Pred mnohými rokmi, keď som sa prechádzal po pláži, som narazil na mladú ženu, sediacu so skríženými nohami na piesku, ako si písala do zošita, ktorý držala na kolenách. Premýšľala a zjavne si zapisovala svoje myšlienky. Povedali sme si len veľmi málo okrem pozdravu, ale uvedomil som si na nej niečo iné, a pomyslel som si, že „dnes som stretol jednu“. Nebol som si úplne istý, čo bolo to „jednu“, ale cítil som, že je to niečo zvláštne, možno v zmysle duchovnej bytosti. Kráčal som ďalej.
Dnes som si uvedomoval rovnaký pocit od inej mladej ženy, ktorá mi prišla pomôcť s nejakou prácou. Ľahkosť, radosť, úprimná a spontánna láska k svojim blížnym. Prirodzenosť. Opäť ten pocit „dnes som stretol jednu“.
Ale počkajte – na druhý deň som stretol ďalších dvoch z týchto výnimočných ľudí, jedného priateľa, ktorého poznám už dlho, a druhého mladého muža, ktorý venčil psa v miestnom parku. V každom z nich bolo cítiť niečo špeciálne, rovnako ako u predchádzajúcich ľudí. Niečo nenútené, čo nie je nijako manipulované, len prirodzené a skutočné. Vrúcne, milujúce, úprimné ľudské bytosti s prirodzenou vnútornou radosťou, neovplyvnené chaosom sveta, odpojené od neho. Možno ho ani nevnímajú, ale napriek tomu sú prítomní.
Ako som si ich mohol predtým nevšimnúť? Premýšľal som, že ak som stretol malý počet týchto bytostí, o koľko viac by ich mohlo byť na Zemi práve teraz. V každom prípade nekonečnosť zážitku, čas a vzdialenosť nehrajú žiadnu rolu, minulosť a budúcnosť nie sú relevantné. Len tam boli a robili to, čo bolo v danom okamihu potrebné.
Ak nejaké existovali, musia existovať, bude ich existovať oveľa viac, teraz a v budúcich časoch. Možno ich ľahkosť a láska dokážu a budú posilňovať rovnakú skúsenosť, ktorá práve teraz rastie na tejto planéte, v jednotlivcoch, ale aj kolektívne, pozdvihujúc ju k vyššej vibrácii.
Nech je radosť!
