Práve som si prečítal Homérovu Odysseu – znovu – a moja radosť bola iná ako predtým, ale nie menšia. Čítal som ju vo vynikajúcom preklade Carlosa Garcíu Guala, najnovšom z Alianza Editorial, z roku 2013. Nie som natoľko zdatný v starovekej gréčtine, aby som ju čítal v origináli, ale dobre, nečítal som ani pôvodné diela Sofokla, Shakespeara, Tolstého či Kafku.
Tak teda píšem, aby som trochu objasnil, odkiaľ pochádza moje nadšenie, čo je podľa môjho názoru skutočné a čo nie, a z akých dôvodov vás pozývam, aby ste si ju prečítali. Čítanie pre potešenie, nie akademické, aby ste sa uvoľnili, ba dokonca aj zaspali. Čítanie z lásky k umeniu, bez bremena symboliky alebo toho, čo tým bolo mienené. Bez apriorizmu [1] . Keď budete čítať, nechajte svoju vlastnú intuíciu, aby vnášala svetlo a robila si svoje vlastné domnienky a porovnania, a objavovala svoje vlastné skryté symboly. Ako keby ste boli milujúcim, plačte, vzdychajte a umierajte od úžasu zo svetla a krásy svetov, ktoré sú evokované. Neplakali by so smútkom, keby ste si uvedomili, že pozeráte posledný diel vášho obľúbeného seriálu?
Samozrejme, nepozývam vás naň preto, že je to klasika. Slovo „klasika“ je najväčším nepriateľom klasiky, keďže si ju takmer vždy spájame s knihou v koženom obale, uloženou na poličke, kde žiaria všetky diela klasiky – zabudnuté. A ak sú navyše v školách povinným čítaním, „vrháme sa strmhlav do rieky“. Avšak, diela klasiky takéto postavenie dostali preto, lebo po celé generácie boli považované za vzor múdrosti a krásy. Sú to riečne kamene, vyleštené časom a očami, ktoré na nich spočívali. Je to zvláštne, no väčšina klasických autorov viedla život, ktorý bol takmer úbohý, na okraji, a v mnohých prípadoch život prenasledovaného. Italo Calvino, taliansky spisovateľ [2], nás pozýva čítať klasikov z mnohých dôvodov, a vo všetkých má pravdu. Niektoré z nich sú, napríklad:
- Pretože sú to knihy, ktoré nikdy nedopovedia, čo hovoria. To znamená, že ich potenciál nikdy nekončí; sú zdrojmi živej vody, pretože sú písané z takého uhla pohľadu a stavu vedomia, ktorý im umožňuje byť užitočnými, sviežimi a relevantnými vo všetkých kontextoch, vo všetkých časoch a na všetkých miestach. A tak každý číta „svoju“ knihu, ako keby bola napísaná pre neho, pre potreby jeho duše.
- Pretože sprostredkujú univerzálne a večné archetypy. To znamená, vedomostné štruktúry a kolektívne nevedomie, aplikovateľné na celé ľudstvo.
- Pretože klasika je utvorená ako ekvivalent univerza, podobne ako staroveké talizmany.
Odyssea, podobne ako Ilias – Homérov ďalší veľký epos, pochádza podľa učencov približne z 8. storočia pred Kristom, a udalosti, na ktoré sa pravdepodobne vzťahuje, sa odohrali viac-menej medzi trinástym a dvanástym storočím pred Kristom. Vlastne, pre tých, ktorí sú v takýchto veciach vzdelaní, môže byť veľmi dôležité určiť datovanie týchto udalostí, podobne ako môže byť dôležité s istotou vedieť, či Ježiš Kristus existoval ako historická postava alebo je jednoducho pomenovaním pre veľký mýtus, ktorý, spolu s Grékmi, dával kontúry celej západnej kultúre.
Ale to je jedno, pretože Ilias aj Odyssea, podobne ako Evanjeliá, sa nevzťahujú na fyzické osoby – ani ich nepopierajú – ale na archetypy, ktoré pôsobia tak, aby formovali kultúru, ba čo viac, aby nám sprostredkovali univerzálne poznanie, zhodné u všetkých ľudí: hľadanie ducha.
V každej ľudskej bytosti existuje skrytý princíp, ktorý sa môže prejaviť v ktoromkoľvek okamihu jeho života. Tento princíp, nazvime ho Tao, Brahman, Boh, Univerzálny Logos atď., v každom z nás mocne volá, takže niektorí ľudia sa vydajú hľadať odpovede na fundamentálne otázky: „Kto som?“, „Odkiaľ pochádzam?“, „Kam idem?“, „Prečo existuje zlo?“ …
Tieto mýty sa zrodili vo všetkých kultúrach na pomoc tým, ktorí sa touto cestou vydali. A robia to formou príbehu, najinteligentnejším a najzábavnejším spôsobom sprostredkovania nejakého učenia. Tieto príbehy majú mnoho úrovní interpretácie, pretože, ako sme už povedali, nielen poskytujú záchytné body duchovnej cesty, ale tiež formujú národy, ľudí, filozofie a spôsoby života.
Každý človek túži mať božský pôvod – ako všetky ľudské bytosti, aj keď o ňom nič nevedia – a kvôli tomu si v sebe spontánne budujú príbeh o svojom pôvode, ktorý dostáva formu v priebehu dlhého času, až kým nie je zapísaný a ustálený ako „príbeh otčiny“.
