Múdrosť Waitaha
Podľa tradícií boli k tomuto miestu na Zemi vedení rôzni ľudia, ba rôzne rasy, usmerňované mocným impulzom. Hovorí sa, že to bolo žiariace centrum – tajomné centrum celej oblasti Pacifiku. Hotu Matua, slávna hrdinka etnickej skupiny Maori z Polynézie, a Kiwa, moreplavec etnickej skupiny Uru Kehu z Východu, z Južnej Ameriky, prišli z oblastí, vzdialených viac ako 8000 km, aby sa stretli na najosamelejšom mieste na svete.
To znamená viac než len osobný údel dvoch ľudí. Práve tak ako neskôr ich vnuk Maui hľadal a našiel neobývaný Nový Zéland, vedený skôr vnútorným impulzom ako túžbou po objavoch. Nakoniec ešte ďalšia rasa našla svoju cestu k Veľkonočnému ostrovu, „kamenní ľudia“, ktorí boli opísaní ako nezávislá tretia rasa. Všetci boli zámerne vedení k tomuto miestu, navzdory ich ohromnému putovaniu, ktoré ďaleko presahovalo lokálne hranice rôznych spoločenstiev. Počas viac ako tisíc rokov bolo toto miesto, Veľkonočný ostrov, štartovacím bodom ako mysteriózne centrum v Južnom Pacifiku, ktoré bolo plné spirituálneho napätia.
Prepisovanie chronológie
Na základe Piesne Waitaha dokážeme napísať novú chronológiu, založenú na histórii viac než 70 verzií príbehu. Nachádzame v nej aj správu o obrovskej vulkanickej erupcii Tamatea na Severnom ostrove Nového Zélandu približne pred 1700 rokmi.
Okolo začiatku nášho letopočtu položil Maui, vnuk Hotu Matua a Kiwu, svoju nohu na pevninu Nového Zélandu po putovaní z Veľkonočného ostrova. V treťom a štvrtom storočí preniklo do tejto krajiny mnoho ďalších rás. Spomedzi iných vecí sem boli z Veľkonočného ostrova dovezené zemiaky. Zbieral sa tu pounamu (zelený kameň), posvätný kameň Nového Zélandu, druh jadeitu, pre jeho liečivú silu a bol rozširovaný po celom polynézskom súostroví. Toto obdobie trvalo asi 37 generácií, až do dvanásteho alebo trinásteho storočia. V dôsledku nájazdov bojovných Maori z Polynézie „starí ľudia“ vymreli bez toho, aby (tí noví) boli schopní asimilovať poznanie Veľkonočného ostrova.
História Veľkonočného ostrova môže byť tiež prepísaná podľa náhľadov starovekých tradícií. Podľa Piesne Waitaha prvá kolonizácia prebiehala súbežne. Z Polynézie prišla Hotu Matua a jej ľudia, a z Južnej Ameriky prišiel Kiwa počas alebo pred začiatkom nášho letopočtu. O trochu neskôr dorazila tretia skupina ľudí, pravdepodobne z Ázie. V štrnástom storočí prišli z Polynézie násilní bojovníci, ktorí neudržiavali starodávnu kultúru, priniesli na Veľkonočný ostrov a Nový Zéland konflikt a spor. To nakoniec zapríčinilo, že v sedemnástom storočí stará kultúra Veľkonočného ostrova zanikla.
Svedectvá a stopy, nájdené na Veľkonočnom ostrove, ukázali nielen to, že sa tu vyvíjala lokálna kmeňová kultúra, ale dôkaz vyspelej civilizácie. Na celom svete len tu možno nájsť obrovské kamenné sochy. ktoré stále pretrvávajú. Ťažko si možno predstaviť, ako mohli ľudia bez kovových nástrojov vytvárať, prepravovať a vztyčovať takéto sochy, vysoké až dvanásť metrov a ťažké viac ako deväťdesiat ton. V jednom z výkopov je nedokončená socha s výškou 21 metrov. Boli tiež nájdené spisy tejto civilizácie, ktoré patria k tým niekoľkým, ktorých písmo ešte nebolo rozlúštené. Pozoruhodná je jeho podobnosť s písmom kultúry Indus v severnej Indii (Mohenjo-daro, Harappa), ktoré tiež ešte nebolo rozlúštené.
Nádhera dúhy
Kamenné sochy sa nápadne podobajú tesaným kamenným postavám v Mongolsku, ktoré tiež stoja osamotene v krajine, avšak nemajú nohy. V Piesni Waitaha sa nachádza niekoľko neurčitých náznakov ázijského pôvodu „kamenných ľudí“ (Luke Takapo), ktorí prišli na Veľkonočný ostrov pod vedením Rongueroa, a ktorí boli pravdepodobnými tvorcami kamenných výtvorov. Predsa prišli „z najvyšších hôr – zo strechy sveta.“ Tým ale nemôžu byť myslené Andy, lebo odtiaľ prišiel Kiwa. Pôvod troch rôznych národov z úplne rôznych smerov a prúdov je zdôraznený niekoľkokrát.
