V priebehu ľudských dejín nachádzame mnoho rôznych spisov v rôznych kultúrnych kontextoch, ktoré svedčia o hlbokom spirituálnom spojení s mocou, ktorá je spoločná všetkým stvoreniam. Jedným z týchto zdrojov, s ktorým je veľa ľudí oboznámených, je Biblia. Pre zakladateľov Zlatého Kríža s Ružou, Jana van Rijckenborgha a Catharose de Petri, je to veľmi zásadné. Uvádzajú:

V Biblii nevidíme historický záznam, ale dobový podpis ľudskej bytosti, ktorá kráča cestou úsilia […]. Kresťanské mystérium iniciácie je špecifický a mimoriadny jav. [1]

Nie je ľahké rozumieť Biblii ako príručke, ako návodu na vlastný život. Jeho symbolický jazyk dodnes viedol k mnohým vzájomne protichodným interpretáciám, ktoré môžu vysvetliť početné kresťanské hnutia, ktoré v dôsledku toho vznikli, a najmä v našej modernej dobe, kde často nachádzame úplné odmietanie Biblie. Existuje mnoho inteligentných ľudí, ktorí hovoria viacerými jazykmi, ktorí študovali rôzne kultúry, a ktorí sa podľa toho dokážu orientovať, no nedokážu z tohto intelektuálneho základu rozpoznať zahalené tajomstvá alebo symbolické významy, ktoré sú Biblii vlastné. Preto neprekvapuje, že spory o jeho interpretáciu stále narastajú, hoci toto Písmo prinieslo posolstvo súcitu a jednoty.

Vo svojej etude s názvom „Slepý hudobník“ opisuje Vladimir Korolenko (1853 – 1922) fascinujúci príklad chápania Nového zákona ako pomôcky na vlastný rozvoj. Korolenko [2] berie čitateľa za ruku a vedie ho svojím životom, akoby ukazujúc, ako sa jeho slepota mohla zmeniť na videnie, a jeho nevedomosť na vhľad. Na tejto štúdii pracoval viac ako 30 rokov, menil ju, dopĺňal a dúfal, že bude môcť čitateľovi poskytnúť stále jasnejšie vyjadrenie jeho záležitostí. Korolenko nás pozýva, aby sme sa zúčastnili na úžasnom experimente. Ani cár ani Leninova diktatúra, ani štvorročné vyhnanstvo na Sibíri, vrátane roka vo večnom ľade, ani vojny nedokázali utlmiť jeho žiarivý postoj k životu, ktorý dosiahol. Naopak, neskôr opísal svoje najťažšie roky ako najlepšie a najradostnejšie v jeho živote.

V diele Slepý hudobník opisuje žiarivého Krista v sebe samom, v človeku, takto:

Do bohatej rodiny statkára sa narodil slepý syn Peter Popelskij. Je obklopený milujúcou matkou, starostlivým otcom, citlivou priateľkou a chápavým sluhom. Každé želanie sa dieťaťu splní, okrem jedného: byť schopný vidieť. Hranie, jazda na koni, výlety, nič ho nedokáže úplne uspokojiť. Na klavíri hrá čoraz smutnejšie melódie. Zdrvený vlastným sústredením na seba, mladý slepý muž si uvedomí beznádejnosť svojej situácie. Jeho strýko Maxim, vojnou zničený veterán, ho vezme pozrieť sa na slepých žobrákov, ktorí často chodia po prašných vidieckych cestách. Peter sa rozhodne pridať sa k týmto žobrákom. Po dlhom čase sa vracia späť, zmenený – veselý, bezhranične vďačný. Nový život sa začal. Ožení sa so svojou priateľkou. Ich syn VIDÍ.

Ako nadaný klavirista teraz očaruje svoje vďačné a obdivujúce publikum.

Prečo bol spisovateľ Vladimir Korolenko vo svojej dobe taký populárny a prečo je stále relevantný aj dnes? Predovšetkým preto, že jeho hrdinovia aktívne hľadajú; ich myšlienky a duše sú v neustálom pohybe. Korolenkovi hrdinovia sa vo svojom vývoji nezastavia, ale naďalej sa snažia, napriek ťažkostiam a skúškam v ich živote. Toto nezastaviteľné hľadanie je podstatné pre každého z nás. Jeho obľúbené postavy nám umožňujú spoznať vnútorné prekonávanie ťažkých okolností a umožňujú nám objavovať a objaviť v sebe niečo vysoké a pravdivé: hlboký zmysel našej existencie.

Slepý hudobník je preniknutý napätým hľadaním Ducha. V predslove k šiestemu vydaniu autor napísal:

Základným psychologickým motívom etudy je inštinktívne, organické inklinovanie k svetlu. Toto je zdroj duševnej krízy môjho hrdinu a jej riešenia. [2]

„Svetlo“ je v tomto diele kľúčovým pojmom. Korolenko ho používa nielen v zmysle úsilia slepého chlapca a neskôr mladého muža o prirodzené svetlo, ale aj v zmysle hľadania chápania duchovného Svetla, spirituálneho sveta.

Korolenko sa stavia do role vedca, takpovediac výskumníka. Preto svoje dielo nazval etudou (z francúzskeho: „štúdia“, „výskum“) ako analógiu k etudám francúzskych realistov a naturalistov druhej polovice devätnásteho storočia (Émile Zola, Jules a Edmond Goncourt, Guy de Maupassant a ďalší). Podobne ako francúzski spisovatelia, aj Korolenko skúmal vplyv vonkajších okolností na duchovný vývoj človeka. Zatiaľ čo pre nich to bola predovšetkým materiálna núdza, u Korolenka to bolo fyzické utrpenie, slepota, s ktorou musel protagonista zápasiť.

Petrova náročná cesta objavovania duchovného sveta tvorí tému diela. Príbeh nie je len o fyzických zážitkoch hlavnej postavy, ale predovšetkým o duchovných skúškach človeka, ktorý sa snaží hľadať seba samého a zmysel svojej existencie. Predovšetkým, Biblia nás učí, že všetci sme duchovne slepí, keď pozeráme, a duchovne hluchí, keď počúvame. Korolenkovo ​​posolstvo bolo, že pokiaľ človek nezostane fixovaný na seba, na svoj smútok alebo svoje osobné skúsenosti, ale radšej rozpozná duchovný zmysel svojej existencie, môže nájsť naplnenie. Peter Popelskij zistil, že jeho povolanie hudobníka, okrem iného, ​​malo význam nielen pre neho samotného, ​​ale aj pre ľudí okolo neho. Jeho manželstvo s Evelinou a narodenie ich syna, ktorý sa nenarodil slepý, bolo veľkou odmenou za jeho náročné hľadanie. Vnútorné Svetlo ho teraz sprevádzalo a osvetľovalo jeho život novým spôsobom.

Dielo končí Petrovým klavírnym koncertom pred veľkým publikom. Ujo Maxim počúva svojho synovca, ako hrá nádherné melódie – čisté a úprimné. Melódie, ktoré v sebe niesli nielen radosť zo života, ale aj bolesť a utrpenie, ktoré Peter prežíval spolu s ostatnými ľuďmi. A strýko Maxim si uvedomil, že Peter sa dramaticky zmenil; stal sa duchovne vidiacim:

Áno, mal zjavenie … Namiesto slepého a neuhasiteľného egoistického utrpenia, nosí v svojej duši zmysel pre život; cíti tak ľudský smútok ako aj radosť; mal zjavenie a bude schopný pripomínať nešťastným šťastných …“. A starý vojak skláňal hlavu nižšie a nižšie. Tu vykonal svoju prácu, a nežil na svete nadarmo, to mu hovoril celý rozmach majestátnych tónov, ktoré sa ozývali v sále a prenikali zástupom … [3]

Peter Popelskij nasledoval cestu utrpenia, cestu Krista, svojím vlastným spôsobom, a dospel k novému uvedomeniu, k svetlej radosti duše.

Otvoril sa mu obsiahlejší rozmer života, život v prospech ľudstva. Umenie a kreativita môžu byť svedkami Svetla a mocných zdrojov. Keď Peter našiel Svetlo v sebe, začal ho nosiť iným ľuďom, tým, ktorí boli fyzicky vidiaci, ale duchovne slepí. Korolenko tak posilňuje myšlienku, že na svete bude viac Svetla a Pravdy, keď ľudia svojím umením života prebudia srdcia a budú ich volať k Pravde a Svetlu.

Každý umelec vie, že to najlepšie dosiahne len vtedy, keď je jeho duch-duša úplne odovzdaná práci okamihu a pohltená prácou daného okamihu. Vtedy je schopný odovzdávať všetku svoju silu, a navyše na seba priťahuje vyššiu Silu, lebo Sila, ktorá je takto prijatá, zostáva navždy. [4]

V každom človeku sú uložené nevysloviteľné poklady, ktoré môže pozdvihnúť, a tým tvorivo duchovne pracovať, pretože to je skutočný zmysel nášho bytia.

V každom sa môže uskutočniť tento zázrak, v každom sa môže v srdci prebudiť nový človek. Už viac to nie je slepé napojenie na ducha, ale vedomé, bdelé bytie v Duchu, ktorá čaká na človeka. Aby sa stal schopným VIDIEŤ. Jakob Böhme to vyjadruje takto:

Nebo je naprieč celým svetom a mimo sveta, bez oddelenia, miesta alebo lokality a pôsobí skrze božské zjavenie iba v sebe samom; a v tom, čo doň prichádza, alebo v tom, v čom je zjavené, všade tu je prejavený Boh. Lebo Nebo nie je nič iné ako prejavenie večného JEDNÉHO, pretože všetko v tichej Láske pôsobí a chce. [5]

Je čas na nový obraz človeka. Je čas na nový Realizmus. [6]

[1] Jan van Rijckenborgh a Catharose de Petri, The Universal Gnosis (Univerzálna Gnóza), Haarlem (NL), 1994.

[2] Vladimir G. Korolenko, Episoden und Erzählungen (Epizódy a príbehy), 1953.

[3] Tamtiež [2].

[4] Prentice Mulford; Ausgewählte Texte (Vybrané texty), 1986.

[5] Jakob Böhme, Glaube und Tat (Viera a čin), Berlin, 1976.

