Krízy vyvolávajú strach a je dokonca rozumné mať strach. Strach je súčasťou stavu, ktorým náš organizmus reaguje na nebezpečenstvo. Strach vzniká „automaticky“, a je vyvolaný takzvaným limbickým systémom – starou štruktúrou, umiestnenou hlboko v mozgu, ktorá je zodpovedná za naše pocity a pudy. Tak ako je to v živočíšnej ríši, aj u ľudí strach spôsobuje, že buď „zmrznú“ či cítia sa paralyzovaní (reflex „predstieranie smrti“), alebo sú pripravení, aby sa mobilizovali, čo im umožní bojovať alebo utiecť zo situácie.
Spočiatku sa často cítime ochrnutí alebo v šoku, keď sa objaví nebezpečenstvo alebo keď sa stalo niečo hrozné. Nasleduje fáza veľkej aktivity, zúfalstva, bezmocnosti – strachu. Niekedy nezažívame strach ako taký, ale namiesto toho ho transformujeme do pocitov hnevu, nepokoja a depresie, alebo do fyzických symptómov. Vyhýbanie sa alebo potláčanie strachu (ktorý sa vyskytuje väčšinou podvedome) ho len viac zosilňuje a vedie k tomu, že máme strach zo strachu.
Strachom môže byť zasiahnutá celá osobnosť
Môžeme povedať, že strach sa prejavuje na niekoľkých úrovniach: fyzickej, emočnej a mentálnej – a nakoniec sa prejavuje v našom správaní.
Vieme, že silné búšenie srdca, nedostatok dychu, závraty, chvenie, potenie, pocit slabosti alebo nevoľnosti atď. sú všetky súčasťou fyzických symptómov strachu. V našich myšlienkach a pocitoch sa strach prejavuje ako byť zraniteľný, nemohúci, neovládateľný, cítiť sa bezmocný a zúfalý. Strach súvisí s pocitom zovretia – tak s fyzickým, ako aj so spôsobom, ako sa cítime a myslíme. Strach môže úplne ovládnuť naše myšlienky a pocity. Myšlienky sa točia okolo katastrofy – či už skutočnej alebo predpokladanej. Jasne štruktúrované myšlienky a riešenie problémov sa stávajú zložitými alebo celkom nemožnými. Právom sa hovorí: „Strach je zlý radca“.
Uznanie strachu a jeho prekonávanie
Strach je dôležitý pre naše prežitie, je našou súčasťou. Spôsob, akým sa vyrovnávame so strachom, je veľmi rôznorodý, podľa našich dispozícií, spôsobu, akým sme boli vychovávaní a podľa toho, aká môže byť naša sociálna situácia. Dôveryhodný terapeut nemôže sľúbiť, že odstráni náš strach, naše obavy. Ale môže nám pomôcť terapiou pri prekonávaní iracionálnych strachov. V priebehu života sa mentálne pevné osoby učia vyrovnávať so svojimi strachmi sami. Každý ich prekonáva svojím spôsobom.
To nové a neznáme
Tie situácie, ktoré nie sú bežné a sú pre nás nové, vyvolávajú strach, pretože sme sa ich ešte nenaučili riešiť. To nové a neznáme vnímame ako ohrozujúce, obzvlášť keď nás „zasiahne“ bez varovania. Môže však tiež vyvolať zvedavosť a záujem. Strach nás môže v nebezpečenstve urobiť ostražitými a prebudiť nás k pohotovosti. Vzplanie v nás odvaha a vôľa prežiť a objaví sa tvorivý potenciál, ktorý bol pre nás doteraz neznámy.
Obavy sú tiež spojené s vývojovými etapami v našich vlastných životoch. Radikálne zmeny v živote môžu spôsobiť, že sa dostaneme do krízy, napríklad nástup do materskej školy, nástup do školy, vstup do puberty, nástup na akademické štúdium alebo vstup do práce, vytvorenie občianskeho zväzku, narodenie dieťaťa, nezamestnanosť a konfrontácia s konečnosťou života, choroby, umieranie a smrť.
