Dôverná. Tvoja tvár tak blízko na vankúši. Modrosť tvojich očí. Pramene striebra v tvojich vlasoch. Ľahko zaokrúhlené ústa, keď ležíš na boku. Moje oči vidia tento obraz každé ráno. Každé ráno cítim tvoju vôňu. Každé ráno sa prebúdzam vedľa teba. Samozrejme.
A predsa ťa nevidím. Príliš často som na teba pozeral, cítil tvoju vôňu – a počúval ťa. Viem, čo povieš, predtým ako to povieš. Počujem to, čo očakávam. Vnímam to, čo chcem prijať ako pravdu. Stretávam vždy opäť seba – namiesto teba.
To je beh vecí. Tak to je, keď ľudia spoločne starnú. Stále rovnaké slovné spojenia, ktoré sa opakujú. Stále rovnaké spoločné znaky, stále rovnaké rozdiely, stále rovnaké konflikty. Zohrané počas rokov blízkosti, niektoré sa stali rituálmi. Príliš pevným zvykom, bez živosti. Behom vecí.
Choď späť na začiatok. K bezpodmienečnej otvorenosti prvého stretnutia. Tam, keď sa srdcia videli. Začiatok ostáva začiatkom. Nedá sa opäť vytvoriť. Ostáva čarom začiatku. Bod, v ktorom začala spoločná cesta. Nedá sa tam vrátiť.
A predsa: Opäť je zjavné niečo iné. Samotné čaro. Stretnutie v otvorenosti. Spoznávanie druhého človeka, keď sa odlupujú vrstvy osobnosti. Potom sa rozžiari niečo, čo je krehké a svetlé – a plné sily. Jadro. Duša, ktorá je doma vo večnosti. To zostáva, keď človek odloží odev kultúry.
V zamilovaných je rozžiarenie duše darom, sotva vnímateľným – ale predsa prirodzene prítomným. V rokoch spoločnej cesty sa duša nikdy nevtiera. Je zabudnutá pri všetkých tých záležitostiach života. A mizne pod každodennosťou. V behu vecí.
Alebo bude rezervovaná – len pre seba samú. Avšak tak hynie, jej jas ubúda, stáva sa menším a menším. A uzavrie sa. Duša začne žiť len vtedy, keď je chcená a živená. A keď stretáva jej podobnú. Potom môže vibrovať, dostať sa do súzvuku – a zdieľať sa. Potom začína rozhovor. Stretnutie s iným. S človekom, ktorý tak dôverne leží vo vankúšoch.
Je to stretnutie bez slov. Je to čas pre duše.