[6] Rutger Bregman, Humankind: A Hopeful History (Ľudstvo: Nádejná história), 2023.

Eichendorff (1788-1857) pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny a už nebolo žiadneho rodinného majetku, z ktorého by sa dalo žiť. Na živobytie si zarábal spolu s jednoduchými štátnymi úradníkmi. Aby unikol šedej každodennej realite, Eichendorff písal romantické básne, ktorých námetom je často príroda a niekedy aj viera. Hľadal spôsoby, ako prejaviť svoju vieru tak čisto, ako je to len možné. Vtedy sa dokázal občas povzniesť ponad seba samého a prísť s krásnymi veršami, najmä ak boli podporené aj skladateľom, ktorý ich zhudobnil. Báseň „Morgengebet“ – v preklade „Ranná modlitba“ – nádherne transformoval na štvordielnu zborovú pieseň Felix Mendelssohn-Bartholdy. Pôvodný nemecký text je nasledovný:

Morgengebet

O wunderbares tiefes Schweigen,

Wie einsam ist’s noch auf der Welt!

Die Wälder nur sich leise neigen,

Als ging‘ der Herr durch’s stille Feld.

Ich fühle mich wie neugeschaffen,

Wo ist die Sorge und die Not?

Was gestern noch mich wollt‘ erschlaffen,

Dess schäm‘ ich mich im Morgenrot.

Die Welt mit ihrem Gram und Glücke,

Will ich, ein Pilger, froh bereit

Betreten nur als eine Brücke

Zu dir, Herr, über’m Strom der Zeit.

V preklade do slovenčiny znie takto:

Ranná modlitba

Ó, zázračné hlboké mlčanie,

Aké je predsa na tomto svete osamelé!

Lesy sa skláňajú len jemne,

Ako Pán tichým poľom šiel.

 

Cítim sa ako novo stvorený,

Kde sú starosti a trápenie?

Čo ma chcelo včera robiť bezmocným,

Za to sa v červenom úsvite hanbím.

 

Do sveta s jeho žiaľom a šťastím

Chcem, pútnik, úplne pripravený,

Vstupovať len ako na most k Tebe,

nad prúdom času, Pane.

Ten alebo tá, kto hľadá ticho hlboko vo svojom vnútri, bude naplnený tým božským, nadprirodzeným Svetlom a Silou,  čím sa z neho, nej, stane znovuzrodený, ktorý je naplnený novými silami. Takýto znovu-zrodený sa stal pútnikom, ktorý vedie a sprevádza druhých, a žije len z túžby slúžiť druhým v láske, ako most medzi tu a tým novým životom. Týmito niekoľkými slovami je vyjadrená podstata cesty v rámci gnostickej duchovnej školy.

Krásne interpretácie tohto zborového diela od Mendelssohna nájdete na YouTube, napríklad interpretáciu Komorným zborom Stuttgardu (Kammerchor Stuttgart.) Venujte zvláštnu pozornosť tretej slohe. Tam Mendelssohn v určitom bode používa rôzne harmónie, akoby chcel povedať: pozor, tu sa deje niečo zvláštne! Tam, v tej tretej slohe, dochádza k prechodu medzi vnútornou prácou a vonkajšou prácou – v prospech sveta a ľudstva.

 Hermann Hesse

Báseň „Pri ukladaní sa k spánku“ (Beim Schlafengehen) napísal Hermann Hesse, narodený v roku 1877 v Calwe, meste na juhu Nemecka. Celé jeho dielo hovorí o tom, ako hľadal pravdu. Vo svojej knihe „Cesta v ústrety Rannej Zemi“ opisuje, ako človek, ktorý sa usiluje o to vyššie, ho môže dosiahnuť len vtedy, keď sa on, ona, prestane snažiť. Intenzívne „púšťanie“ je hlavnou témou Hesseho práce a života. To je vyjadrené aj v jeho básni: „Pri ukladaní sa k spánku“:

Beim Schlafengehen

Nun der Tag mich müd gemacht,

soll mein sehnliches Verlangen

freundlich die gestirnte Nacht

wie ein müdes Kind empfangen.

 

Hände, laßt von allem Tun,

Stirn, vergiß du alles Denken,

alle meine Sinne nun

wollen sich in Schlummer senken.

 

Und die Seele unbewacht

will in freien Flügen schweben,

um im Zauberkreis der Nacht

tief und tausendfach zu leben.

V preklade do slovenčiny znie takto:

Pri ukladaní sa k spánku

Teraz, keď unavil ma deň,

by mala moja vrúcna túžba

hviezdnu noc radostne privítať

sťa znavené dieťa.

 

Ruky, pustite všetko konanie,

hlava, zabudni všetko myslenie,

teraz chcú všetky zmysly moje

upadnúť v driemanie.

 

A Duša nestrážená

sa bude v slobodnom lete vznášať,

aby v zázračnom kruhu noci

hlboko a tisícorako žila.

 

Môžeme objaviť tri vrstvy:

• spánok tela,
• smrť tela,
• ja-umŕtvovanie.

Táto báseň je na prvý pohľad o zaspávaní, dávajúc duši možnosť vstúpiť do vlastnej oblasti tým, že zanechá všetky pozemské aktivity. Mnohým je samozrejme známe, že spánok je viac ako dočasná nečinnosť konania a myslenia. V školách mystérií všetkých čias sa navyše uvádza, že spôsob, akým človek zaspí, je rozhodujúci pre to, čo sa deje s vyvíjajúcou sa bytosťou duše. Jan van Rijckenborgh v knihe Egyptská Pra-Gnóza o tom obšírne píše. Uveďme krátky citát z kapitoly XVII [1]:

Každý dušou-zrodený človek by mal po splnení svojich každodenných úloh umiestniť svoj život úplne do sféry duše, a teda pred spaním by sa nemal zaoberať aspektmi dialektiky. Týmto spôsobom sa spánok tela stáva triezvosťou duše. Ten, kto ide spať, vedený dušou, nasmerovaný na dušu, ju prebúdza, robí ju vedomou. Vibrácia astrálneho ja, pri ukladaní sa k spánku, určuje nočný život a nasledovný denný život.

Kto teda dokáže, podľa slov Hermanna Hesseho, správnym spôsobom odmietnuť každé konanie a myslenie, môže „v nočnej zázračnej hodine hlboko a tisícorako žiť“.

Škola Zlatého Kríža s Ružou tiež ponúka príležitosť prostredníctvom svojho gnosticko-astrálneho poľa.

Po druhé, vieme, že smrť nášho fyzického tela je len o jeden krok ďalej ako spánok. V gréckej mytológii sú Hypnos a Thanatos, spánok a smrť, jeden druhému bratom.

Sú navzájom veľmi úzko prepojené. Smrť nie je dočasným, ale konečným vzájomným oddelením našich nižších a vyšších tiel, a ako taká, nie je odlišná od spánku principiálne, ale postupne. Keď nastane tá hodina, Herman Hesse nás takpovediac povzbudzuje, aby sme navždy a stále odmietli všetko myslenie, chcenie a konanie; po tom, čo sme odmietli stále túžiť vyjadrovať seba v hmote akýmkoľvek spôsobom, aby sa tak cesta duše do Domoviny mohla definitívne začať a eventuálne dospieť do dobrého konca.

Potom, po tretie, tu existuje každodenné umieranie, čo sa týka „ja“ hľadajúceho človeka, v rámci gnostickej duchovnej školy. Potom hovoríme o ceste transfigurácie; môžeme hovoriť aj o alchymickom umieraní. Túto alchymickú smrť možno považovať za najvyšší cieľ v živote transfiguristického kandidáta.

Ten alebo tá, kto chce pre mňa stratiť svoj život, nájde vyšší život,

vraví Ježiš, ktorý nám priniesol Krista. Alebo, ako píše Catharose de Petri v knihe Živé slovo [2]:

Čokoľvek sa prebudí z Gnózy, sa môže prejaviť iba vtedy, keď všetko, čo bolo, najprv bolo ukrižované, zomrelo, bolo pochované, a už nikdy nemôže byť privedené k životu.

Keď kráčame po tejto ceste v pokojnom tichu a seba-odovzdaní, môžeme ešte pred fyzickou smrťou ‚hlboko a tisícorako žiť‘! Čo to znamená? To je život – všimnime si číslo 1000 – v jednote a trojakom spojení s večnosťou.

V roku 1948 Richard Strauss nádherne zhudobnil túto Hesseho báseň pre soprán a orchester, ako súčasť „Štyroch posledných piesní“. V tom čase už bol Strauss starý a dosiahol koniec svojho života. Tieto neskororomantické „Štyri posledné piesne“ vyžarujú pocit pokoja a prijatia. Hlas sopránu je pokojne sprevádzaný veľkým orchestrom. Na YouTube si môžete vypočuť nádhernú interpretáciu týchto piesní, ktoré spieva napríklad Jessye Norman.

Uvedená báseň je treťou časťou tohto cyklu piesní.

Zdroje:

[1] J. van Rijckenborgh, 2017. The Egyptian Arch Gnosis, (Egyptská Pra-Gnóza),  Rozekruis Pers, Časť I, kapitola XVII, Haarlem 2017

[2] Catharose de Petri, 2001. The Living Word (Živé slovo), s. 45, kapitola: O Death, where is thy victory? (Ó, smrť, kde je tvoje víťazstvo?), Rozekruis Pers, Haarlem 2001

Objavenie toho samo-zrejmého

Z raja zostali tri veci: hviezdy noci, kvety dňa a oči detí.

Dante Alighieri

Inteligencia života, ktorá je zjavná v prírode, sa v človeku prebúdza a konfrontuje ho. Napríklad v tvare krajinky, stromu, kvetu, ovocia alebo huby. V procese kreslenia kresliar skúma to samo-zrejmé, to oči-vidné. Pozorným pozorovaním, ktoré je pri kreslení nevyhnutné, sa dostáva k nevyspytateľnej rozľahlosti toho blízkeho, ktorá je vlastná každej viditeľnej podobe.

Kresliac a žasnúc vstupuje do podoby – akoby do kaplnky, ktorá je zároveň laboratóriom vnímania. Tam sa prostredníctvom skúmavého pozorovania formy otvárajú dvere univerzálnym silám, ktoré ju sformovali. Z údivu vyvstáva otázka: aká inteligencia tu pracuje?