Pozerajúc sa na seba
Strach nás konfrontuje s našou zraniteľnosťou a naším základným pocitom ohrozenia na tomto svete. Nakoniec, strach nás konfrontuje so sebou samým. Nejde iba o náš fyzický stav, ale aj o sklony, uznanie, a o ohrozenie nášho vnímania seba samého alebo nášho postavenia v spoločnosti.
Základnú rolu tu hrajú myšlienkové vzorce. Plynú automaticky (nevedome), obmedzujú nás, definujú nás. Sme týmto myšlienkam vydaní napospas, ak sa nám nepodarí vzdorovať im a zmeniť ich.
Pokiaľ ide o redukovanie našich obáv, v psychologickom výskume sa ukázal ako významný jeden aspekt: pocit získania kontroly nad situáciou. Strach je minimalizovaný, keď vieme, čo robíme, aby sme problém prekonali. Môže to byť vhodné riešenie, ale často je to stratégia uhýbania.
Strach sa zväčšuje, keď sa mu chceme vyhnúť. Vec, pred ktorou utekáme, sa len priblíži. Potom sa objaví strach zo strachu. Je dôležité pozrieť sa tu na svoje vnútro, pozrieť sa na to, čo sa odohráva vo vnútri.
Strach zo skúšok
Každý niekedy v živote zažil strach zo skúšky, ale to je dobrá vec, pretože nemôžeme dosiahnuť optimálny výkon v úplne uvoľnenom stave. Potrebujeme určitú mieru fyzického vybudenia, znepokojenia alebo strachu. Ak však zvíťazí strach, zablokuje naše procesy myslenia a pamäte.
Začarovaný kruh sa vytvorí vtedy, ak sa človek pokúsi vyhnúť strachu tým, že vôbec nebude čeliť učebnej látke, čo znamená odloženie hodnotenia a skúšky. Nápomocné je nasmerovať našu pozornosť na strach, vziať ho akoby do ruky a vedome s ním žiť. Potom sa strach zmenší.
Väčšina ľudí sa pokúša vytvárať životné situácie, ktoré poskytujú bezpečie a v ktorých sú veci do veľkej miery predvídateľné. Čím silnejšia je takáto tendencia, tým väčšia je neistota, keď sa vyvinie náhla kríza, ako je napríklad pandémia koronavíru. Obavy prechádzajú od strachu zo skutočného ochorenia, k strachu zo straty zamestnania, až k strachu z toho, že je človek izolovaný.
Duchovné možnosti
Seba-uvedomenie je začiatkom múdrosti, čo znamená koniec strachu.
(Krishnamurti)
Myslíme si snáď, že duchovne zameraný človek by nemal mať žiaden strach?
Ak áno, potom sa dopúšťame vážnej chyby a zlyhávame pri uvedomovaní si svojej existenčnej a organickej viazanosti.
Ale ako by sme sa mali, ako duchovne zamerané osoby, vyrovnávať so svojimi strachmi?
Zakúšanie seba samého – so všetkými svojimi strachmi
Kedykoľvek, keď sa chceme vnútorne aj navonok cítiť pokojne – prostredníctvom buď kontemplácie alebo meditácie, cítime viac ako kedykoľvek predtým naše obavy, ktoré na nás tlačia. Je to však dobrá vec, pretože sme zároveň s tým v pozícii, že dokážeme rozpoznať svoje vlastné osobné aj všeobecné ľudské vlastnosti; učíme sa uvedomovať si, ako sa pohybujeme a presadzujeme svoje vedomé ja v tomto svete, a učíme sa, ktoré metódy používame pri formovaní nášho chodníka v Živote. Čím vážnejšie je naše duchovné úsilie, tým hlbší je vhľad do nášho vlastného bytia a aj do našich strachov.
