Predstavme si papierovú planétu, obývanú papierovými ľuďmi. Majú svoj papierový život. V tomto papierovom živote majú dokonca svoj papierový cieľ, cieľ, kombinovaný so špeciálnymi zručnosťami. Dostali schopnosť vytvárať samolepiace kúsky papierikov, a táto nekonečná výroba sa stala zmyslom ich života.
Nalepujú na všetko a všetkých. Neúnavne lepia malé či veľké, rôznofarebné či jednofarebné, obyčajné či nezvyčajné samolepiace post-ity, na všetko.
Rôznorodosť týchto nálepiek je veľká, pretože ich vzhľad a kvalita závisí od osobnostných vlastností každého človeka.
Niektorí sú hrdí na to, koľko nálepiek dokážu nalepiť a s akými malými problémami to dokážu. Iní, ako možno ľahko vidieť, to robia s uspokojením a potešením.
A iní to robia z povinnosti, pretože, napokon sami najlepšie vedia, aký druh post-itu je pre koho, a je na nich, či to prezradia ostatným. Títo poslední zaujímajú osobitné miesta v hierarchii papierovej komunity.
Na svojej papierovej planéte majú rôzne pozície a organizujú rôzne podujatia. Niektorí sa spájajú do skupín a, v ústraní, odlepujú jednu z predtým nalepených nálepiek, aby na jej miesto nalepili inú. Nazývajú to rozvoj vedomia.
Papierovú planétu sužujú stále rastúce baobaby. Veľká skupina ľudí je zaneprázdnená tým, že tieto baobaby úplne oblepia nálepkami, takže ich nevidno. To je taká bežná prax, že sa jedna pravda zakryje mnohými rôznymi názormi. To je taký klamlivý zámer, za ktorým leží ľahkosť názoru ako protiklad ku náročnosti rozlišovania.
Chatovanie – a čo si myslíš o ľuďoch?, akryl, Wiesława Żarnowska
V jednom rohu prebieha aukcia. Pod kladivko sa dostala „Duchovnosť“. Vyhrá ten, kto pokryje duchovnosť najväčším počtom najdelikátnejších papierikov. Celé skupiny na tom pracujú. Tieto konkrétne kúsky papiera sú také delikátne, také jemné, až éterické, že ich skoro nedokážete vidieť. Víťazi licitácie dokonca veria, že tam vôbec nie sú, a len málokomu sa podarí uniknúť manipulácii.
Na jednom námestí, veľká skupina vzdáva hold svojmu ‚bohu‘, ktorý stojí v strede námestia, oblepený nálepkami najvyššej kvality. Je to obrovská, majestátna socha, vyrobená z nálepiek. Ale to nikto nevidí, a keď sa opýtate, nevedia odpovedať na otázku: koho tak uctievaš?
Ich boh je utopený v nálepkách a oni veria, že k nim hovorí svätými slovami a citujú ho čítaním svojich vlastných nálepiek.
V jednom rohu prebieha súťaž. Cieľom súťaže je čo najrýchlejšie zhrnúť „vedomosti“, aby sa nič z ich skutočného zdroja nedostalo na papierovú planétu. Existujú záznamy o tých, ktorí sa pokúsili zmeniť osud papierových ľudí. Ale aj tieto záznamy vybledli a stratili svoju silu sprostredkovania pod váhou interpretácie.
Existuje aj „láska“, spečatená post-itmi. Tie sú zvláštneho druhu, pretože túto moc využívajú obzvlášť prefíkaným spôsobom, tým, že ju umiestnia na to isté rušné námestie ako boha. A potom pripájajú veľké slová, veľké city a vznešené reči o sile, o ktorej nič nevedia.
Vidíš toto bláznovstvo? Áno, určite ho vidíš, všetci ho vidíme.
Ty, „naozaj“ vieš, aká veľká je to prekážka? Uvedomuješ si veľkosť tejto prekážky?
A tu vyvstávajú kľúčové otázky:
Človeče, čo s tým urobíš?
Ja, Človek, umiestnim nálepku so slovami: „Zanechajte túto zhubnú prax!“
A ty, ó, srdce, čo si myslíš?
Ja, ‚Srdce‘, myslím na škrupinu, ktorá ma obklopuje, a na veľkú túžbu. Som zastrašené, utláčané a neustále umlčované. Oddelené od mojej hlavy. Ale ak na mňa položíš ruku, ucítiš nikdy neutíchajúce teplo. A ubezpečujem ťa, že ak odstrániš jednu nálepku, ďalšie dve zhoria v tomto teple.