Takáto kontemplácia univerzálneho tvorenia môže inšpirovať ľudského ducha. Pokiaľ je vnímavý, pripravený prijímať a učí sa pozerať až po jadro, až k pôvodu – tam, kde z úrodného chaosu vzniká usporiadaný kozmos, v ktorom sa prejavuje Logos. „Ak chcete poznať to neviditeľné, musíte sa ponárať hlbšie a hlbšie do viditeľného,“ hovorí Kabala.

Napríklad, do kvetov.

„Z raja zostali tri veci: hviezdy noci, kvety dňa a oči detí,“ povedal Dante Alighieri.

Do kvetov sú vpísané planetárne pohyby. Venuša a Zem kreslia pri svojom obiehaní okolo Slnka do kozmického priestoru päť-cípu hviezdu. [1]

Päť-cípa hviezda, pentagram, obsahuje proporcie zlatého rezu, ktorý sa nachádza vo všetkých lupeňoch ruží a tiež v ľudskom tele – a tým aj v základoch nášho vnímania. Tvorí voľné, hravé a zároveň presné rezonančné pole zhody a jednoty.

Keď pozorujeme rozkvitnutú lúku, pozeráme sa zároveň aj na hviezdnu oblohu. Kvety sú filigránske (jemne vypracované, pozn. prekl.) nádoby takmer nadpozemskej dokonalosti. Kvety sú plody svetla. Žiadne smetisko, žiadna ruina nie je príliš nevhodná nato, aby kvitnúce rastliny otvorili svoje farebné kalichy svetlu a darovali tak nádej dokonca aj púšti. Nie je tu nič roztomilo gýčovité, ale je tu silné, jemné, inteligentné prejavenie, ktoré pokrýva celú Zem. Harmónia protikladov, ktoré sa navzájom dopĺňajú v rôznorodých tvaroch a farbách, ukrývajú v sebe  liečivé sily a vyživujú a potešujú už len skrz pohľad na ne. A čo iné je skutočná radosť než prepotrebná manna v púšti – pokrm Boha?

[1] Tento obrazec je vytvorený súvislým vykresľovaním pomyselných spojovacích čiar medzi Venušou a Zemou v intervaloch troch dní (1000-krát).

že len ten môže prejsť bránou všetkých mystérií,

kto dokáže a môže lásku šíriť.

Poznanie nemá žiadnu hodnotu,

ak sa nedosiahne v Láske.

Poznanie je vždy otvorené tým, ktorí milujú.

Ale s Láskou ťa nemôže spojiť žiadne poznanie,

okrem poznania Lásky samotnej.

Naplnený život nie je daný tomu,

kto hľadí len na seba,

tomu môže pomôcť len sila, ktorá nie je ako on,

ale on ju nemôže prijať, pokým zostane taký, aký je.

Správny postoj k životu znamená jasnú a hlbokú reflexiu.

Ktokoľvek ide na cestu k Novému životu,

musí vedieť, ako začať znova.

Takto stoj v Novej Zemi a každé pozemské puto bude zlomené.

Skutočné poznanie je ne-poznať,

dokonca ani „duchovnú cestu“.

Existovala už niekedy takáto cesta?

Miluj a buď!

Miluj a si!

Všetko, čo potom vieš, nepotrebuje slová.

Ako slnko za úsvitu,

ako mesiac v noci,

ako na oblohe hviezdy.

A z nádhery sveta.

Taká je Láska človeka,

ktorý sa konečne prebudí

z ľadového spánku,

v ktorom bol tak dlho stratený.

Sviečka, ktorá nehorí,

sa nemení.

Ale nie je vari osudom sviečky,

aby horela v Svetle?

Ty ako sviečka si.

Ak nehoríš v Ňom pre všetky živé bytosti,

nemení sa nič.

Ankoku Butoh, „tanec temnoty”, začal v roku 1959 krátkym, ale veľmi škandalóznym vystúpením Tatsumi Hijikata¹, ktoré skoncipoval spolu s Yukio Mishima². Bolo skôr tým, čo by sa v svete západnej modernej kultúry nazývalo „happening“, krvavý rituál, presiaknutý sexualitou. Ale krátke predstavenie – a prudká verejná reakcia naň – vznietili v Japonsku skutočnú explóziu umeleckých aktivít. Hovorí sa, že tieto boli namierené proti etablovaným silám, proti konzervativizmu a proti západným vplyvom, a určite platí, že Butoh bol vyvolaný týmito hraničnými podmienkami, že bol reakciou na situáciu v povojnovom Japonsku. Avšak je príliš krátkozraké vnímať umelecké snaženia tanca Butoh len ako „proti niečomu“. V tejto forme umenia ide o „za“, konkrétne ide o to, nájsť autentické, pravdivé vyjadrenie stavu pozemského (tu špecificky: japonského) človeka – a napokon v zápase o toto vyjadrenie strácať seba samého.

Teraz je namieste otázka, čo má kontemplácia tohto zvláštneho tanečného umenia povedať niekomu, kto sa snaží nejakým spôsobom o skutočnú ľudskosť, kto sa snaží prekonať obmedzenia polaritnej prírody a jej zákonitostí. Poďme sa na to pozrieť.

V európskom svete sa tanec, vo forme baletu, vyvinul do vysoko formalizovaného, umeleckého jazyka tela, pri ktorom každý pohyb, každá forma, dáva nejakej pohnútke vyjadrenie navonok. Skoky a tanec na špičkách sprostredkujú vyjadrenie beztiaže, takže sa zdá, akoby sa telo vznášalo; zarovnaný, vzpriamený postoj, často so zdvihnutými rukami a hlavou zatlačenou do krku, spôsobuje, že tanečník či tanečníčka vyzerajú vysokí a priami, ich pohľad smeruje do diaľky alebo nahor. Je to v pravom zmysle slova „pozdvihnutý“ telesný výrazový svet, v ktorom nachádza vyjadrenie myšlienka „Nebies“ alebo „Hore“, o ktoré by sa mal človek usilovať.

Samozrejme za tým nasledovala, na začiatku 20. storočia, proti-reakcia. Vznikol expresionistický tanec – „Ausdruckstanz“³ a z neho to, čo poznáme ako „moderný tanec“. Vo filme Wima Wendersa „Pina. Tancuj, tancuj, inak sme stratení“ možno vidieť jeden z najvyspelejších variantov tejto „voľnej“ formy moderného umeleckého tanca. Pritom sa ukazuje, že v procese oslobodzovania baletu od formalizmu sa stratilo aj niečo iné: transcendentné aspekty klasického baletu. Moderný tanec vyjadruje realitu života: medziľudské, prevažne hry túženia, odmietania, spájania a odpájania, slabosti a sily, rastu a deštrukcie. Z éterických a astrálnych účinkov pozná len to elementárne a nevie nič o „zážitku“ transcendencie (pokiaľ niečo také nie je tak či tak samo osebe protirečením).

Butoh vznikol aj pod vplyvom „výrazového tanca“ dvadsiatych rokov, no nenapodobňuje ho. Pretože Butoh pochádza z kultúry, ktorá žije svojimi duchmi. Kult predkov udržal „japonskú dušu“ voľnú pre vnímanie toho, čo nazývame silami druhého sveta, a tie nie sú spojené len s mŕtvymi, ale sú prítomné vo všetkom a so všetkým. Možno to znovu zažiť čítaním Mishima – alebo aj Murakamiho, alebo to vidieť vo filmoch štúdia Ghibli⁴, aby sme vymenovali len niekoľko výrazných príkladov.

Pri sledovaní javu Butoh (pojem „vystúpenie“ to nevystihuje) vzniká silný dojem, že tanečník je ovládaný silami, ktoré ním pohybujú. Niečo éterické, jemnohmotné sa prejavuje priamo v hrubohmotnom fyzickom tele. Kazuo Ohno⁵, ďalší zakladateľ hnutia Butoh, výslovne hovoril o tom, že jeho zosnulá sestra sídli v ňom a prejavuje sa v jeho tanci. Vo veku 75 rokov v jednom zo svojich tanečných performance „channeloval“ inú ženu, tanečnicu „La Argentina“, ktorá ho ako mladého muža svojím tancom nadchla a inšpirovala. Pri jeho sledovaní vzniká pocit, že „La Argentina“ je tu a používa človeka Ohno len ako prostriedok, aby sa vyjadrila – no zároveň tento človek zostáva úplne viditeľný a aktívny.

My ako západní hľadajúci, ktorí sa usilujú o myšlienku astrálnej, emocionálnej hygieny a chcú – aj v duchovnom zmysle – jasné, logické vzťahy, čistotu, vnímame to všetko ako pochmúrne a akosi špinavé. Vidíme putá, do ktorých Butoh-umelec vstupuje a ktoré ho, ako môžeme vnímať, ťahajú stále hlbšie a hlbšie, dolu do tejto prírody. Čo by na tom malo byť „oslobodzujúce“?, pýtame sa sami seba.

Hijikata opisuje kľúčovú scénu zo svojho raného detstva: Rodičia pracovali na poli od východu do západu slnka a bolo zvykom dávať malé deti do košíka a nechať ich tam, blízko poľa, celý deň, aby neutiekli. Či boli hladné, zašpinili sa alebo mali bolesti, na tom nezáležalo. Kričali, nikto neprišiel, a tak opäť prestali. Hijikata hovorí: „Keď takto sedíš v blate, máš zvláštne zážitky. Hlava a nohy sú náhle vymenené a na chodidlách sa otvárajú ústa a nasávajú blato. (…) Môžem vás ubezpečiť, že môj tanec sa zrodil z blata.“⁶ Ak vezmeme do úvahy citlivosť a vnímavosť detskej duše, tak tu určite možno rozpoznať skúsenosť nadiru, najhlbšieho bodu ľudskej existencie.

Čo robí Butoh so skúsenosťami tohto druhu? Prijíma ich a vyjadruje ich, až kým sa neodpútajú od osoby, ktorá ich vytvorila a nezískajú jemnohmotnú prítomnosť ako autonómne nahromadenia skúseností. Tanečník, tanečníka sa dostáva do stavu mimovoľnosti: On či ona práve prevzal to, čo bolo prítomné v mikrokozme a túto temnotu obrátil naruby a dal jej formu.