Odyssea rozpráva o životných zvratoch, ktoré sa udiali Odysseovi (lat. Ulysseovi) pri jeho návrate do otčiny, na ostrov Ithaka. Odysseus odpláva so svojimi spoločníkmi, neustále chránený bohyňou Pallas Aténa. Bude musieť okrem iného čeliť hnevu Poseidona, boha mora, v búrkach a vrakoch stroskotaných lodí, pokušeniu žiť večne s nymfou Calypso alebo podľahnúť čaru sirén či sile Kyklopov. To všetko bez toho, aby prezradil svoju túžbu po opätovnom stretnutí so svojou manželkou Penelope a synom Telemachom, ktorí ho pred 20 rokmi videli odchádzať, a teraz ich obťažujú nápadníci, veľká skupina aristokratov, ktorých ambíciou je oženiť sa s jeho manželkou a zničiť jeho majetok.
Dobrodružstvá Odyssea pri jeho návrate domov sú tak rozsiahle a do takej miery prenikli do kolektívneho nevedomia, že dnes sa „odysea“ zmenila na bežný pojem, ktorý sa dosť neblaho definuje ako „dlhá cesta, na ktorej sa vyskytuje množstvo dobrodružstiev, nepriaznivých alebo priaznivých“.
Na všetky nešťastia – ktorých nie je málo, pri ktorých príde o všetkých spoločníkov – postava reaguje tromi vlastnosťami: túžbou, vytrvalosťou a inteligenciou; počíta tiež s pomocou bohov. Toto posledné by mohlo znamenať, že ide o spôsob, ako povedať, že „cesta vyvoláva sily, potrebné na prejdenie cesty“. Tento zoznam cností dnes nájdeme v každej príručke pre samoukov, a samozrejme, aj v samotnom živote, v podobe etiky, morálky či náboženstva. Chcel by som však zdôrazniť, že okrem literárneho aspektu je najzaujímavejší duchovný, to znamená, druh energie alebo jemnej vibrácie, ktorá vystupuje z jej stránok – povedal by som, že toto je jej pravda – a symbolika udalostí, činov, faktov.
Interpretácia faktov vzniká tak, že naše vedomie spontánne identifikuje symboly, pričom nevychádza z ich zoznamu, ale skôr z ich skúmania v texte. Mám na mysli predovšetkým duchovnú symboliku.
Penelope, manželka Odyssea, kvôli tomu, aby nápadníkov odradila a frustrovala, tká cez deň látku, ktorú v noci znovu rozpára; takýmto spôsobom získava čas, aby nestratila nádej na návrat hrdinu, pretože aj ona, podobne ako Ulysses, túži po ich opätovnom stretnutí. V tomto prípade nám príde na um symbolika duše, vždy čakajúcej na pozemskú bytosť, ktorú obklopí, aby tak prostredníctvom nekonečných skúseností dozrela natoľko, že sa stane veľkou a hodnou Ducha. Nakoniec sa Odysseus vracia na Ithaku, konfrontuje nápadníkov a získava späť svoje kráľovstvo – Ducha, svoju pôvodnú bytosť – a stáva sa opäť sám sebe kráľom, najvyššou mocou, po ktorej môže túžiť ľudská bytosť.
Grécky básnik Konstantino Kavafis vyjadril lepšie ako ktokoľvek iný tieto myšlienky, mýtus o Ithake, vo svojej rovnomennej básni – túžbu odísť, skúsenosti z putovania, múdrosť získanú na konci cesty. „Múdry, akým si sa už stal / konečne budeš vedieť, čo znamená Ithaka.“
Odyssea je kniha o ceste, o motivácii putovať touto cestu, o nešťastiach a nebezpečenstvách cesty, o silách, ktoré chránia toho, kto po nej kráča. O zjednotení s pôvodnou bytosťou – kam vedie cesta, do ríše, ktorej je on sám kráľom.
Vynechali sme literárnu povahu Odyssey, niečo, čomu sa nedá vyhnúť, keď o nej hovoríme. Odyssea je jedným z vrcholov univerzálnej literatúry spolu s takými dielami ako Ilias, Mahabharata, Tao Te ťing, Biblia, Tisíc a jedna noc, Danteho Božská komédia a ďalšie. Je tiež vrcholom rozprávačskej dokonalosti. Spomeňme si na epizódu, v ktorej už na dvore Fajákov (lat. Phaeacei) v majstrovskej retrospektíve rozpráva o svojich doterajších dobrodružstvách.
Ako pri všetkých eposoch, aj pri tomto antickom recitovali alebo spievali jeho hexametrické verše starovekí rapsódi vo verejných i súkromných priestoroch. Teraz tieto príbehy možno čítať alebo vidieť v románoch, rozprávkach, filmoch, seriáloch atď. Aj samotné sociálne siete sú dnes rozprávačským žánrom fikcie, v ktorom si každý vytvára svoju vlastnú postavu, svoj charakter. To však neznamená, že v chaose dnešnej kultúry sa nám nepodarí nájsť napr. filmy takých velikánov ako Bergman, Passolini, Malick a iných, miesta, kde sa dá tušiť duchovný impulz, duch cesty.
Nedávno, pri prezentácii k stému výročiu vydania knihy Ulysses, čo je modernistický román od Jamesa Joycea, napísaný podľa pôvodnej Odyssey, vysvitlo, že autor na otázku, koho považoval za najväčšieho rozprávača všetkých čias, bez váhania odpovedal: Homéra.
Zdroje a poznámky
[1] Apriorizmus je uznávanie prípadne absolutizácia predskúsenostnej (apriórnej) povahy poznatkov.
[2] Italo Calvino: Por qué leer los clásicos (Prečo čítať klasiku). Lumen. Barcelona, 1993. Siruela, Barcelona, 2019.