A ty, ó, hlava, čo cítiš?
Ja, ‚Hlava‘, sa cítim ako továreň na nálepky. Som oddelená od svojho srdca. Mám pocit, akoby moja úloha bola presmerovaná na opačnú, zatemnenú stranu, a akoby na mne každý deň rástli nové baobaby. Ale stále slúžim a ak mi strhneš jednu nálepku, na tvojom chodníku vydláždim cestu dvom slnečným lúčom.
A ty, ó, Chodník, kam vedieš?
Ja, ‚Chodník‘, som tak pokrytý tvojimi predstavami, že ťa už viac nemôžem viesť v čistej pravde. Vytváraš ma tak, ako o mne rozmýšľaš.
Si majstrom vo vytváraní prekážok na mne, ktoré nevidíš. Nekultivuješ si schopnosť rozlišovať a nie si pozorný, všímavý.
Na jednej strane hovoríš:
„Napokon, aj tak to bude tak, ako to má byť,“ a tak zanecháš hľadanie, apeluješ na vieru, premostíš úzkosti túženia a uhasíš inšpirujúce žeravé uhlíky v svojom srdci.
A na druhej strane chceš konať, ale nedáš si pokoj so svojimi vymyslenými zlyhaniami, démonmi pesimizmu a neustálymi lavínami stále sa opakujúcich myšlienok.
Ako často som bol ja, chodník, v tvojich myšlienkach považovaný za ťažký a neprekonateľný? Ako často mi neveríš, keď navrhujem niečo nové, niečo iné, niečo, čo nepoznáš? Ako veľmi sa bojíš urobiť iný krok ako ten, ktorý robíš po celé roky, ako sa bojíš opustiť toto pole ilúzie bezpečia a predvídateľného vývoja?
A predsa tento jeden krok do neznáma môže začať nový život.
Ako ťa môžem priviesť ku Svetlu, keď sa nudíš v temnote svojich zvykov a bojíš sa odlepiť čo i len tú najmenšiu nálepku?
Vytváranie rovnakých myšlienok ťa núti prijímať rovnaké rozhodnutia.
Rovnaké rozhodnutia vedú k rovnakému správaniu. Rovnaké správanie vedie k rovnakým skúsenostiam.
Rovnaké skúsenosti vedú k cíteniu rovnakých emócií.
Rovnaké emócie vedú k rovnakým myšlienkam. Rovnaké myšlienky vytvárajú nemeniacu sa realitu.
Tvoj chodník je kolotoč.
Tak kde je cesta von z tohto kolesa samo-lepiacich nálepiek, z tohto šialenstva názorov, podobného myslenia a pohodlia rovnakých zvykov?
Sú to stále dookola tie isté texty, tí istí ľudia, hovoriaci tie isté veci, tie isté symboly, tie isté zvyky, to isté vnímanie. Sú to zakorenené presvedčenia, ktoré sabotujú našu schopnosť transformovať sa vnútorne, vypnúť autopilota.
Niekto by mohol byť v pokušení uvažovať, že vystúpiť z kolotoča znamená vzdať sa autopilota.
Zakaždým, keď rozmýšľaš novým spôsobom, meníš všetko. Práve tento krok do neznáma sa má stať známym. Jasná idea spojená so srdcom otvára cestu pre vnútornú inšpiráciu. Jeden krok je opätovaný dvomi ďalšími krokmi.
A vy, inšpiratívne Idey, čo poviete?
My, ‚Idey‘, nesieme veľké bremeno nálepiek a vieme, že len málokto stále rozoznáva náš skutočný pôvod. To, odkiaľ pochádzame, je zaplavené názormi a obavami, a len málokto vidí, že naším zdrojom je najhlbšia inšpirácia.
A ty, najhlbšia Inšpirácia, akú melódiu budeš hrať?
Ja, ‚Inšpirácia‘, som tvoj poklad. Chráň ma a už ma viac neoblepuj nálepkami, chtiac o mne povedať svetu. Ži zo mňa, a celý svet o mne bude vedieť, lebo bude osvietený Svetlom.
A ty, ó, Svetlo, čo povieš?
Ty zázračne mlčíš.