Stále nám hovoria, aby sme sa naučili, že „tieň musí byť integrovaný“ – japonský Butoh-umelec žije s tieňom a vyjadruje ho – áno, dalo by sa povedať: obetuje sa mu, žije pre tieň. Toto je spočiatku stav maximálnej zviazanosti. To sa však „nedeje“ nevedome, ale je zámerne hľadané, prehlbované, prežívané. Ľudská bytosť sa pritom celkom odovzdáva do závislosti, obetuje, takpovediac, svoje usilovanie o vyššie vedomie. Toto je viditeľné: postoj je ohnutý, nohy vykrútené dovonka, chodidlá otočené dovnútra, smer tanca je často nadol, smerom k zemi – proti-obraz ku tanečnej forme baletu, ako ho poznáme. A zatiaľ čo hrozí, že „snaha smerom nahor“ západného baletu bude ešte povrchnejšia a márnivejšia, má táto snaha smerom nadol potenciál stávať sa stále hlbšou a seba-stratenejšou. Ukazuje niekedy do sféry transcendencie. Tanečník-Butoh nie je človek, ktorý tancuje príležitostne, on tanec žije, stráca sa v ňom.

Butoh má potom tiež blízkosť k zen budhizmu, ktorá nie je hľadaná, ale akoby daná sama od seba. Berie vlastné skúsenosti tanečníka, väčšinou z detstva, ako veľký kóan života, a dúfa, že pre odpoveď vyrastie nad úsilie. Tu, ako aj tam, ide o seba-stratenosť a prekonanie účelu.

Naše predstavy o čistote, slobode a sebarealizácii sú kultúrne ovplyvnené. Ale cesta k seba-prekonaniu sa dá začať z mnohých miest a nie všetky sú svetlé.

Čo sa stalo na Golgote? Nemáme my všetci prejsť cez túto hlbinu, cez toto vedome prežívané utrpenie, aby sme boli obnovení, vzkriesení ako nová bytosť? Nie je to práve skúsenosť bolesti, ktorá nás vedie von z nášho uväzneného stavu? Prírodu prekonávame nie tým, že jej prikazujeme alebo že ju popierame, ale tým, že cez ňu úplne prechádzame, tak hlboko ako musíme. O conditio humana⁷ sa nedá vyjednávať. Dá sa len prekonať životom samotným. Toto nám – okrem iného – môže ukázať Butoh.

Z tejto perspektívy,  ustupuje údiv či odpor, ktorý sme mohli spočiatku pociťovať voči tomu, čo nám Butoh predkladá, akémusi druhu lásky, ktorú cítime k tejto týranej prírode – lásky, ktorú môžeme aplikovať aj na to, čím my sami ešte stále sme, žiaľ.

______________________

Poznámky a odkazy

1 – Tatsumi Hijikata (9. 3. 1928 – 21. 1. 1986), desiate z jedenástich detí roľníckej rodiny z Akity, študoval step, jazz, balet, flamenco a výrazový tanec v Tokiu po tom, čo sa údajne nejaký čas držal nad vodou lúpežami a krádežami. Jeho tvorba bola inšpirovaná surrealizmom a autormi ako Mishima, Lautreamont, Genet a de Sade. V roku 1962 založil so svojou partnerkou Akiko Motofuji tanečné štúdio Asbestos Hall. Koncom sedemdesiatych rokov prestal verejne vystupovať a začal sa venovať písaniu a editovaniu kníh. Zomrel krátko pred plánovaným prvým vystúpením po tejto prestávke.

2 – Yukio Mishima (14. 1. 1925 – 25. 11. 1970), syn tokijského vládneho úradníka, jeden z najvplyvnejších japonských autorov 20. storočia, vydal 34 románov, asi 50 divadelných hier, asi 25 kníh s poviedkami, najmenej 35 esejí, jedno libreto a jeden film. Jeho dielo je ovplyvnené myšlienkou obnovenia hodnôt a spôsobov života starého Japonska a je preniknuté homo-erotickým uctievaním hrdinov, mimoriadne kultivovaným klasickým jazykom a určitou mýto-mániou. V roku 1968 vytvoril z pravicovo politicky orientovaných študentov súkromnú armádu, s ktorou v roku 1970 zaútočil na velenie japonských jednotiek sebaobrany (Japanese Self-Defense Forces – JSDF) (ktoré spolupracovali so spojencami). Pred svojimi ľuďmi predniesol prejav, „odovzdal“ JSDF „cisárovi“ a potom spáchal rituálnu samovraždu spôsobom, tradične praktizovaným samurajmi.

3 – „Ausdruckstanz“ – „Výrazový tanec“, je prevažne expresionistická tanečná forma, pochádzajúca z dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia, ktorá sa, inšpirovaná hnutím návratu k prírode Monte Verità, pokúšala postaviť proti baletu výraz v prirodzenom pohybe tela. K významným predstaviteľom Butoh patrí Mary Wigmann (1886 – 1973) a Harald Kreutzberg (1902 – 1968). Pina Bausch (1940 – 2003) nadviazala na tieto počiatky aj svojím „Tanztheater Wuppertal“ („Divadlom tanca Wuppertal“).

4 – Štúdio Ghibli je japonské štúdio animovaných filmov. Známe diela štúdia sú napríklad Princezná Mononoke, Cesta Chihiroka do zázračnej krajiny či Putujúci zámok. Vo filmoch, ktoré vytvoril väčšinou zakladateľ štúdia Miyazaki (*1941), zvyčajne mladá hrdinka prežíva dobrodružstvá, v ktorých sa znovu obnovuje narušená harmónia medzi modernou realitou a „iným svetom“, ktorý je obývaný duchmi a mýtickými bytosťami.

5 – Kazuo Ohno (17. 10. 1906 – 1. 6. 2010), syn vzdelanej rybárskej rodiny z Hokkaida, pôvodne športovec ľahkej atletiky na športovej vysokej škole, začal spontánne s tanečným tréningom v roku 1933 po návšteve tanečného vystúpenia Antonie Mercé (La Argentina). Po vojne a vojnovom zajatí vystúpil verejne prvýkrát ako 43-ročný. V hľadisku bol Tatsumi Hijikata, s ktorým potom spolupracoval v rokoch 1959 až 1966. Vystupoval s ním, s ďalšími protagonistami moderného tanca a sólovo, a v roku 1980 začal s medzinárodnými turné. Posledné vystúpenie mal v roku 2007 vo veku sto rokov: Z invalidného vozíka a ležiac na bruchu, formoval svoje pohyby rukami a nohami, najčistejšie Butoh.

6 – Citované z Die Rebellion des Körpers. BUTOH. Ein Tanz aus Japan. (Vzbura tela. BUTOH. Tanec z Japonska.) Michael Haertder, Sumie Kawai (Hrsg.) Alexander Verlag, Berlín, 1988, druhé vydanie. ISBN 3-923854-22-6, s. 38 dolu.

7 – „Líšime sa inteligenciou, zdravím i nadaním. Ale i tak sme si všetci rovní: sme svätí i hriešnici, dospelými i deťmi, a nikto nestojí nad druhým a nie je jeho sudcom. Znamená to, že „ľudská danosť“ – conditio humana – je u všetkých ľudí rovnaká, napriek všetkým rozdielom, čo sa týka inteligencie, nadania, veľkosti či farby pleti“. Erich Fromm, In: Jenseits der Illusionen (Na druhej strane ilúzií). Zdroj: https://www.unipo.sk/public/media/23233/identita%20jedinca.pdf  (pozn. prekl.)

Je fascinujúce, že sme schopní nazerať stále hlbšie do rozľahlosti vesmíru. Pretože z toho vyplýva otázka: Odkiaľ pochádzame? Vzdialenosti sa počítajú v svetelných rokoch. Napríklad, fotóny sa pohybujú rýchlosťou 300 000 km za sekundu. Nepredstaviteľné. Rýchlosť svetla určuje hranice času. Tam vonku – alebo tam „vnútri“ – existujú miliardy galaxií, ktoré sú vzdialené miliardy svetelných rokov. Najstaršia z nich, detegovaná teleskopom, je od nás vzdialená podľa odhadov 13,5 miliárd svetelných rokov. Teda necelých 500 000 miliónov svetelných rokov od prvotného impulzu stvorenia.

Na okraj: niečo v mojom vedomí sa bráni tomu, aby sa tajomstvo prvotného počiatku zredukovalo na bezduchý náraz-bum-veľký tresk. Okrem toho, mohol by vôbec existovať nejaký „tresk“? V tom čase nebol prítomný ani priestor, ktorý by obsiahol ozvenu, ani uši, ktoré by ju počuli. Skôr to bolo hlboké, tvorivo zrelé, bohaté ticho, ktoré dalo zrod svetlu, a tak aj času. „Nech je svetlo“ – pre oko ; a „Na počiatku bolo Slovo“ – pre ucho, a tieto získali po miliardách rokov konečne schopnosť vidieť a počuť. Pretože v Svetle a v Slove sú obsiahnuté zvuk, duch a vedomie.

J. W. von Goethe to zhrnul výrokom:

Keby oko nebolo podobné slnku, nikdy by nemohlo uzrieť slnko; keby v nás nebola vlastná sila Boha, ako by sme mohli byť očarení božským?

„Vlastná sila Boha“ by mohla byť chápaná ako odkaz na vedomie, ktoré sa prejavuje ako svetlo a priestor v čase, a prebúdza sa k sebe samému v človeku. Nasmerovať pohľad, zosilnený teleskopom, túžobne k pra-počiatku, je vedomé zameranie.

Staroindický mýtus o stvorení, podľa ktorého spiaci Vishnu každým dychom vdychuje alebo vydychuje Vesmír, je názornejší ako „veľký tresk“, a podľa súčasného stavu vedy, ktorá považuje za možné rozpínanie a zmršťovanie vesmíru, je aj reálnejší.
Každý nádych/výdych, ktorý prináša život, je teda skutočným novým tvorením vo vesmíre. Keď som v Indii obdivoval chrám s mohutnou škridlovou strechou, kňaz mi prezradil, že strecha je vytvorená z toľkých škridiel, koľkokrát sa človek za deň nadýchne. Pri počte približne 18 za minútu, 1080 za hodinu, je to 25 920 nádychov za deň. Toľko škridiel má strecha, povedal. Nepočítal som ich, no radšej som mu veril. Je zaujímavé, že rovnaký počet rokov trvá Slnku, kým raz prejde celým zverokruhom – čo sa nazýva platónsky rok.

