A ak ešte stále chceme robiť toto prirovnanie, hneď sa vynára otázka: Akým číslom môže byť Boh indikovaný?
Tieto otázky, samozrejme, nie sú nové. Človek sa od samého začiatku zaoberal problémami božského a hľadal odpovede na takéto otázky. Gnóza, ktorá nám dáva božskú, univerzálnu múdrosť, dokázala dať na tieto problémy jednu a tú istú odpoveď počas všetkých vekov. Napriek kultúrnym a časovým rozdielom, mnohé texty, pôvodne inšpirované touto božskou múdrosťou, podávajú svedectvo o tomto univerzálnom poznaní a pokúšajú sa dať týmto filozofickým otázkam tvar svojimi vlastnými slovami.
Prvý je príklad z čínskej gnózy. Koncept Boha sa v spisoch Tao Te Ťing od Lao-c´ nazýva „Tao“. Lao-c‘ uvádza, že pokiaľ je Tao prvotným základom všetkých vecí, tak Tao nemôže byť plne opísané žiadnym smrteľníkom, a preto hovorí:
Ak by sa Tao dalo vysloviť, nebolo by to večné Tao. Ak by sa meno dalo pomenovať, nebolo by to večné meno. Ako ne-bytie, môže byť označené ako základ všetkého, čo jestvuje. Ako bytie, je Matkou všetkých vecí. [1]
Tieto paradoxné slová sú úplne v súlade so stredovekými mystikmi, ktorí svedčili o tom, čo z božského zažili, prostredníctvom jednoduchých záporných výrokov. Táto náuka sa nazýva aj „negatívna teológia“ a zodpovedá tomu, čo nám chce povedať Lao-c‘. Hlavným predstaviteľom tejto „negatívnej teológie“ je Dionýzios Areopagita, ktorý v jednom zo svojich traktátov najprv opisuje božské mnohými rôznymi menami, aby to neskôr všetko poprel. Dionýzios tiež predpokladá, že nie je možné Boha zachytiť v koncepte, a preto hovorí, že:
Boh nie je ani tma ani svetlo. On je oslnivá tma, ktorá intenzitou svojej temnoty zatieňuje všetku žiaru. [2]
Tieto záhadné slová stredovekého mystika naznačujú, že to božské sa nedá zachytiť slovami nijakým spôsobom. Zdá sa, že božský svet je úplne oddelený od sveta foriem, v ktorom žijeme. A predsa je človek, vedome či nevedome, priťahovaný tým nad-prirodzeným, na ktorom zjavne nemá účasť, a má potrebu toto nad-prirodzené poznať. Súčasne s touto potrebou je konfrontovaný s otázkou: Ako môžeme opísať alebo zažiť to božské?
Tao teda nemožno pomenovať, pretože:
Tao je prázdne, a vo svojich žiareniach a aktivitách je nevyčerpateľné. [3]
Aby sme spoznali a skutočne zažili to božské, musíme sa „vyprázdniť“, musíme vplynúť do úplne iného stavu vedomia. Lao-c‘ to vyjadruje takto:
Preto, ak srdce permanentne „nie je“ – to znamená, ak je oslobodené od všetkých pozemských snáh a túžob – človek môže uzrieť tajomstvo duchovnej podstaty Taa.
Ak srdce permanentne „je“ – to znamená, ak je plné túžob a pozemských snáh – človek môže pozorovať len obmedzené, konečné formy. [4]
Preto sa mudrc zaoberá ne-konaním; uskutočňuje učenie bez slov. [5]
Tomu, kto hľadá Boha, Tao, sa odporúča, aby sa úplne odpútal od všetkých hmotných vecí; aby sa takto úplne vyprázdnil, takže sa mu potom Tao môže zjaviť. Avšak, len čo sa človek pokúsi toto božské uchopiť alebo pochopiť mysľou, Tao sa opäť vzdiali zo strany hľadajúceho.
Zrejme by sme sa teda nemali pripútať ani k tejto božskej skúsenosti, pretože práve preto, že sa k nej ľudia nepripútajú, Tao ich neopúšťa. To odkazuje na skutočnosť, že podstatu večného Taa nie je možné zmiešať s dočasnou podstatou nášho sveta, pretože sa vzdiali z našej strany, keď sa pokúšame uchopiť ho.
