauberkreis der Nacht
tief und tausendfach zu leben.
V preklade do slovenčiny znie takto:
Pri ukladaní sa k spánku
Teraz, keď unavil ma deň,
by mala moja vrúcna túžba
hviezdnu noc radostne privítať
sťa znavené dieťa.
Ruky, pustite všetko konanie,
hlava, zabudni všetko myslenie,
teraz chcú všetky zmysly moje
upadnúť v driemanie.
A Duša nestrážená
sa bude v slobodnom lete vznášať,
aby v zázračnom kruhu noci
hlboko a tisícorako žila.
Môžeme objaviť tri vrstvy:
- spánok tela,
- smrť tela,
- ja-umŕtvovanie.
Táto báseň je na prvý pohľad o zaspávaní, dávajúc duši možnosť vstúpiť do vlastnej oblasti tým, že zanechá všetky pozemské aktivity. Mnohým je samozrejme známe, že spánok je viac ako dočasná nečinnosť konania a myslenia. V školách mystérií všetkých čias sa navyše uvádza, že spôsob, akým človek zaspí, je rozhodujúci pre to, čo sa deje s vyvíjajúcou sa bytosťou duše. Jan van Rijckenborgh v knihe Egyptská Pra-Gnóza o tom obšírne píše. Uveďme krátky citát z kapitoly XVII [1]:
Každý dušou-zrodený človek by mal po splnení svojich každodenných úloh umiestniť svoj život úplne do sféry duše, a teda pred spaním by sa nemal zaoberať aspektmi dialektiky. Týmto spôsobom sa spánok tela stáva triezvosťou duše. Ten, kto ide spať, vedený dušou, nasmerovaný na dušu, ju prebúdza, robí ju vedomou. Vibrácia astrálneho ja, pri ukladaní sa k spánku, určuje nočný život a nasledovný denný život.
Kto teda dokáže, podľa slov Hermanna Hesseho, správnym spôsobom odmietnuť každé konanie a myslenie, môže „v nočnej zázračnej hodine hlboko a tisícorako žiť“.
Škola Zlatého Kríža s Ružou tiež ponúka príležitosť prostredníctvom svojho gnosticko-astrálneho poľa.
Po druhé, vieme, že smrť nášho fyzického tela je len o jeden krok ďalej ako spánok. V gréckej mytológii sú Hypnos a Thanatos, spánok a smrť, jeden druhému bratom.
Sú navzájom veľmi úzko prepojené. Smrť nie je dočasným, ale konečným vzájomným oddelením našich nižších a vyšších tiel, a ako taká, nie je odlišná od spánku principiálne, ale postupne. Keď nastane tá hodina, Herman Hesse nás takpovediac povzbudzuje, aby sme navždy a stále odmietli všetko myslenie, chcenie a konanie; po tom, čo sme odmietli stále túžiť vyjadrovať seba v hmote akýmkoľvek spôsobom, aby sa tak cesta duše do Domoviny mohla definitívne začať a eventuálne dospieť do dobrého konca.
Potom, po tretie, tu existuje každodenné umieranie, čo sa týka „ja“ hľadajúceho človeka, v rámci gnostickej duchovnej školy. Potom hovoríme o ceste transfigurácie; môžeme hovoriť aj o alchymickom umieraní. Túto alchymickú smrť možno považovať za najvyšší cieľ v živote transfiguristického kandidáta.
Ten alebo tá, kto chce pre mňa stratiť svoj život, nájde vyšší život,
vraví Ježiš, ktorý nám priniesol Krista. Alebo, ako píše Catharose de Petri v knihe Živé slovo [2]:
Čokoľvek sa prebudí z Gnózy, sa môže prejaviť iba vtedy, keď všetko, čo bolo, najprv bolo ukrižované, zomrelo, bolo pochované, a už nikdy nemôže byť privedené k životu.
Keď kráčame po tejto ceste v pokojnom tichu a seba-odovzdaní, môžeme ešte pred fyzickou smrťou ‚hlboko a tisícorako žiť‘! Čo to znamená? To je život – všimnime si číslo 1000 – v jednote a trojakom spojení s večnosťou.
V roku 1948 Richard Strauss nádherne zhudobnil túto Hesseho báseň pre soprán a orchester, ako súčasť „Štyroch posledných piesní“. V tom čase už bol Strauss starý a dosiahol koniec svojho života. Tieto neskororomantické „Štyri posledné piesne“ vyžarujú pocit pokoja a prijatia. Hlas sopránu je pokojne sprevádzaný veľkým orchestrom. Na YouTube si môžete vypočuť nádhernú interpretáciu týchto piesní, ktoré spieva napríklad Jessye Norman.
Uvedená báseň je treťou časťou tohto cyklu piesní.
Zdroje:
[1] J. van Rijckenborgh, 2017. The Egyptian Arch Gnosis, (Egyptská Pra-Gnóza), Rozekruis Pers, Časť I, kapitola XVII, Haarlem 2017
[2] Catharose de Petri, 2001. The Living Word (Živé slovo), s. 45, kapitola: O Death, where is thy victory? (Ó, smrť, kde je tvoje víťazstvo?), Rozekruis Pers, Haarlem 2001