Veď či to nie je tak, že v najmenšom jave sa odráža veľký celok? Veď či to nie je vesmír, do ktorého sa pozerá ďalekohľad a z ktorého nakoniec vidí do seba, práve tak ako špecialisti, ktorí ho vytvorili? Ako už bolo spomenuté: náš pohľad je nevyhnutne nasmerovaný do minulosti. Znamená to, že čím hlbšie náš pohľad preniká do vesmíru, tak v skutočnosti hľadíme do minulosti, a preto nespoznávame vesmírnu realitu takú, aká je v súčasnosti, ale len to, čo sa stalo pred miliardami svetelných rokov.

Predpokladajme, že by sa galaxie opäť zmršťovali rýchlosťou svetla a vrátili sa do východiskového bodu, potom by sme to neboli schopní vidieť. Ale všetko, čo sa kedy udialo a stáva sa viditeľným, je uložené v svetle.

Ešte jeden jav sa tu stáva zrejmým: zvláštna povaha našej planéty Zem, pokiaľ ide o jej veľkosť vzhľadom na tieto gigantické rozmery. Z pohľadu týchto rozmerov niektorí nevhodne prirovnávajú Zem k zrnku prachu. Moje vedomie nesúhlasí s týmto prirovnaním našej Zeme. Nie je korektné tvrdiť, že Zem je len zrnkom prachu!

Ak je malá, potom nepoužívajme obraz zrnka prachu, ale skôr obraz semienka. Maličkého semienka, áno, ako je semienko sekvoje alebo moruše, z ktorého vyrastú veľké, živé svety, pretože fotóny – svetlo – je transformované do kondenzovanej energie, do hmoty. Vytvára a udržiava vonkajšiu formu a vnútorné bytie, ktoré prelína, dopĺňa, s každým procesom zápasí a spolupracuje rôznorodými spôsobmi. Takže vo všetkých týchto procesoch, ktoré nazývame rastom, sa neobmedzený rozmer svetla a priestoru prejavuje v obmedzení a ohraničenosti hmoty, v úžasnom bohatstve druhov na Zemi, samozrejme, vrátane nás ľudí. Práve v malom sa odhaľuje veľké, alebo presnejšie: celok.

Ak sa chcete tešiť z celku, musíte najprv celok vidieť skrz najmenší detail,

povedal J. W. von Goethe.

V nás ľuďoch, toto vesmírne dianie vedome prichádza k sebe. V raste, niečo sa prebúdza – menovite tvorivé vedomie ako orgán vnímania, ktorý súčasne pozoruje, prežíva, interpretuje a formuje vnútorné a vonkajšie procesy. Vedomie je neporovnateľne komplexnejšie ako fascinujúci teleskop Jamesa Webba, ale je aj oveľa samo-zrejmejšie, pretože nebolo projektované, konštruované ani vyrobené, ale je dané a darované prírodou.

Všetko, čo je nám prirodzene dané a tak sa stáva samo-zrejmé – ako napríklad videnie, počúvanie, a aj naše vedomie – sa skôr či neskôr rozdelí na intelektuálne, čisto racionálno-mentálne, abstraktné poznanie. Viac komplexná časť nášho vedomia, v ktorej sa nachádza aj schopnosť žasnúť, preniká do podvedomia procesom opakovania a návyku. Nevedomie rozhodne tvorí väčšinu našej existencie.

Nielen dve tretiny vesmíru pozostávajú z takzvanej temnej hmoty a temnej energie – rozmery, ktoré nie sú prístupné ani teleskopu, ani mikroskopu – ale platí to aj o našich telách. Tie obrovské výkony – ako napríklad výkony nášho srdca, ktoré každý deň vytlačí do krvného obehu približne 10000 litrov krvi a potom ju zase stiahne späť; alebo výkony mozgu s jeho nespočetnými simultánnymi činnosťami v najmenších priestoroch, ktorý koordinuje aj činnosť nervov a svalov – by nadmieru vyčerpali každý racionálny ego-rozum, keby mal organizovať a vykonávať potrebné fungovanie tela.

V porovnaní s dýchacími procesmi, udržiavaním našej vnútornej teploty, vyrovnávaním tlaku a tráviacimi procesmi, ktoré sú permanentne regulované tak, aby umožňovali primerane vyrovnaný stav, ktorý prežívame ako základ našej existencie, je riadenie dopravy železničnými spoločnosťami amatérske. (A áno, my práve zažívame, aké je to ťažké.) Nevedomé prírodné procesy, ktoré organizujú náš život, fungujú bez nášho vedomého zasahovania. Sú výsledkom miliónov rokov skúseností a inteligencie; cieľavedomých procesov formovania, ktoré umožňujú existenciu stále zložitejších organizmov a bytostí z niekoľkých základných prvkov. A opäť to výstižne zhrnul Goethe:

Čím dokonalejším sa nejaké stvorenie stáva, tým odlišnejšie budú jeho časti.

Tak ako je rýchlosť svetla vymedzením času, tak je rozmer vymedzením rastu. Nad určitým množstvom, nad hranicou, sa VIAC stáva menej, je stratou. Ak ste plní, nemôžete jesť viac bez toho, aby ste si uškodili. To, čo nerešpektuje silu hraníc (Doczi), sa rozrastá do nadbytku a rozkladá kvalitu, súvisiacu s duchom, do neobmedzeného množstva, ktoré nakoniec zničí svoj vlastný základ.

Tam, kde sa neobmedzená energia vyjadruje v obmedzenej a limitujúcej hmote, vznikajú rozmanité formy prírody, v ktorých sa – v harmonických proporciách – jednota prejavuje v kráse. Krása je prejavením nekonečného v konečnej forme. Aj tu má umenie svoj ateliér.

Ak chceš spoznať neviditeľné, musíš preniknúť čo najhlbšie do viditeľného

(kabala)

– to bolo motto seminára kreslenia, ktorý som viedol na konferencii Lectoria Rosicrucianum v Bad Münderi v Nemecku, ktorý sa konal v súvislosti s konferenciou o Umení Žiť. Nástrojmi na toto prenikanie a skúmanie viditeľného boli spočiatku obyčajný čistý hárok a ceruzka.

Pri kreslení prírody musia byť veci, ktoré sa zdajú byť také samo-zrejmé a konceptuálne ľahko uchopiteľné, vizuálne prevedené. Takáto kresba nemôže byť bezmyšlienkovým automatizmom, ale mala by sa stať prekladom viditeľného do procesu poznávania. Pritom sa veci menia. Z predobrazu, modelu sa prostredníctvom obrazu stávajú symbolickým obrazom, zo symbolického obrazu symbolom záhady, ktorá je skrytá za zrkadlovou stenou interpretácie a habituácie a ktorá s nami môže nadviazať kontakt. Pretože príroda hľadá oči, ktoré ju vidia. Prostredníctvom kresby sú tvary prírody rozpoznávané ako vizuálna partitúra, ktorú napísal geniálny tvorca. Ruka potom používa jednoduché nástroje, ako je ceruzka, aby čo najvernejšie zahrala a interpretovala to, s čím sa zrak stretáva v svetle – to nepočuteľné.

Potom zabúdam na starú dramatickú mimézis-diskusiu o zdaní a skutočnosti.

Zabudni, že všetko je vraj len ilúzia, klam, márnosť a chytanie vetra.

Zabudni, že všetko je vraj len nezmyselná náhoda, ktorú možno zredukovať na tucet častíc, a že vraj všetko ostatné je naša interpretácia, pretože nemôžeme zniesť existenciu v náhodnom, bezbožnom a bezúčelnom bytí.

Zabudni, že v niektorých náboženstvách by existovali extra peklá pre umelcov, ktorí sa kacírsky odvážia tvoriť.

Zabudni, že moderné umenie už dávno úspešne prekonalo naturalizmus.

Zabudni, že krása a príroda sú zneužívané a ničené pre nenásytnú chamtivosť ego-maniakálnych záujmov.

Zabudni, že sú banalizované na kulisy pre vytváranie potrieb na výrobky, ktoré nikto nepotrebuje…

zabudni, zabudni, zabudni.

Vidím božské prejavenie, neviditeľné vo viditeľnom a kreslím to, čo vidím. Len to. A zažívam to, čo sa deje samo od seba: blaženú, vyživujúcu, zmysluplnú radosť. Modlitba. Chvála. Vďačnosť. A potom je tu pád… únik – von do toho najvnútornejšieho.

Prostredníctvom teleskopického prenikania do hĺbky vzhľadu a mikroskopicky presného skúmania formy, farby, rytmov a štruktúr tvaru preniká hľadajúci zmysel ponad to viditeľné k pra-pôvodu. Otvára sa nové tvorivé vnímanie – zvnútra. Rozpoznáva čistú vitalitu vo VŠETKOM, vo všetkom, čo je mnohotvárnym celkom – a odhaľuje vesmír v mrkve na okraji cesty.

Keď sa ľudské vedomie spojí s božským vedomím, nastane splynutie medzi časom a večnou prítomnosťou. Avšak, nielen takým spôsobom, že časovo individuálna kvapka – konečne oslobodená od karmy – sa potom blažene rozpustí v nekonečnom oceáne-nirvány, ale aj takým spôsobom, že celý oceán sa vedome odhalí v každej jednotlivej kvapke.

Poznámky

mimézis: napodobňovanie prírody v oblasti umenia

habituácia: navykanie, prijímanie, prispôsobovanie sa organizmov

NÁDEJ

Živá studňa, ktorá – ako sa zdá – pochádza z rozprávkovej dediny, je v ostrom kontraste so studňami saharskej púšte. Oni vyťahujú vodu z magickej studne. Hriadeľ spieva a slnko iskrí v chvejúcej sa vode vo vedre – prameň svetla, zdroj nádeje, vzrastajúci z viery. „Žíznim po tejto vode,“ vraví Malý princ a ide piť prvý. Potom, ako aj pilot uhasí svoj smäd, mu hlavný hrdina pripomenie jeho sľub, že nakreslí pre jeho ovečku náhubok, aby jej zabránil zjesť ružu. Obrázok je dokončený – neúplne, ako sa ukáže neskôr – a pilot cíti, že Malý princ má tajné plány. Dozvie sa, že sa blíži výročie príchodu hlavného hrdinu na Zem, a to je pre neho dokonalá príležitosť vrátiť sa k svojej ruži na jeho asteroid nad púšťou. Vydá sa na svoju cestu blízko studne, takže noc strávi tam.