Aj židovská teozofia nám ukazuje ako všeobecnú črtu Gnózy, že to božské je oddelené od zmyslového sveta. Židovská Gnóza, podobne ako svet ideí Lao-c‘ a Dionýzia Areopagitu, teda tiež vykazuje dualitu: aj tu je to božské v protiklade k materiálnemu svetu a nie je možné ho nijako zakúsiť vo fyzickom svete. Preto sa v židovskej mystike to božské opisuje ako nepoznateľné Ain Sof, čo znamená doslova „bez konca“. Táto duchovná ne-existencia toho Ain Sof je zdrojom, z ktorého vzišiel všetok život. V židovskom mysticizme je tento život schematicky znázornený desiatimi Sfirot Stromu Života, ktoré tvoria plán stvorenia. Inými slovami, božský Ain Sof môžeme chápať ako číslo 0, ako prázdno, nebytie, ako nič, z ktorého vzniklo všetko. Goethe tiež hovoril v svojej knihe Faust:
V tvojom Nebytí verím, že nájdem to všetko..
Majúc v mysli vyššie uvedené, môžeme vyvodiť, že akýkoľvek koncept na opísanie božského musí byť nedostatočný. Aby sme si mohli predstaviť „božské nič“, Tao alebo Ain Sof, musíme sa uchýliť k jazyku obrazov. Tento vizuálny jazyk by potom mal mať pre každého rovnaký význam. Čísla zaujímajú v svete symboliky jedinečné miesto, a preto si volíme tento vizuálny jazyk.
Keď vychádzame z určitého čísla, musíme si uvedomiť, že čísla neboli vo všetkých dobách zažívané rovnako. Môže to znieť zvláštne, pretože si možno myslíte, že súčet 1 plus 1 dáva rovnaký výsledok pre každého a v každej dobe. Samozrejme, to je pravda. Takto však používame len kvantitatívny koncept čísla, ale okrem kvantitatívnej hodnoty, môžeme číslo zažívať aj ako kvalitu.
V dnešnej dobe sa kvalitatívny pojem čísla dostal do úzadia. No nie vždy to tak bolo. V predchádzajúcich kultúrach, starodávni jasnovidci prežívali prostredníctvom zjavení to, čo moderní vedci potvrdzujú vzorcami. Tam, kde moderný človek vidí iba veci, staroveký matematický filozof videl procesy, ktoré mohol previesť na čísla, odhaľujúc mu tak tajomstvá života. Mudrc z dávnej minulosti videl v číselných štruktúrach ruku Boha, tak ako ju teraz vidíme my v prírode.
Preto pre Pytagora, gréckeho matematika zo šiesteho storočia pred Kristom, bola matematika duchovným základom Vše-sveta. Pre neho všetko, čo existuje v priestore, sa dalo vysledovať až k číselným proporciám. Pytagoras tiež predpokladal dva svety: duchovnú a hmotnú prírodu, v ktorej duch riadi tú materiálnu. Matéria bola pre neho len zamrznutý, vykryštalizovaný duch, ktorý musí byť pomaly rozpúšťaný, uvoľňovaný zmenou v ľudskom vedomí.
Číslo 10 bolo pre pytagorejcov dôležité. Toto číslo počítali takto: 1+2+3+4=10 a, aby vizualizovali celok, umiestnili tieto čísla ako bodky do trojuholníka. Jeden bod na vrchole trojuholníka, dva body pod ním, tri body pod tým a napokon na základni trojuholníka posledné štyri body.
S číslami 1 až 4 mohli pochopiť Vše-svet v jeho celistvosti. Celý vývoj stvorenia, podľa tohto pohľadu, postupuje od 1, cez 2 a 3, ku 4, ktoré v ich celistvosti tvoria plnosť desiatky. Už sme sa dotkli tejto tvorivej plnosti s desiatimi Sefirot Stromu Života, ktorý predstavuje stvorenie Všetkého. Desať Sefirot súvisí s desiatimi slovami stvorenia z knihy Genesis, ktoré začínajú slovami:
A Boh povedal… [6]
Svet, ako ho poznáme, je svetom rozdelení, svetom protikladov. To je samo osebe veľmi dôležitá skutočnosť. Vo fyzickom svete si nevieme predstaviť nič, čo by nemohlo mať svoj protiklad. Tento kontrast, ktorý vlastne ukrýva číslo dva, je pekne zobrazený v židovskom Pentateuchu, ktorý zahŕňa prvých päť kníh Starého zákona. Prvé písmeno knihy Genesis v hebrejskom texte začína písmenom beth, druhým písmenom abecedy s číselnou hodnotou dva. Tak stvorenie nezačína jednotkou, ale hneď kvalitatívnou číselnou hodnotou dvojky! Vlastne, s týmto obrazom v mysli, môžeme vyvodiť, že kvalitatívna hodnota čísla jeden nie je v našom fyzickom svete dostupná. Žijeme v pozemskom svete, v svete, kde vládne dvojka alebo násobok dvojky! Preto pytagorejcom na označenie sveta fyzickej prírody stačilo číslo štyri: veď 4 je 2 na druhú, čo je konečná hranica tejto prírody! Na rozdiel od 2 alebo 4, jednotka (1) stojí, a táto jedinečnosť nie je z tejto prírody, ale zjavne patrí do iného poriadku. Okrem toho, napríklad, posledné písmeno hebrejskej abecedy má číselnú hodnotu 400 (nuly sú druhoradé), a všetko, čo je nad 400, nepatrí do fyzickej prírody! Pre 500 neexistujú žiadne písmená ani znaky; potom sme späť vo svete ticha. Cesta človeka v hmote sa potom skončila.