Ako sa máme vysporiadať s týmto silným a nepríjemným pocitom, ktorý by sme najradšej nechali veľmi rýchlo zmiznúť? V tejto súvislosti je zrejmé, že žiaden duchovný vývoj nás nevedie k psychologickému stavu „cítiť sa ako v bavlnke“.
Určitý stupeň mentálneho zdravia a stability je dôležitý pre zakúšanie procesu, v ktorom sa nakoniec obavy rozplynú: obraciame sa k nim a zažívame ich oveľa jasnejším a vedomejším spôsobom: existuje strach zo zlyhania, strach z odmietnutia, strach zo straty vlastného materiálneho príjmu a dobrého zdravia, strach o osoby v našej vlastnej rodine … Všetky tieto obavy sú spojené so špecifickými, realistickými alebo nerealistickými myšlienkami, vnímaním a fantáziami. Zažívame ich a vidíme, ako všetky tieto myšlienky a pocity v nás vznikajú, tolerujeme ich a zároveň sa zameriavame na Duchovný Chodník – duchovné „slnko“, Ducha. Túto fázu chodníka môžeme nazvať „Endúra“.
Odovzdanie sa tomu Duchovnému
Slovo Endúra znamená „vytrvalosť“, „vydržanie“.[1] Takže ak dokážeme vytrvalo znášať strachy, ktoré sa objavujú vnútri nás spolu so všetkými fyzickými a myšlienkovými sprievodnými javmi, potom dokážeme prehliadnuť skrz ne – a aj skrz naše väzby. Ide o to, aby sme na ne nereagovali, aby sme praktizovali „ne-konanie“ a zároveň s hlbokou túžbou dôverovali v duchovné sily a v duchovné pole, a aby sme sa im odovzdali. Dostávame nato silu z tohto energetického poľa. Ak sme schopní vytrvať v tomto odovzdaní a oddanosti duchovnej sile – ktorá je zároveň jediná láska – potom sa stane zázrak: všetky naše obavy sa rozplynú. Boli sme schopní odhaliť ich v ich počiatku a tolerovať ich. Naše vedomie v nich zažíva, ako fungujú sily tohto sveta, a je schopné rozlišovať medzi ich pôsobením a pôsobením duchovných síl.
Ako klíči semienko
Zažíva, ako v srdci klíči semienko božského prejavenia – existencie, ktorá je oslobodená od smrti a utrpenia, a teda aj od strachu. Naša osobná prítomnosť je ako kúsok zeme, ktorý obsahuje toto semienko. Okolo semienka je škrupina, čo znamená, že o ňom zvyčajne nič nevieme. Táto škrupina sa rozpadá prostredníctvom túžby, ktorú cítime „pre toho druhého vnútri nás“. Potom rastie možnosť nového života – v energii, ktorá pochádza z tohto semienka.
Teraz sa rozplývajú aj obavy, spojené s duchovným chodníkom. Na tomto chodníku môže byť pre nás dôležité uznanie a pochopenie, môžeme sa obávať nepríjemností a nepohodlia. Strach môže na chodníku vzniknúť vtedy, keď by sme radi duchovne „napredovali“, keď máme pochybnosti o vlastnej triezvosti alebo pochybnosti o organizácii, ku ktorej sme sa pridali.
To všetko zmizne, keď naše vedomie – z dôvodu vytrvalosti – zažíva svoj vlastný nový základ zo dna srdca. Až nahor do organických štruktúr mozgu sa vyvíja istota, že sme včlenení do vyšších súvislostí – do rozsiahleho Plánu Života – do Plánu Boha so svetom a ľudstvom. Zažívame, že sme súčasťou tohto Plánu, ako sme sa k nemu vrátili.
Autor Aldous Huxley povedal toto:
Keď je duch úplne absorbovaný v nejakej záležitosti, potom ona stratí časť svojho strachu. Len keď je duch absorbovaný v láske a poznaní Božského zdroja, dokáže stratiť úplne všetok strach.
[1] Prevzaté z duchovnej cesty Katárov v stredoveku