Na ďalší deň vidí pilot Malého princa sedieť blízko studne na vrchole starého kamenného múru (oddelenie medzi nádejou a láskou), ako sa rozpráva s jedovatým hadom – ktorého stretol pri príchode na Zem. Jeho návrat domov je možný len s dvojznačnou pomocou hada. Je to hrozné utrpenie: musí zomrieť (alebo „Budem vyzerať, akoby ma niečo bolelo… budem trochu vyzerať, akoby som umieral“) uštipnutím jedovatého hada. Pilot nedokáže zastaviť plán Malého princa. Tiež sa pripravuje ísť domov, lebo sa mu podarilo opraviť svoje lietadlo (synchrónnosť).

Učenia ezoterickej tradície dlhodobo hlásali vedu „zlatej smrti“ a „umretia k životu“, keď jedinec zanecháva, zabíja svoje pozemské ja a lúči sa so svojimi pozemskými bremenami a okovami. „Nemôžem vziať so sebou toto telo. Je veľmi ťažké“,  vraví Malý princ. Fyzická smrť je len analógiou pre „smrť“ našej pozemskosti, ale tie dve sa môžu prekrývať. Tu sa príbeh o Malom princovi zhoduje s opisom Mystéria Golgoty v Evanjeliu. Texty desivo popisujú ukrižovanie a hrôzy krviprelievania, ktoré k nemu vedú. Človek musí klesnúť veľmi hlboko, aby vykonal veľkolepé vzkriesenie, tak úplne a katarzne, ako je to len možné.

Posledné slová Malého princa zdôrazňujú jeho zodpovednosť za jeho ružu. Potom had farby slnka – so žltým zábleskom – poskytne svoj ozdravný jed  útlemu človiečikovi, ktorý sa usiluje zanechať Zem a ísť domov. Pretože pre Malého princa, kvôli jeho nevinnosti a čistote, je uštipnutie hada milujúcim bozkom (podľa Mikhaila Naimyho). Had hrá podobnú rolu ako Judáš s jeho bozkom v Mystériu Golgoty. Bez neho by mystické vzkriesenie nemohlo byť uskutočnené.

Malý princ ide nielen domov k svojmu asteroidu, ale vstupuje do ríše Lásky.

LÁSKA

Roky po týchto udalostiach pilot zvažuje z domu: „Ale dobre viem, že sa vrátil na svoju planétu, pretože na svitaní som jeho telo nenašiel. Nebolo to až také ťažké telo…“ .

Keď temnota (strach, starosti, bezútešnosť) zmiznú a slnko svieti na Nový Deň v púšti – na smrť zarovno s životom – opakuje sa zázrak Evanjelií: telo vzkrieseného zmizne zo Zeme. Raz z jaskyne, teraz v noci z púšte. Toto je znak transfigurácie, „zomretia k životu“.

Ovečka, nakreslená pre Malého princa, má v románe záhadnú rolu. Keď hlavný hrdina stretáva za úsvitu pilota, zobudí ho touto požiadavkou: „Prosím, nakresli mi ovečku!“ Prekvapivá žiadosť, ktorá prichádza na neočakávanom mieste a v neočakávanom čase od prekvapujúceho stvorenia, je pre spiaceho človeka prebúdzajúcim volaním. Vytrhne ho z jeho sna, z jeho myšlienok, z jeho „obľúbených“ problémov a dáva mu novú perspektívu.

Ovečka, „zamknutá“ alebo skrytá v debničke, je sám Malý princ – a tak nie je prekvapením, že je to kresba, ktorá sa mu páči – pretože ovečka je najskorším a najvýznamnejším symbolom Ježiša Krista (Božieho baránka). Ako skrotené, nevinné zviera  slúžilo vo viere Starého Zákona na obetovanie, tak je Ježiš Kristus ponúkaný v zázraku vzkriesenia. Malý princ tiež prináša obete pre svoju ružu, ktorá je ukrytá vnútri neho ako metafora ovečky v debničke. Táto magická kvetina, zamknutá v jeho tele, je srdce ruže a ruža srdca – Ruža.

Ale prečo sa Malý princ obáva, že ovečka zožerie jeho ružu, keď sa vráti domov? K tomu sa pridáva ďalší strach – obava, ktorá prichádza od pilota v doslove príbehu. Uvedomí si, že zabudol pridať k náhubku, ktorý nakreslil pre ovečku, kožený remienok, a tak je nepoužiteľný (nedostatok pozornosti a uvedomelosti). Ak Malý princ zabudne schovať svoju ružu pod sklenený zvon, ovečka ju môže v sekunde zožrať. Ovečka je tiež dvojaký symbol v tomto zmysle: je to skrotené zviera, ale jeho zuby znamenajú hrozbu pre jedlé rastliny, ba aj pre tie s tŕňmi. Kým putoval v púšti, Malý princ – ako „baránok“ – sa obával, že by sa mohol znovu hádať so svojou ružou, a preto požiadal o kresbu ako ochranný štít. Nemohol vedieť, aký bude výsledok jeho seba-obetovania – aké zmeny prinesie fáza Lásky. Pri návrate z púšte pilot neprešiel ešte fázou Viery, čo znamená, že niekedy upadol späť do pochybností, do neviery. Niekedy rozmýšľa o probléme náhubku s optimizmom, niekedy so zúfalstvom. Kladie otázku, ktorá je pre mnohých rozhodujúca, založená na jeho stave mysle:

Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení…

A tak neukončený príbeh Malého princa nás necháva, ako hľadíme hore na oblohu a do nás samotných, nikdy nás neopúšťa a podnecuje nás, aby sme nad tým uvažovali. V tomto zmysle je to podobné ako záverečná formulka ľudových rozprávok, ktorá podnecuje čitateľov alebo poslucháčov, aby používali posolstvo príbehu v svojich životoch – vnútorne, nie navonok.

V príbehu je malá logická nedokonalosť ohľadom nebezpečenstva neužitočnosti náhubku. Dokonca aj keby fungoval, stále by záležalo na ostražitosti a uvedomení Malého princa, aby ho v noci nasadil na ovečku. Ak zabudne, ovečka môže zožrať ružu. Ak si Malý princ uvedomí, že náhubok je bez úžitku, bude tiež závisieť od jeho uvedomenia, či zabudne alebo nezabudne ukryť svoju ružu pod sklenený zvon. Inými slovami, jeho uvedomenie je rozhodujúce. O to viac, že on, v skutočnosti, je tou ovečkou.

A rovnako je aj tou ružou.

^{Obrázok:   Éva Budaházy}

Človek musí v zjavenie veriť,

pretože ten, kto nevie a nemá skúsenosti,

musí  najprv veriť, aby vedel a zakúšal. (…)

Kde nie je reakcia,

tam akcia nevyhnutne prestane. (…)

Ale čím viac viery máme, tým viac zjavení prichádza,

alebo pravdy, skryté v tme,

sa teraz odhalia, a môžu rozkvitať len našou vierou.

^{– Karl von Eckartshausen}

Rozhovor medzi dvoma postavami odhaľuje vzájomné pochopenie a zhodu. Keď sa Malý princ pýta, kde sú ľudia, keďže človek sa na púšti cíti tak osamotene, had odpovedá: „Človek je osamelý aj medzi ľuďmi.“ Na to sa nedá povedať nič, keďže presne to isté zažíval malý človiečik pri stretnutiach s obyvateľmi asteroidov, ktoré navštívil. Zdá sa, že had neuvádza len všeobecnú pravdu, ale musí akosi odčítať svoju odpoveď z nezvyklého návštevníka. Ako sa had ovíja okolo členku Malého princa, poznamená – vcelku desivým spôsobom – že dokáže svojím dotykom (zubami) vrátiť kohokoľvek Zemi. Ale krehký malý človiečik je tak čistý, že had mu preukáže milosť. Ponúkne mu, že mu pomôže dostať sa späť na jeho planétu. Malý princ nemá žiadne pochybnosti o povahe tejto pomoci. Úplné pochopenie sa odhalí, keď sedia tak ticho ako púšť, púšť Malého princa, blikajúca hore nad nimi.

Bezvýznamná kvetina, „také nič“, informuje hlavnú postavu, že nikto nevie, kde možno nájsť ľudí: „Vietor ich unáša preč. Nemajú korene, to im veľmi prekáža.“ Od malého pútnika neprichádza žiadna odpoveď, povie len zbohom. Musí by to byť preňho zvláštny pocit, mať korene, ktoré rastú smerom k oblohe.

Narazí na cestu, ktorá vedie k záhrade ruží. Je tam päťtisíc kvetov a všetky vyzerajú ako  ruža, „jediná svojho druhu“, o ktorej si myslel, že je jedinečná. Je zarmútený a rozplače sa.

A potom sa objaví líška. Nie je to náhoda, že prichádza práve sem, ku ružiam. Líška a ruže – obzvlášť ruža Malého princa – sú spolu zviazané. Sú spojené skrz svoju ohnivú farbu, ženské rysy a osobnosť. Okrem nich a bezvýznamnej kvetiny, všetky ostatné postavy v príbehu sú muži alebo mužské bytosti. Život a myslenie ruže a líšky reprezentujú potrebu a nedostatok vzťahu či prijatia, a túžbu po skrotení a úplnosti. Môžu byť v pokušení, aby pre dosiahnutie svojho cieľa manipulovali inými alebo urobili výstup. Tieto triky však nie sú potrebné, ak človek rozpozná a je schopný riadiť magické sily vo vnútri a používať ich na čisté a vznešené ciele.