Teraz si môžeme túto jednotu najlepšie predstaviť ako monádu, sférickú formu, ktorá, na rozdiel od iných foriem, pozostáva len z 1 strany. Gnostici zakúšajú túto jednoduchú jednodielnu rovinu, túto monádu, ako tichú silu v pozadí, ktorá je nehybná a z ktorej všetko vzišlo. Preto starovekí jasnovidci vnímali monádu, jednotu, jednotku, nie ako číslo, ale ako generátor čísel, z ktorého, ako zo semien, vzišlo všetko.
Prvou manifestáciu z božského sveta, ktorú teraz môžeme spájať s číslom 1, je aktivita, vyžarovanie, emanácia toho, čo nazývame Ain Sof. Je ako lúč svetla, božské volanie z iného tichého sveta, ktoré nás pozýva, aby sme Ho našli. Táto emanácia z nepoznateľného Nič je prvým písmenom hebrejskej abecedy, Aleph, a je ako kvapka, semienko, ktoré chce nájsť partnera na zemi. Táto božská kvapka chce byť poznaná a reflektovaná čisto v svojej monadickej, jednoznačnej, nedvojzmyselnej podobe. Veď predsa, Láska je stvorenie a stvorenie je Láska. Boh v svojej láske vynakladá úsilie, aby bol rozpoznaný a poznaný tu. Volá nás z božského Nebytia, a práve v tej chvíli Láska plodí svoj pozemský náprotivok: obe stoja tvárou v tvár.
Nebeská kvapka môže byť na zem zrkadlená len prostredníctvom človeka: ten musí spraviť odrážajúce, reflexné zrkadlo svojej duše tak čistým, aby bolo to božské v svojej najčistejšej podobe prostredníctvom neho odrážané na zem ako božská jednota.
Keď jeho duša nie je spútaná pozemskými pohybmi, zrkadlo jeho duše je zbavené všetkých kazov a božské svetlo sa odráža v jeho žiarivom jase. To je nádherne znázornené prvým hebrejským písmenom Aleph, s číselnou hodnotou 1:
Žiaľ, vo väčšine prípadov táto božská kvapka z nepoznateľného Ain Sof nájde na zemi spoluúčastníka, ktorý dokáže vytvoriť len slabý tieň vznešenej božskej jednoty. Zrkadlo duše je ešte príliš matné kvôli pozemskému zameraniu a svetlo nedokáže preniknúť až do hĺbky duše. Vtedy sa svetlo z nadprirodzenej jednoty stáva vo fyzickom svete mnohorakosťou foriem, dualistickým svetom, v ktorom vládnu protiklady. Potom monadická kvapka nachádza svoj odraz len v rozbitom stave (pozri sa na spodnú kvapku). K ukončeniu tohto rozbitého stavu môže dôjsť len vtedy, keď je celý ľudský systém privedený do pokoja.
Lao-c‘ v tejto súvislosti hovorí:
Kto dokáže nečistoty svojho srdca vyčistiť do pokoja?
Kto dokáže byť postupne zrodený do Taa dlhodobým praktizovaním pokoja? [7]
Roztrieštenosť božskej jednoty, prostredníctvom zmätku v ľudskej duši, je skutočnosť, vyjadrená v mnohých mýtoch. Egyptský mýtus o Osiridovi a Isis je toho jasným príkladom. Rozpráva o tom, ako sa Osiris ako predstaviteľ pravého ja človeka, ktoré pochádza z božského sveta, zameriava výlučne na duchovno. Má však brata Setha, temný náprotivok, ktorý sa zameriava nie na duchovno, ale na hmotu. Seth, nazývaný aj Typhon, reprezentuje sklon človeka vrhnúť sa do plnenia svojich túžob. Obaja bratia mohli tvoriť vyrovnaný, vyvážený pár, keby Osiris mal na starosti svojho brata Setha. Ten duchovný by potom vládol nad zmyslovým svetom, ktorý by sa tým duchovným riadil. Ale príbeh sa odohráva inak. Egyptský mýtus hovorí, že Seth zabije svojho brata, rozdelí jeho telo na kúsky a rozptýli ich po celom svete. Tento obraz je paralelou k mohutnej božskej kvapke, monáde, ktorá je v rozbitej podobe premietaná do hmotného sveta, a akoby rozpadnutá na nespočetné čiastočky.
