Niekedy sa zobudím s myšlienkami v hlave. Prichádzajú vo forme jediného slova, frázy, obrazu. Dnes som videl pole zlatej pšenice, tancujúcej vo vetre pod slnkom.
Iskra myšlienky-pocitu vyklíčila so slovom „semienko“. Zostal som s pocitom, že nech sú akokoľvek krehké, ako všetky semienka, klíčiace pri hľadaní slnečného svetla, stonásobne znásobia svoju silu, keď sú tomuto svetlu vystavené spoločne. Pri vizualizácii harmonického tanca pšeničných stebiel som cítil, že množstvo semienok pozná svoju silu.
Predstavujem si, že jadro našej bytosti prežije len vtedy, keď harmonickým spôsobom hľadá svoju transcendentálnu energiu, keď sa spája s jadrom bytosti iných, ktorých stretávame v našom každodennom živote. „Namaste!“ Takýmto spôsobom Boh vo mne zdraví Boha vo vás.
Ako povedal metafyzický básnik John Donne: „Žiaden človek nie je ostrovom!“ Jeho súčasník William Shakespeare (1564 – 1616) nás zasahuje, keď v Hamletovi hlása: „Byť či nebyť! To je otázka.“
Vtedy som pochopil, že skutočne sami sebou sme vtedy, keď si uvedomujeme našu transcendentnú interakciu s inými bytosťami. Je to podstatné spojenie: výmena, ktorá umožňuje rast Svetla našej podstaty.
Keď prinesiem tento pocit-myšlienku do tu a teraz, v týchto časoch sociálnych sietí a ľahkých a rýchlych medziľudských kontaktov, predstavujem si, že vodič Uberu, s ktorým mám veľmi krátky kontakt, obsahuje esenciu, ktorá sa rozpráva s tou mojou. Spolu sme semienkami na Slnku. A na Slnku naše esencie – žiarivé – rastú, šťastné, vymieňajúc si iskry, ktoré nás obohacujú každým slovom alebo tichom. V týchto chvíľach sme skutočne Ľudskými Bytosťami.