Keď Malý princ stretáva líšku, počuje len pozdravenie, ale nikoho nevidí. Otočí sa, ale stále nedokáže vidieť líšku, len keď mu hlas povie „Som tu, pod jabloňou.“ Všetko to predpovedá, že stretnutie s líškou obráti, zmení („premení“) život a spôsob myslenia Malého princa, a povedie ho smerom k úplnosti (strom jablone).

Líška mu ukáže a umožní mu pochopiť hodnotu jeho ruže a spôsob, ako by sa s ňou mohol spojiť. Nie div, že to všetko líška vie: ona reprezentuje ružu, vnútornú ríšu ruže. Prekladá vôňu ruže do slov.

Predtým, ako mu daruje tajomstvo, radí líška Malému princovi, aby šiel späť ku piatim tisícom ruží v záhrade. Na číslo päťtisíc možno nazerať ako na stopu k číslu päť, magickému pentagramu, ktorý je symbolom božského poriadku a znovuzrodenia. Proporcie a stavba ruže sú tiež spojené s číslom päť.

Slová Malého princa, namierené na päťtisíc ruží, sa zdajú byť dosť zraňujúce.  Ešte sa nezotavil zo svojho sklamania z toho, že hodnota jeho ruže, „jedinej svojho druhu“, bola (zdanlivo) spochybnená záhradou. Avšak reč hlavného hrdinu nie je egoistická, diskriminujúca alebo znevažujúca, ale je chválou jednej Večnej Ruže. Jednej namiesto mnohých, vnútornej namiesto vonkajších: ruže srdca. Ak sa s ňou dokáže zjednotiť, všetky ruže budú pre neho Jedno – bude zodpovedný za ne všetky.

Až po tomto dostane Malý princ od líšky slávne slová zasvätenia:

„Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.“

„Si zodpovedný za svoju ružu…“

Tu začína religio, a viac špecificky, fáza Viery.

VIERA

Po stretnutí s líškou stretáva Malý princ dvoch ľudí, ktorých povolanie a pohľad na svet je podobný ako tých ľudí, ktorí žili na asteroidoch.

Prvý je výhybkár. Odkedy stretol líšku, perspektíva a život hlavného protagonistu sa zmenili – bežia v nových „koľajach“. Svišťanie a „dunenie ako hrom“, ktoré robia vlaky, odkláňané z jedného nástupišťa na iné, sú úplným protikladom prázdnoty a ospalého ticha púšte. Pre výhybkára sa zdá cieľová stanica celkom bezvýznamná. Pre neho zmysel a sila leží v jeho schopnosti poslať vlaky na rôzne nástupištia. Jeho  mechanická úloha sa podobá úlohe lampára – javí sa ako jej ekvivalent na Zemi. Výhybkár je tiež  zrkadlovým obrazom kráľa, lebo tiež zdieľa perlu múdrosti vo vzťahu k pasažierom: „Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je.“ Tieto slová musia na Malého princa hlboko zapôsobiť, ale podľa príbehu na ne nereaguje. Výroky a zásady, ktoré nesú učebnú hodnotu, môžu prísť z nepredvídateľných zdrojov, ak je človek schopný zbadať ich a venovať im pozornosť.

Ďalšou postavou je obchodník, ktorý predáva pilulky, ktoré dokážu uhasiť smäd. Jednou pilulkou môže byť „zachránená“ jedna hodina, ktorá by bola inak strávená pitím. Predavač tohto zdanlivo užitočného produktu sa podobá na biznismena a vedca z asteroidov.

Tak sú posledné tri zdanlivo užitočné postavy z asteroidov pripomenuté v týchto dvoch pozemských individualitách. Tretia osoba, ktorú Malý princ stretáva na Zemi, je pilot, ktorý sa pokúša opraviť motor svojho lietadla v púšti, ďaleko od kohokoľvek iného. On je niekto, kto si zaslúži čas a priateľstvo hlavného hrdinu. To dokazuje fakt, že keď Malý princ požiada pilota, aby mu nakreslil ovečku, muž sa o to pokúša, ale splní jeho prianie až na štvrtý pokus, keď použije nie bežnú techniku: nakreslí škatuľu a povie, že ovečka je v jej vnútri. Bola to lekcia pre muža: ako typický dospelý sa snažil len vyhnúť sa úlohe, ale kvôli Malému princovi musel čeliť priepasti medzi svojím čistým detským ja a svojím dospelým ja, zameraným na praktickosť.

Priateľstvo medzi hlavnou postavou a pilotom sa prehlbuje; učia sa stále viac od seba navzájom a o sebe navzájom. Majú dva oddelené svety, ale ich korene sú rovnaké. Tento zdieľaný základ vychádza na svetlo postupne viac a viac, a – okrem niekoľkých príkladov nerozvážnosti, nesúhlasu a hnevu – vedie k vzájomnému porozumeniu a solidarite.

Ich správanie, keď sa pilotovi minú zásoby vody, je najlepším príkladom faktu, že prichádzajú z odlišných svetov. V strachu zo smrti dáva pilot Malému princovi, na ktorého fyzické potreby jedenia a pitia zjavne nevplývajú (ale spánok áno), mrzutú odpoveď.  Hlavný hrdina chápe dôležitosť (a učebnú hodnotu) tejto situácie, a tak prehlasuje, že je tiež smädný a navrhne nájsť studňu. Pre pilota sa zdá táto myšlienka absurdná, ale keďže nemá lepší plán, vydajú sa ju hľadať. Po hodinách putovania sa zvečerí. Postavy si sadnú, aby odpočívali pod hviezdnatou oblohou. Keď sa pilot opýta, či je Malý princ naozaj smädný, útly človiečik povie: „Voda môže byť dobrá aj pre srdce…“

Pilot mu nerozumie, ale odkrýva sa, že existujú dva druhy smädu: smäd tela a smäd duše. Dve postavy sú smädné odlišnými spôsobmi: potrebujú studňu, ktorá ich dokáže napojiť oboch. Sú vyčerpaní. Predtým, ako Malý princ zaspí, vysloví dve dôležité myšlienky:

„Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť…“

„Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu…“

Dve analogické myšlienky. Druhý koncept sa dotkne pilota a ten vyjadruje súhlas. Ako nežne pozoruje tvár spiaceho princa – zrkadlo svojej duše – pochopí, že „To najdôležitejšie je neviditeľné…“

Uvedomuje si a chápe, že čo je iné, čo existuje na vyššej úrovni – čo nepochádza z tohto sveta – je neviditeľné, ale svieti skrz to viditeľné a robí ho krajším. Ako kráča so spiacim Malým princom v náručí, nachádza studňu, za úsvitu – keď sa rodí svetlo. Tu začína pre pilota fáza Viery a pre Malého princa fáza Nádeje.

Pokračovanie na časť 4

Malý princ zvykol žiť na asteroide a predtým, ako pristál na Zemi, putoval k mnohým iným planétam. Všetky tieto planéty boli obývané nejakým človekom (typom človeka). Tento obraz súvisí s ezoterickým učením – naznačuje existenciu sférických mikrokozmov. Podľa tohto učenia bol pôvodný človek nesmrteľnou bytosťou s božskou osobnosťou a s komplexným, sférickým životným systémom. Ale po duchovnom páde – kozmickej katastrofe – je len poškodeným, neúplným životným systémom, ktorý sa z času na čas pripojí k smrteľnej, pozemskej osobnosti, ktorej cieľom v živote by malo byť obnovenie tohto mikrokozmu vyvinutím nesmrteľnej, božskej osobnosti.

Asteroid Malého princa sa vzťahuje na obraz padlého stavu. Patrí k svetu a prírode protikladov so všetkými dôsledkami. Deň sa mení na noc pomerne často kvôli malej veľkosti planéty, a dokonca hoci jej jediný obyvateľ miluje pohľad na západy slnka, ničivé sily pracujú tiež. Zlé semená, výhonky, stromy baobabu sa  neustále šíria, a majiteľ asteroidu ich dokáže udržať na poriadku len vytrvalým odstraňovaním buriny – táto úloha odzrkadľuje ustavičné vnútorné úsilie vyčistiť si vedomie. Je to črta vznešenej duše, duše vznešeného pôvodu, a tak titul princ je opodstatnený. Nie je prekvapujúce, že „vznešená“ kvetina, ruža, začína na tejto planéte kvitnúť. Avšak ruža je dvojaký symbol: jej stonka má veľa tŕňov, ale jej kalich je krásny, voňavý. Je ako ľudské srdce, ktoré je sfarbené na červeno seba-centrálnymi túžbami a vášňami; ďalej vnútri existuje náklonnosť, ktorá je mylne považovaná za lásku;  ale hlboko vo vnútri existuje božská láska – ako studňa v púšti – ktorá šíri (mala by) skutočnú vôňu kvetu.

Hneď ako sa stane kvetina Malého princa vedomá si seba, správa sa ako vonkajšia škrupina ľudského srdca: je prieberčivá, otravná, nahnevaná a domýšľavá. Premietajúc všetko toto navonok a v obave pred ťažkosťami a nebezpečenstvami vonkajšieho sveta, vyžaduje, aby bola v noci chránená sklenenou guľou. Po chvíli je Malý princ otrávený. Rozhodne sa opustiť svoj domov; dá svoju planétu posledný krát do poriadku a povie ruži zbohom. Vtedy ruža opustí vonkajšiu škrupinu srdca (dokonca už viac nepotrebuje sklenenú guľu) a „vkročí“ do oblasti náklonnosti, mylne považovanej za lásku. Preto si priznáva svoje chyby a vyjadruje svoju lásku k Malému princovi, aj keď ho tiež obviňuje za to, čo sa stalo. Jej chápanie a ušľachtilosť pochádzajú zatiaľ z jej samoľúbosti; a jej slzy seba-ľútosti sú potláčané pýchou.

Malý princ sa vydáva na iné asteroidy (mikrokozmy). Navštívi šesť planét, a jeho siedmym cieľom je Zem. Ako pilot vykonal núdzové pristátie kvôli funkčnej chybe, problému so strojom, musel Malý princ pre nejaký dôvod opustiť svoj éterický domov.  Jeho očarujúco čistý, detský výzor, obdivovaný pilotom (keď malý človiečik vidí nakresleného zhltnutého slona v zovretí hada boa a ovečku v škatuli), ho zrádza, keď prichádza k ruži, lebo princ zlyháva pri rozpoznaní Ruže pod korunnými lupienkami kvetu.