Guľu alebo monádu sme teraz spoznali ako božskú vše-jednotu, ktorá sa vznáša nad rozdrobenosťou dualistickej prírody. Nie je náhoda, že v hebrejskom jazyku majú pojmy „Boh“, „Láska“ a „Jednota“ rovnakú číselnú hodnotu. Tieto pojmy k sebe nevyvrátiteľne patria, pretože: Boh je Láska je Jednota. Vlastne môžeme pridať štvrtý pojem: pravda. V našom svete má pojem „pravda“ pre každého iný význam. Avšak, ak vychádzame z pracovnej hypotézy a vezmeme si monádu ako symbol pre Tao, môžeme pomocou jednoduchého príkladu dospieť k záveru, že božská jednota je prežívaná všetkými rovnako. Aby sme to dokázali, musíme sa odvolať na vašu predstavivosť. Predstavte si: my všetci sme spolu v obrovskej sfére, v monáde. Každý, nech stojí kdekoľvek, bude túto guľu vnímať rovnako! Dokonca aj keby sme sa ocitli mimo tejto obrovskej, veľkej sféry: každého pozorovanie bude rovnaké! Preto je monáda, jednoduchá rovina sférickej formy, číslo 1, symbolom par excellence Božstva, vyjadrujúceho sa v našom svete, ako prvá emanácia.
Táto jednoduchá rovina, číslo 1, je diametrálne protikladná ku číslu 4 fyzickej prírody. Aj pre pytagorejcov tvorila jednotka (1) hranicu k transcendentálnemu svetu, ktorý nemôže byť zakúšaný v hmotnom svete štvorky (4). Hoci tieto dve rozdielne prírody nemôžu byť zmiešané, často dochádza k omylu, že to božské musí byť od nás ľudí veľmi vzdialené. Avšak: nič nemôže byť od pravdy ďalej! (To božské) je bližšie ako ruky a nohy, len je v nás stále latentné, skryté! Ešte musí byť aktivované.
Záhadu tohto zdanlivého paradoxu možno vyriešiť len tak, že učiníme zrkadlo našej duše takým čistým, že bude schopné prijímať a odrážať to božské v jeho pravej podstate. Ako učiníme naše duše vnímavými na túto božskú inšpiráciu, ktorá prichádza z inej prírody? Aby sme to dosiahli, Lao-c‘ sa odvoláva na princíp Wu-Wei, čo znamená „ne-konanie“, odpútanie sa od tohto sveta. To je kľúč, uskutočňovaný všetkými Gnostickými mágmi, ktorý nás vedie von zo sveta „konania“, bytia, do sveta ne-konania, ne-bytia. Keď je ľudská bytosť schopná používať tento kľúč, potom sa takýmto činom celá ľudská prirodzenosť prepracuje a pozdvihne do inej dimenzie. Potom sú potvrdené gnosticko-magické slová, ktoré k nám hovorí Lao-c‘ inšpiratívnym spôsobom z ďalekej minulosti:
Nebo a zem by sa spojili a spôsobili, že padne jemná rosa,
a ľudia by spontánne vstúpili do harmónie bez toho, aby im to niekto musel hovoriť.
Keď bolo Tao rozdelené, dostalo meno.
S týmto menom, človek musí vedieť, ako sa ovládať.
Ten, kto sa dokáže ovládať, sa nedostane do nebezpečenstva.
Tao sa bude šíriť po celom Vše-svete.
Všetky veci sa vrátia ku Tao, ako horské bystriny, ktoré sa vracajú k riekam a potom k moru. [8]
Odkazy:
[1] Catharose de Petri a Jan van Rijckenborgh, The Chinese Gnosis – A commentary on the Tao Te Ching (Čínska Gnóza – komentár ku Tao Te Ťing), kap.1, Rozekruis Pers, Haarlem 2018
[2] The Mystical Theology of PSEUDO-DIONYSIUS THE AREOPAGITE (Mystická teológia PSEUDO-DIONÝZIA AREOPAGITU)
[3] Catharose de Petri a Jan van Rijckenborgh, The Chinese Gnosis – A commentary on the Tao Te Ching (Čínska Gnóza – komentár ku Tao Te Ťing), kap. 4, Rozekruis Pers, Haarlem 2018
[4] tamtiež, kap. 1
[5] tamtiež, kap. 2
[6] Genesis 1:3
[7] tamtiež, kap. 15
[8] tamtiež, kap. 32
