(Späť na časť 3)
Ľudská bytosť – multi-dimenzionálna energetická bytosť
Pozrime sa na mystérium ľudskej bytosti a jej pečate srdca trochu bližšie. Máme sedemdielne centrovaný energetický systém.
V duchovných vedách Východu a Západu sa hovorí o siedmich čakrách. Sú to energetické centrá, ktoré ležia pozdĺž chrbtice a nachádzajú sa medzi fyzickým telom a jemno-hmotnými telami. Sústreďujú životné energie a dodávajú ich do fyzického tela diferencovanými spôsobmi.
Počnúc zdola ovládajú nasledujúce oblasti orgánov:
Prvé energetické centrum riadi sexuálnu oblasť a vylučovacie orgány;
druhé trávenie a metabolizmus potravy;
tretie riadi plexus solaris a horné brušné orgány.
Štvrté energetické centrum je vyhradené pre srdce, funkciu dýchania a detskú žľazu (týmus). V ňom leží prah, na ktorom môže byť „sebeckosť boja o prežitie“ premenená na nesebeckosť a dobroprajnosť, ktorá je spojená s empatiou, starostlivosťou a dôverou.
Piate energetické centrum riadi činnosť štítnej žľazy a slinné žľazy. Tu sa to, čo vyvinula štvrtá čakra, prejavuje prostredníctvom reči.
Šieste energetické centrum reguluje činnosť „hlavnej žľazy“, hypofýzy. Koordinuje všetky riadiace okruhy endokrinného systému, vytvára harmóniu a umožňuje fyzickému človeku zažívať duchovný kontakt.
Siedme energetické centrum ovláda epifýzu, ktorá sa symbolicky označuje aj ako „tretie oko“. Riadi ľudský biorytmus prostredníctvom svetelných impulzov. Epifýza je neuro-endokrinný prevodník, ktorý dokáže prijímať signály, ktoré presahujú úroveň nášho bežného zmyslového vnímania a umožňujú nám jasné vnemy.
Existuje aj ôsme energetické centrum, ktoré pôsobí asi 40 cm nad našou hlavou a ktoré nemá žiadne spojenie s naším fyzickým telom. V ňom sa nachádza spojovacia brána ku kozmu, a zároveň je vstupom pre zjavenia a novo tvorivé vhľady. Je to centrum, ktoré korešponduje s transpersonálnym priestorom vedomia.
Pokiaľ životná energia prúdi bez prekážok nahor cez tieto centrá, dochádza k rozvoju. Väčšinou je však energia sústredená v nižších centrách, tam, kde sa chce presadiť naše ego, takže sa zablokuje náš rozvoj.
Predovšetkým, tieto tri nižšie centrá súvisia s mechanizmom prežitia. Reprezentujú egocentrizmus, sebectvo, pri ktorom ide medziiným o moc, agresiu a konkurenčné myslenie.
Z týchto súvislostí rozpoznávame kľúčové postavenie energetického poľa, spojeného so srdcom, v ktorom spočíva základ prebudenia vyššieho človeka. Odtiaľto môžu prúdiť impulzy božsko-duchovnej povahy do celého systému a obnovovať celý tok energie.
Táto energia vystupuje z prvého, najnižšieho centra smerom nahor, a keď je človek harmonicky vyrovnaný, jeho vibračná frekvencia stúpa z jednej úrovne na ďalšiu, pri stálej koherencii.
Naše vedomie sa dokáže dostať do rezonancie so stále vyššími vibračnými úrovňami. Prvé tri centrá sú úplne zamerané na prirodzené životné funkcie a ich jemno-hmotné ekvivalenty. Od srdcového centra nahor však dokáže hľadajúci a skúmajúci človek v sebe vnímať vyššie vibrácie, ktoré mu umožňujú nové chápanie zmyslu jeho existencie. Dokáže sa dopracovať k svojej skutočnej identite, ktorá je duchovná.
Súcit – najvyššia ľudská cnosť
Krásnu analógiu nájdeme v siedmich kresťanských cnostiach. Prvé tri – umiernenosť, statočnosť a spravodlivosť – sa týkajú zdokonaľovania našej prirodzenej osobnosti, ktoré je nám uložené v rámci kultivácie. Štvrtou cnosťou je súcit. Je to najväčšia zo všetkých ľudských cností. Je to dar milosti, prostredníctvom ktorého vše-objímajúca božská láska napĺňa ľudskú dušu a umožňuje dotyčnému človeku „ospravedlniť dokonca hriešnika“, ako to vyjadruje Tomáš Akvinský.
To znamená, že prostredníctvom súcitného srdca sa aktivuje nesúdiaca, nehodnotiaca, nad-ľudská láska. Tu sa dostáva srdce prostredníctvom svojho seba-odovzdania do zjednotenia so svojou nebeskou dušou, v ktorej pôsobí vše-objímajúca láska.
Ďalšie tri – prírodu presahujúce – kresťanské cnosti sú viera, nádej a láska. Sú prepojené s tromi vyššími energetickými centrami a s ich pomocou sa môžu prejavovať v hmote, pokiaľ ľudská bytosť umožní vstup príslušným duchovným silám.
Význam modlitby srdca
Nato je potrebné otvoriť sa modlitbe srdca, v ktorej je hlboké ticho bez myšlienok postojom, ktorý môže umožniť duši, prejavujúcej sa v svete, byť vnímavou voči Absolútnu.
Na tomto mieste si treba uvedomiť, že my ako pozemské osobnosti nemôžeme sami vytvárať podstatné veci. Môžeme ich len prijímať, a to až potom, ako sa nám podarí učiniť seba samých vnímavými voči nim.
To je milostiplné spoznanie. Ukazuje nám, že treba slobodne zanechať svojvôľu a tvrdohlavosť nášho ega, nechať niečo odumrieť, aby sme dostali podiel na podstatnej a nepominuteľnej podstate života.
Buddha, ktorý si to uvedomoval, povedal svojim žiakom: „Premýšľajúc o pominuteľnosti všetkej existencie, pozorujem, ako za mnou pri kráčaní zanechávam seba samého.“
Aj Einstein hovorí z vlastnej hlbokej vnútornej skúsenosti: „Ak hľadáme východisko z globálnej krízy ľudstva, môžeme ho nájsť iba v prechode na vyššiu úroveň vedomia a poznania.“
(Pokračovanie na časť 5)