Všetci obyvatelia navštívených planét sú posadnutí a tvrdohlaví, sú to deformované karikatúry božských osobností pôvodných mikrokozmov. Sú to egocentrické pozemské individuality, ktoré sú posadnuté sami sebou. Stávajú sa stále viac chamtivé, udržiavajúc božské sily pre svoje vlastné dobro, čo viedlo k pádu mikrokozmu v kozmickej minulosti.

Kráľ  je posadnutý diktátorstvom, domýšľavý muž koketovaním, pijan omámením. Títo traja sú svetom ľahko zosmiešňovaní alebo ľutovaní. Avšak, nasledujúce tri tvrdohlavé osobnosti sa môžu zdať užitočné a hodné rešpektu – dokonca aj keď sú rovnako posadnuté a namyslené ako iné. Biznismen sa snaží vlastniť viac a viac, lampár sa zaťažuje falošným zmyslom svojho poslania, zemepisec hľadá povrchné vedomosti a tyranizuje cestovateľov, bádateľov.

Najmenej sympatický je pre Malého princa pijan, a najviac sympatický je lampár. Je zaujímavé, že títo dvaja sú spojení: pijan túži po omámení, ten druhý po spánku. Obaja majú problém s bdelým stavom. Život pijana sa točí okolo neho samotného: pije, aby zabudol na svoju hanbu pre pitie.

Zdanlivo sympatická postava lampára – kvôli vonkajším náboženským tradíciám, prikázaniam a rituálom – stelesňuje posadnutosť udržiavať falošné svetlo. Táto nátlaková, nutkavá náboženská prax je však ako ópium – podobná ako alkoholizmus. Avšak, stavajú sa k sebe odlišne: pijan (nie bez príčiny) sebou pohŕda, lampár (bez príčiny) sa chváli.

Ale medzi týmito šiestimi posadnutými indivíduami narážame na múdry výrok: „,Budeš teda súdiť sám seba,‘ odpovedal mu kráľ. ,To je najťažšie. Je oveľa ťažšie súdiť samého seba ako súdiť iných. Ak sa ti podarí samého seba dobre súdiť, bude to znamenať, že si ozajstný mudrc.’“

Ale je to len predstavenie, ktoré kráľ predvádza, on sám nežije podľa týchto slov múdrosti. Avšak Malý princ žije podľa tejto zásady každým dňom viac a viac – obzvlášť vo vzťahu k jeho ruži. A tak podľa rady zemepisca, jeho siedmym cieľom je planéta Zem.

Malý princ prichádza na Zem v púšti Sahara. Púšť, presne tak ako ruža, má dvojaký význam. Na jednej strane je to pustatina, čo reprezentuje ničotnosť sveta; na druhej strane tu môže byť prostredníctvom odstupu od pozemských radovánok a prostredníctvom strastí dosiahnutá chudoba a čistota v duchu.

Tu hlavná postava po prvý raz stretáva hada, v noci. Toto zviera je tiež dvojaký symbol. V zápornom zmysle reprezentuje zákernosť a pokúšanie a ako sme videli v kresbe rozprávača, prehltne a trávi svoju korisť vcelku. Najviac nebezpečný druh je jedovatý had s jedom v zuboch. Ale jed v malých množstvách môže byť liekom a to nás vedie ku kladnej črte symbolu hada. Toto zviera môže tiež reprezentovať šikovnosť, keďže stráži vzácne a hodnotné poklady (skryté poznanie a múdrosť). Môže zvliecť svoju kožu, a tak je tiež symbolom znovuzrodenia. Takéto komplexné zviera je úzko spojené so všetkým, čo reprezentuje púšť.

Je to prvá bytosť, ktorú Malý princ stretáva na Zemi, a je to bytosť, ktorá mu pomáha planétu opustiť. Had ho víta a posiela ho preč, dokazujúc svoje mnohé zručnosti.

Pokračovanie na časť 3

Román Antoine de Saint-Exupéryho je jedným z najslávnejších príbehov na svete. Je to populárny príbeh, na ktorý sa odvolávajú a citujú ho mnohí. Zanechal svoje znaky na kultúrnej histórii sveta a vplýval na rozvoj vedomia ľudstva.

V porovnaní so starými mýtmi a ľudovými rozprávkami možno na tento román nazerať ako na didaktický príbeh, plný emócií, zobrazený prostredníctvom deja s mnohými dejovými líniami. S použitím podobného námetu, slov a postáv by bolo ľahké vytvoriť veľkolepé diela výmyslov bez ozajstnej hĺbky, múdrosti alebo inšpirácie. No príbeh Exupéryho, napriek mnohým spôsobom vyjadrenia emócií nie je sentimentálny; napriek didaktickým črtám a aforizmom nie je kázaním. Je to učenie, téma o večnej dôležitosti, podávaná najpoetickejším jazykom – a zároveň prístupná čitateľom 21. storočia.

Autor ostáva verný univerzálnosti tradičných príbehov; dokonca aj keď podáva priame vyjadrenia, príbeh je plný nevypovedaných a nevyjadriteľných prvkov. Prítomnosť „zázraku“ v knihe je magická a prirodzená; mystické sily a princípy usporiadania presvitajú cez dejovú líniu. Hlavný konflikt sa neobjavuje medzi postavami, ale medzi nevedomosťou a vedomosťou.

Román sa dotkne a zatrasie tak ateistickými, ako aj nábožensky založenými čitateľmi. Udalosti sa zdajú pochopiteľné a ľahko sledovateľné (hoci rozprávanie príbehu nie je lineárne), ale – práve tak ako Biblia alebo iné náboženské texty – predstavujú vyšší význam pre nasledovníkov odvekej múdrosti, Univerzálneho Učenia, pre cestovateľov na „kráľovskej ceste“. Pretože rovnaké slová, výrazy a symboly sa používajú duchovenstvom na vonkajšej úrovni aj náboženskými skupinami vnútornej cesty, rozdiel, „vyšší stupeň“ – tak ako v Malom princovi – je dosiahnutý jasnosťou, silou a autenticitou textu. To je to, čo žiari skrz príbeh a skrášľuje pustatinu písmen.

Meno hlavného hrdinu je celkom záhadné: Malý princ. Tak tohto malého, krehkého človiečika so zlatými lokňami vlasov pomenuje jedna z hlavných postáv, pilot, ktorý rozpráva príbeh. Malý princ ho zobudí na úsvite po jeho nebezpečnom pristátí v púšti a požiada ho, aby mu nakreslil ovečku. To meno nemá žiadne vysvetlenie ani sa neodvoláva na pozemský titul, ale na duchovnú kvalitu, božskú úroveň, ktorú pozemsky viazaný pilot v núdzi rozpozná v zvláštnom stvorení éterickej čistoty. Ako dieťa býval rozprávač citlivou, tvorivou dušou s otvorenou mysľou, práve tak ako Malý princ. Ako dospelý stratil tieto oslobodzujúce rysy, a jeho prianie prebudiť tieto kvality ho snáď viedlo k tomu, že sa stal pilotom. Jeho úsilie muselo byť prerušené, ako bol počas svojho mechanického letu prinútený vykonať núdzové pristátie uprostred púšte kvôli poruche stroja (čo je „srdce“ lietadla). Ako sa ukáže, rok predtým aj Malý princ pristál na Zemi kvôli „nútenému pristátiu“.

Životný príbeh malého človiečika sa rozpletá pomaly, pretože zlyháva pri poskytovaní odpovedí na otázky, ktoré sú namierené naňho alebo na jeho minulosť. On len spontánne a v pravý čas reaguje – aj keď nepriamym alebo selektívnym spôsobom. Ale nikdy neupustí od svojich otázok, keď chce on niečo vedieť: prestane sa pýtať len vtedy, keď dostane primeranú odpoveď.

Táto asymetria môže byť vysvetlená vzťahom dospelý – dieťa. Fakt, že Malý princ je dieťa, uvádza rozprávač len raz (prostredníctvom líšky): „Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov.“ Ale hlavná postava je viac detskou dušou nenarušenej čistoty. Môže sa to zdať zvláštne, ale tento nerovný vzťah sa podobá spojeniu učiteľ – študent. A v tomto príbehu to nie je dospelý, pilot, ktorý vyučuje. Samozrejme, nemôžeme prísne oddeliť tieto dve roly, keďže učiteľ sa tiež podobne učí od svojho žiaka a od iných. Aby sme odhalili skutočnú povahu ich vzťahu, môžeme si predstaviť, že učiteľ je na duchovnej ceste pred svojím žiakom; aj keď na skutočnej ceste kráčajú bok po boku. Tieto dve roly môžu byť tiež interpretované metaforicky ako časti, črty, možnosti vedomia jednej bytosti – a toto je dôležitejší a zrelší prístup. Ale v tomto románe je ľahšie sledovať ich životné príbehy, keď na nich hľadíme ako na dve prepojené, ale oddelené bytosti. Malý princ reprezentuje čistého ducha, ktorého pilot – možno nevedome – túži dosiahnuť.

Po ich zvláštnom stretnutí, sú ich osudy spojené, čo poskytuje základ pre niekoľko prirovnaní a paralel. Hlavný zámer rozprávača môže byť najlepšie opísaný pojmom religio: v zmysle navrátenie sa ku, napojenie na, znovu-zjednotenie s, znovu-spojenie s božským pôvodom. Jeho hlavné časti môžu byť definované ako Viera, Nádej a Láska, ktoré rastú zo semien v zrelej pôde pochybností.

Príbeh o dvoch postavách – a jeho analýza – začína a končí neviditeľnou kresbou ovečky vnútri škatule. Príbeh nevysvetľuje, prečo je kreslenie tohto zvieratka potrebné. Malý princ nie je spokojný so žiadnou podobou, ktorú mu pilot nakreslí, ale okamžite prijíma škatuľu, keď muž prehlási, že tá ovečka je vo vnútri. Prečo to tak robí? Naivnosť, bezpodmienečná dôvera? Výnimočná vízia, magická schopnosť oživenia? To všetko a záhada, ktorá charakterizuje celý príbeh. K úlohe a dôležitosti ovečky v príbehu sa vrátim na konci tejto analýzy.

Pokračovanie na časť 2