V románe „Slepý hudobník“ ukazuje ukrajinský hudobník Vladimir Korolenko, že človek môže vždy nájsť naplnenie v živote, ak nezostane naviazaný na seba a svoj smútok, ale rozpozná duchovný zmysel svojej existencie.
V priebehu ľudských dejín nachádzame mnoho rôznych spisov v rôznych kultúrnych kontextoch, ktoré svedčia o hlbokom spirituálnom spojení s mocou, ktorá je spoločná všetkým stvoreniam. Jedným z týchto zdrojov, s ktorým je veľa ľudí oboznámených, je Biblia. Pre zakladateľov Zlatého Kríža s Ružou, Jana van Rijckenborgha a Catharose de Petri, je to veľmi zásadné. Uvádzajú:
V Biblii nevidíme historický záznam, ale dobový podpis ľudskej bytosti, ktorá kráča cestou úsilia […]. Kresťanské mystérium iniciácie je špecifický a mimoriadny jav. [1]
Nie je ľahké rozumieť Biblii ako príručke, ako návodu na vlastný život. Jeho symbolický jazyk dodnes viedol k mnohým vzájomne protichodným interpretáciám, ktoré môžu vysvetliť početné kresťanské hnutia, ktoré v dôsledku toho vznikli, a najmä v našej modernej dobe, kde často nachádzame úplné odmietanie Biblie. Existuje mnoho inteligentných ľudí, ktorí hovoria viacerými jazykmi, ktorí študovali rôzne kultúry, a ktorí sa podľa toho dokážu orientovať, no nedokážu z tohto intelektuálneho základu rozpoznať zahalené tajomstvá alebo symbolické významy, ktoré sú Biblii vlastné. Preto neprekvapuje, že spory o jeho interpretáciu stále narastajú, hoci toto Písmo prinieslo posolstvo súcitu a jednoty.
Vo svojej etude s názvom „Slepý hudobník“ opisuje Vladimir Korolenko (1853 – 1922) fascinujúci príklad chápania Nového zákona ako pomôcky na vlastný rozvoj. Korolenko [2] berie čitateľa za ruku a vedie ho svojím životom, akoby ukazujúc, ako sa jeho slepota mohla zmeniť na videnie, a jeho nevedomosť na vhľad. Na tejto štúdii pracoval viac ako 30 rokov, menil ju, dopĺňal a dúfal, že bude môcť čitateľovi poskytnúť stále jasnejšie vyjadrenie jeho záležitostí. Korolenko nás pozýva, aby sme sa zúčastnili na úžasnom experimente. Ani cár ani Leninova diktatúra, ani štvorročné vyhnanstvo na Sibíri, vrátane roka vo večnom ľade, ani vojny nedokázali utlmiť jeho žiarivý postoj k životu, ktorý dosiahol. Naopak, neskôr opísal svoje najťažšie roky ako najlepšie a najradostnejšie v jeho živote.
V diele Slepý hudobník opisuje žiarivého Krista v sebe samom, v človeku, takto:
Do bohatej rodiny statkára sa narodil slepý syn Peter Popelskij. Je obklopený milujúcou matkou, starostlivým otcom, citlivou priateľkou a chápavým sluhom. Každé želanie sa dieťaťu splní, okrem jedného: byť schopný vidieť. Hranie, jazda na koni, výlety, nič ho nedokáže úplne uspokojiť. Na klavíri hrá čoraz smutnejšie melódie. Zdrvený vlastným sústredením na seba, mladý slepý muž si uvedomí beznádejnosť svojej situácie. Jeho strýko Maxim, vojnou zničený veterán, ho vezme pozrieť sa na slepých žobrákov, ktorí často chodia po prašných vidieckych cestách. Peter sa rozhodne pridať sa k týmto žobrákom. Po dlhom čase sa vracia späť, zmenený – veselý, bezhranične vďačný. Nový život sa začal. Ožení sa so svojou priateľkou. Ich syn VIDÍ.
Ako nadaný klavirista teraz očaruje svoje vďačné a obdivujúce publikum.
Prečo bol spisovateľ Vladimir Korolenko vo svojej dobe taký populárny a prečo je stále relevantný aj dnes? Predovšetkým preto, že jeho hrdinovia aktívne hľadajú; ich myšlienky a duše sú v neustálom pohybe. Korolenkovi hrdinovia sa vo svojom vývoji nezastavia, ale naďalej sa snažia, napriek ťažkostiam a skúškam v ich živote. Toto nezastaviteľné hľadanie je podstatné pre každého z nás. Jeho obľúbené postavy nám umožňujú spoznať vnútorné prekonávanie ťažkých okolností a umožňujú nám objavovať a objaviť v sebe niečo vysoké a pravdivé: hlboký zmysel našej existencie.
Slepý hudobník je preniknutý napätým hľadaním Ducha. V predslove k šiestemu vydaniu autor napísal:
Základným psychologickým motívom etudy je inštinktívne, organické inklinovanie k svetlu. Toto je zdroj duševnej krízy môjho hrdinu a jej riešenia. [2]
„Svetlo“ je v tomto diele kľúčovým pojmom. Korolenko ho používa nielen v zmysle úsilia slepého chlapca a neskôr mladého muža o prirodzené svetlo, ale aj v zmysle hľadania chápania duchovného Svetla, spirituálneho sveta.