V kolektívnej pamäti kultúry Veľkonočného ostrova sa hovorí o početných katastrofách, v ktorých hral svoju rolu oheň. Tieto katastrofy mohli byť spôsobené vulkanickými erupciami alebo ohňom, ktorý „padal“ z neba. Rovnako sa tu hovorí o veľkej záplave, o obrovskej vlne, spôsobenej podmorským zemetrasením, po ktorom našli archeológovia stopy. Predsa však príbeh hovorí: „V nádhere dúhy je nepopierateľná istota, že potopa sa nikdy nevráti a už viac nepokryje zem hlbokými vodami. V dúhe sú viditeľné farby všetkých národov zo všetkých krajín; sen sa naplnil: prísľub mieru. Pretože oheň ešte predsa musí prísť, aby očisťoval a uzdravoval, nehovorí o veľkom ohni.“ To dokazuje znalosti o veľkých potopách a iných katastrofách, ktoré spôsobili pád neznámych civilizácií, dávno predtým, než o nich hovoria skúsenosti starších a predkov.
Mohlo by tajomné centrum na Veľkonočnom ostrove siahať naspäť tak ďaleko ako najskoršie zašlé časy počiatku? Je to snáď počiatok pôvodného poznania ľudstva, možno prostredníctvom tajomného centra v púšti Gobi v Strednej Ázii? Prišlo poznanie o veľkých potopách a objavení sa dúhy tiež odtiaľ?
Horná a dolná čeľusť
Tradície Waitaha a ďalších starobylých národov neuvádzajú nič konkrétneho o tajomných učeniach, zasväteniach alebo kultoch. Predsa však môžeme jasne oddeliť dve úrovne poznania a múdrosti: posvätné príbehy „hornej čeľuste“ a hlas „dolnej čeľuste“. „Horná čeľusť“ bola prísne tajná a oboznamovalo sa s ňou iba niekoľko málo vybraných ľudí, ktorí boli vyučovaní už od narodenia. To zahŕňalo, že vybraní mali byť mierni ľudia. „Sila hornej čeľuste“ nebola nikdy zverená tomu, kto žil skôr pre seba ako pre iných. A nikdy nebola odovzdávaná ľuďom, „ktorí boli ovládaní hnevom a prinášali žiaľ“. Prístup k týmto oblastiam poznania bol poskytnutý iba tým ľuďom, ktorí mali neobyčajne skúsené vedomie a veľké duchovné dary. Títo sa blížili „starším“ sveta, a podieľali sa na druhu pôvodného poznania, ktorého autenticita sa odráža v ich súvislom a konzistentnom ústnom podaní.
Hlas „čeľuste“ však nie je zviazaný, nepodlieha žiadnemu zákazu alebo mlčaniu; jeho príbehy „volajú mladých i starých“ pri večernom ohni, kde zažívajú svety, ktoré sú skutočnejšie než tie, ktorých sa možno dotknúť, ktoré sú čistejšie než možno vidieť a krajšie než by sa dalo zniesť. Každý z týchto príbehov je ako zrnko semienka; neklíčia všade, ale vždy existuje niekoľko poslucháčov, ktorí vnútri určite rozpoznajú opravdivého ducha.
Táto raná kultúra Južného Pacifiku je charakteristická všeobecným mierom, harmóniou s prírodou, a veľkým poznaním životných procesov a energií éterických polí. Naozaj, táto oblasť bola väčšinou „čistá“, t. j. duchovné a subtílne energie sa ťažko stretli s odporom. To platí aj o Novom Zélande; tam neboli žiadne vyššie cicavce a ľudská prítomnosť tu nastala podstatne neskôr ako v iných oblastiach. To sa preukazuje, medzi inými vecami, napríklad farbou rastlín a kvetov: takmer všetky majú nápadné a jasné farby.
Vznešené vlastnosti
Pôvodní obyvatelia, ako vieme z Piesne Waitaha, sa úplne hodili do tohto sveta. Boli to láskaví harmonickí ľudia, ktorí sa vyhýbali konfliktu, hnevu a zlosti ako len bolo možné. Také veci boli pre nich trestom. Boli veľmi tolerantní, ale násilných ľudí zo svojho spoločenstva vylučovali. Keď cudzí dobyvatelia, ako Maori, priniesli do krajiny hrozbu a konflikt, znamenalo to koniec ich kultúry. Nemohli žiť s násilnou a bezuzdnou mentalitou svojich dobyvateľov.
Najskorší obyvatelia ostrovov museli mať, okrem vyššie zmienených kvalít, vedomú veľkú odvahu a húževnatosť. Mladí muži a ženy boli vyberaní na tieto plavby: Plavili sa z Veľkonočného ostrova na Nový Zéland, a do Južnej Ameriky a naspäť v plavidlách, vyrobených zo zviazaných kmeňov stromov, bez pomoci, len s nebom nad nekonečným oceánom.
Počas uplynulých desaťročí, mnoho duší z mladších generácií, väčšinou pochádzajúcich z Ameriky a rozširujúcich sa do Európy a do zvyšku sveta, prinieslo prekvapivé nové impulzy, úsilie o mier, lásku a celkom nový vnútorný vzťah s prírodou, ktorý časom viedol k novému povedomiu o životnom prostredí.
Je možné, že staré impulzy z Veľkonočného ostrova sú v pozmenenej podobe aktívne dnes? Mohla by sa v novej epoche opäť pozdvihnúť taká kvitnúca kultúra, v ktorej by boli udržiavané a intenzívne vyučované kvality mieru a poznanie životných síl?
