Pretože toto naše „ja“ je stále príliš zakorenené v separácii, oddelenosti, ktorá sa prejavuje okrem iného ako oddelenie pohlaví. Nejde o to, aby sa „ja“ očistilo na čisté mužské alebo čisté ženské „ja“, bez ohľadu na výšku kultúrnej úrovne.
Umenie spočíva práve v skúmaní cesty k androgýnnemu človeku alebo – ako to nazýva Böhme – mužskej dievčine – ako duchovnej nevyhnutnosti. To nie je ľahká úloha, pretože toto oddelenie muža a ženy je veľmi hlboko zakotvené v ľudskej životnej vlne. Mýticky a psychologicky existovalo už v Záhrade Bohov.
Fyzicky a čo sa týka zložitých tiel, toto oddelenie pravdepodobne existuje už stovky tisíc rokov a určite dlhšie, ako by sa dalo predpokladať na základe Starého zákona a židovskej epochy, na ktorú sa nazerá iba ako na posledných 6 500 rokov …
Keď sa vajíčko vyvíja, ukazuje nám to, ako skoro toto oddelenie nastáva: počas prvých týždňov tehotenstva je embryo stále jedno, stále neutrálne, ne-pohlavné, a potom dochádza k diferenciácii. Takže od najranejších počiatkov sme stále muž a žena – alebo ne-pohlavní – v tom istom čase. Po diferenciácii je pohlavie určené spôsobom, akým funguje vedomie.
Prísľub jednoty v androgýnnom človeku
Tento dokonalý trojuholník jednoty, slobody a lásky však v sebe ukrýva aj prísľub vznešenej jednoty, ktorá je spojená s androgýnnou ľudskou bytosťou, čo sa, z niekoľkých dôvodov, týka aj ľudskej bytosti Vodnára.
Jedným z vonkajších dôvodov môže byť oslobodenie od patriarchátu a neočakávaný vstup do matriarchátu, ku ktorému by malo údajne dochádzať s prechodom do éry Vodnára. Nádej na príchod tohto matriarchátu vyplýva z neuveriteľnej nerovnováhy maskulínnej a feminínnej časti našej psyché, duše, ako dôsledku stáročia trvajúceho patriarchátu.
Táto nerovnováha sa pripisuje patriarchálnej spoločnosti, v ktorej sú maskulínne hodnoty dominantné.
Carl Gustav Jung naznačil, že u mužov rozpoznáva vzorec, ktorý je výsledkom jednostrannosti a nerovnováhy: musia sa vyrovnávať so svojím nevedome prítomným feminínnym obsahom. Ten nazval pojmom anima. U žien videl zodpovedajúcu tendenciu, a to potrebu spojiť sa s tým nevedomým maskulínnym, ktorého označenie je animus. [1]
Kedy začne Ruža kvitnúť?
Otázkou samozrejme je, kedy duša, psyché – ktorá je nezávislá, a teda oslobodená od podnetov opačnej polarity – začne rásť. Je totiž jasné, že sa to stane iba vtedy, keď v nás budú obe energie v harmónii; iba potom budeme schopní fungovať z celistvosti. Všeobecne sa predpokladá, že tento opovrhnutiahodný patriarchát je v našej časopriestorovej oblasti zodpovedný za závažnú nerovnováhu počas stoviek tisíc rokov.
Avšak nedávne výskumy naznačujú, že to tak vlastne nebolo, mieniac, že až do doby pred približne 13 000 rokmi to bol stále matriarchát, ktorý formoval ľudskú spoločnosť.
Zároveň si všímame, že dominantný matriarchát nemôže zaručiť velebný rast duše v ľuďoch. Nato ostáva príliš uzavretý vnútri protikladov, akokoľvek harmonických. Preto je dôležitou otázkou, ako tento pohľad na éru Vodnára skutočne ponúkne útechu.
„Arch“ ako jadro svetskej moci
Jadrom patriarchátu a matriarchátu je: ovplyvňovanie a vykonávanie moci, reprezentované archom, tým istým jadrom, ktoré hrá úlohu v hierarchii, architektúre, anarchii. Ale aj v gnostickom pojme „archonti“. Archonti sú vládnuce a vedúce sily v univerze smrteľnosti, v makrokozme, ako doména smrti.
Obrovské sily, ktoré vládnu veľmi veľkej oblasti, ako napríklad galaktickým systémom, akým je naša Galaxia. [2]
Element „arch“ – ako jadro moci – zohrával hlavnú úlohu v takmer každom uplatňovaní moci v našom svete, najmä v posledných 13 000 rokoch, dávajúc archontom príležitosť opevniť sa a urobiť svoj vlastný „život“ dominantným.
Termín „anarchia“ tradične naznačuje poruchu, ktorá je kultúrne podvratná a nefunkčná, pretože nie je štruktúrovaná, a navyše predstavuje veľké nebezpečenstvo vykoľajenia, končiace mimo akejkoľvek dráhy. Anarchia je nežiaduca kvôli potrebe štruktúry.
Pravdepodobne neexistuje vytvorenie moci bez štruktúry, a napriek tomu sa pri duchovných impulzoch často stretávame s predpokladom, že usilovanie o moc môže poškodiť vývoj psychiky, duše, najmä pri hľadaní svetskej moci. Kristus, Lao-c‘ a Spinoza zjavne nesledujú túto snahu o moc, napriek zraniteľnosti, ktorá tak môže vzniknúť, napriek zdanlivému ústupku mocenskej štruktúre, o ktorú by sme sa mohli prípadne oprieť. Toto je najvýraznejšie v takzvanom pokušení na púšti, kde je všetka ponúkaná moc odmietnutá kvôli tomu, aby sa zachovala čistá duchovná cesta.
Uplatňovanie moci prostredníctvom hierarchií vo vonkajšom svete, teda vo fyzickom svete, vychádzajúce z tohto jadra „arch“, vždy privádza ľudí k hranici, k absolútnemu zakúšaniu na vrchole. Kvôli pyramídovému tvaru, ktorý je spojený s hierarchiami, je tento vrchol úzky; len málokto, len jednotlivci, sú schopní pracovať z tohto bodu a často sú chránení tajomstvom.
Na vrchole je osamelo.
To isté platí pre všetky pyramídovo-hierarchické štruktúry v dialektike: vertikálna aj horizontálna oddelenosť sa odráža v ľudskom meradle.
Pokračovanie na časť 2
Zdroje:
[1] Jung, Emma: Animus en Anima. Over het mannelijke in de vrouw en het vrouwelijke in de man (Animus a Anima. O mužskom v žene a ženskom v mužovi.), Lemniscaat, Rotterdam, 1980.
[2] Van Rijckenborgh, Jan, The gnostic mysteries of Pistis Sophia, Reflections on Book I, chapter 11 ‘The archons of the aeons.’ (Gnostické mystériá Pistis Sofie, Úvahy o Knihe I, kap. 11 „Archonti eónov“) Rozekruis Pers, Haarlem, 1991.