Korolenko sa stavia do role vedca, takpovediac výskumníka. Preto svoje dielo nazval etudou (z francúzskeho: „štúdia“, „výskum“) ako analógiu k etudám francúzskych realistov a naturalistov druhej polovice devätnásteho storočia (Émile Zola, Jules a Edmond Goncourt, Guy de Maupassant a ďalší). Podobne ako francúzski spisovatelia, aj Korolenko skúmal vplyv vonkajších okolností na duchovný vývoj človeka. Zatiaľ čo pre nich to bola predovšetkým materiálna núdza, u Korolenka to bolo fyzické utrpenie, slepota, s ktorou musel protagonista zápasiť.
Petrova náročná cesta objavovania duchovného sveta tvorí tému diela. Príbeh nie je len o fyzických zážitkoch hlavnej postavy, ale predovšetkým o duchovných skúškach človeka, ktorý sa snaží hľadať seba samého a zmysel svojej existencie. Predovšetkým, Biblia nás učí, že všetci sme duchovne slepí, keď pozeráme, a duchovne hluchí, keď počúvame. Korolenkovo posolstvo bolo, že pokiaľ človek nezostane fixovaný na seba, na svoj smútok alebo svoje osobné skúsenosti, ale radšej rozpozná duchovný zmysel svojej existencie, môže nájsť naplnenie. Peter Popelskij zistil, že jeho povolanie hudobníka, okrem iného, malo význam nielen pre neho samotného, ale aj pre ľudí okolo neho. Jeho manželstvo s Evelinou a narodenie ich syna, ktorý sa nenarodil slepý, bolo veľkou odmenou za jeho náročné hľadanie. Vnútorné Svetlo ho teraz sprevádzalo a osvetľovalo jeho život novým spôsobom.
Dielo končí Petrovým klavírnym koncertom pred veľkým publikom. Ujo Maxim počúva svojho synovca, ako hrá nádherné melódie – čisté a úprimné. Melódie, ktoré v sebe niesli nielen radosť zo života, ale aj bolesť a utrpenie, ktoré Peter prežíval spolu s ostatnými ľuďmi. A strýko Maxim si uvedomil, že Peter sa dramaticky zmenil; stal sa duchovne vidiacim:
Áno, mal zjavenie … Namiesto slepého a neuhasiteľného egoistického utrpenia, nosí v svojej duši zmysel pre život; cíti tak ľudský smútok ako aj radosť; mal zjavenie a bude schopný pripomínať nešťastným šťastných …“. A starý vojak skláňal hlavu nižšie a nižšie. Tu vykonal svoju prácu, a nežil na svete nadarmo, to mu hovoril celý rozmach majestátnych tónov, ktoré sa ozývali v sále a prenikali zástupom … [3]
Peter Popelskij nasledoval cestu utrpenia, cestu Krista, svojím vlastným spôsobom, a dospel k novému uvedomeniu, k svetlej radosti duše.
Otvoril sa mu obsiahlejší rozmer života, život v prospech ľudstva. Umenie a kreativita môžu byť svedkami Svetla a mocných zdrojov. Keď Peter našiel Svetlo v sebe, začal ho nosiť iným ľuďom, tým, ktorí boli fyzicky vidiaci, ale duchovne slepí. Korolenko tak posilňuje myšlienku, že na svete bude viac Svetla a Pravdy, keď ľudia svojím umením života prebudia srdcia a budú ich volať k Pravde a Svetlu.
Každý umelec vie, že to najlepšie dosiahne len vtedy, keď je jeho duch-duša úplne odovzdaná práci okamihu a pohltená prácou daného okamihu. Vtedy je schopný odovzdávať všetku svoju silu, a navyše na seba priťahuje vyššiu Silu, lebo Sila, ktorá je takto prijatá, zostáva navždy. [4]
V každom človeku sú uložené nevysloviteľné poklady, ktoré môže pozdvihnúť, a tým tvorivo duchovne pracovať, pretože to je skutočný zmysel nášho bytia.
V každom sa môže uskutočniť tento zázrak, v každom sa môže v srdci prebudiť nový človek. Už viac to nie je slepé napojenie na ducha, ale vedomé, bdelé bytie v Duchu, ktorá čaká na človeka. Aby sa stal schopným VIDIEŤ. Jakob Böhme to vyjadruje takto:
Nebo je naprieč celým svetom a mimo sveta, bez oddelenia, miesta alebo lokality a pôsobí skrze božské zjavenie iba v sebe samom; a v tom, čo doň prichádza, alebo v tom, v čom je zjavené, všade tu je prejavený Boh. Lebo Nebo nie je nič iné ako prejavenie večného JEDNÉHO, pretože všetko v tichej Láske pôsobí a chce. [5]
Je čas na nový obraz človeka. Je čas na nový Realizmus. [6]
[1] Jan van Rijckenborgh a Catharose de Petri, The Universal Gnosis (Univerzálna Gnóza), Haarlem (NL), 1994.
[2] Vladimir G. Korolenko, Episoden und Erzählungen (Epizódy a príbehy), 1953.
[3] Tamtiež [2].
[4] Prentice Mulford; Ausgewählte Texte (Vybrané texty), 1986.
[5] Jakob Böhme, Glaube und Tat (Viera a čin), Berlin, 1976.
[6] Rutger Bregman, Humankind: A Hopeful History (Ľudstvo: Nádejná história), 2023.
