(Späť na časť 2)
Psychosomatické prepojenie srdcových ochorení
Pozrime sa teraz na niektoré typické kardiologické príznaky a pokúsme sa rozpoznať ich skutočné psychologické príčiny. Symptómy sú priamym prejavom duševnej reality. Nie sú to náhody, ale skôr s neúprosnou úprimnosťou odhaľujú to, o čo v skutočnosti ide.
1. Srdcové napätie, úzkosť, angina pectoris
Angina pectoris je príznak, ktorý je vždy spojený so strachom. Náhla „železná päsť“ na hrudníku, ktorá vyžaruje až dole do ľavej ruky, je dôsledkom stvrdnutia a arteriosklerotického sťahu, zúženia koronárnych ciev, ktorá sa vyskytuje u mužov nad 45 rokov a u žien v menopauze.
Angina pectoris je duševný problém úzkosti, srdcového napätia, ktorý treba vyriešiť a ktorý sa presunul do fyzickej roviny. Úzkosť, zvieranie poukazuje na tieseň, v ktorej sa človek nachádza a ktorej si zvyčajne nie je vedomý. Stiahnuté, zovreté srdce ukazuje kŕče a boje o srdcové záležitosti, do ktorých je zapletený bez toho, aby si to priznal. Telesné ťažkosti ho brzdia, aby mohol sústrediť svoju pozornosť na svoj srdcový problém, na svoju úzkostlivosť, úzkoprsosť.
Všetky opatrenia modernej kardiológie, ako je rozšírenie pomocou balónikového katétra, operácie so stentom alebo bypassom, poskytujú rýchlu úľavu, ale iba oddialia problém, ak sa nevyrieši zvnútra. Srdce volá po rozšírení, chce sa vymaniť zo svojho stvrdnutia, ktorého vznik človek umožnil tým, že roky držal svoje emócie uzamknuté.
Takýto človek si musí uvedomiť slepú uličku, do ktorej ho priviedlo jeho uzamknuté srdce, aby umožnil zmenu a otvorenie sa. Keďže je doslova „pritlačený k múru“ svojou existenčne ohrozujúcou situáciou, je to pre neho ťažká lekcia. Patrí k nej aj neprikrášlené vnímanie posolstva, ktoré je obsiahnuté v symptómoch. Z toho sa potom môže vyvinúť ochota k vnútornej zmene.
Srdce nielenže núti pacienta s angínou pectoris okamžite zastaviť všetky svoje vonkajšie aktivity, ostať ležať a sústrediť sa na prežitie, ale ho tiež stavia pred úlohu obrátiť sa na stred a to podstatné v jeho živote.
Často je srdce postihnutého otupené, apatické kvôli sklamaniam, rezignácii, horkosti a smútku, takže život vníma len ako povinné bremeno a radosť z neho vyprchala. Byť apatický tiež znamená, že sila duše je zranená a nádej je zamútená.
Kľúč k pomoci sebe samému spočíva v návrate späť do „komôrky srdca“, aby sa v tichu opäť nadviazal kontakt so svojou úbohou dušou. Tým sa zostruje vnútorné vnímanie, zvyšuje sa pozornosť a dotyčný sa môže opäť stať bdelým nástrojom duše s otvoreným srdcom, ktoré je obrátené k nej. Môže zažiť, ako sa srdce opäť stáva schopným počúvať, ako dokáže vnímať „bezhlasný hlas“ intuície duše, ktorou sa môže nechať viesť v dôvere, bez pochybností.
2. Srdcový infarkt
Konečnou slepou uličkou anginy pectoris je často infarkt. Má smutnú popularitu, lebo až pätina všetkých prípadov sa končí smrťou.
Ak pacient prežije, potom časť jeho srdca, jeho centra, je mŕtva, a zostáva tu jazva. Je to hlboká duševná trauma, prostredníctvom ktorej však zároveň dostáva veľkú šancu na vedomú zmenu svojho života, ktorá môže viesť k bráne duchovného prebudenia.
Infarkt nikdy nenastane tak nečakane a náhle, ako sa zdá v okamihu katastrofy. Bol nevedome pripravovaný dlho vopred. Srdce je akoby zablokované. Už dlho nedovolil dotyčný žiadnym pocitom, aby sa dotkli jeho srdca, nieto aby mu niečo „vošlo do srdca“, a ani si to nevšimol. Už viac nehovoril zo srdca. Táto nevedomá charakterová rigidita nachádza svoje symbolické vyjadrenie v tele: v stvrdnutom srdci a nepružnosti kalcifikovaných koronárnych tepien. Kandidát na infarkt je spolu so svojím srdcom pod vysokým tlakom „nepriateľského“ okolia a vysokej konkurencie. Kvôli úspechu sa dal strhnúť do mlynčeka neustáleho preťažovania a prehnaného výkonového stresu.
Ak sa mu teraz podarí dokorán otvoriť svoje srdce a zbúrať „ohradu“, ktorú si jeho ego vybudovalo proti zvyšku sveta, potom nastane osudový obrat smerom k vrúcnosti, k radosti a empatii. Keď pochopíme, že je to naše ego, ktoré sa bojí otvoriť svoje hranice, pretože sa bojí, že stratí svoju istotu alebo aj pohodlie, potom opustíme túto izoláciu a sebazničujúcu smutnú osamelosť a otvoríme svoje srdce. Ak sa otvorí v láske, dostane sa do rezonancie s ostatnými a zažije jednotu za hranicami polarity. To znamená byť šťastný, naplnený povznášajúcim pocitom vďačnosti.
Je zvláštne, do akej miery sa dnes ľudia – a s nimi aj ich srdce – nechajú doslova roztrhať kvôli výkonu, úspechu, uznaniu a peniazom. Popri hypertenzii je to aj nedostatok relaxácie, ktoré tvoria základ pre infarkt.
Z tejto alarmujúcej skúsenosti sa môže zrodiť uvedomenie si, že neustále hľadanie uznania a z toho vyplývajúca závislosť na jeho získaní prostredníctvom úspechov nie je v skutočnosti ničím iným ako hlbokou túžbou ľúbiť a byť ľúbený.
3. Srdcová arytmia
Vynechávanie srdcových tepov a tachykardia, ktoré sú vyvolané emocionálnymi pohnutiami, sú každodennou skúsenosťou, ktorú všetci dobre poznáme.
Chronické srdcové arytmie sú na druhej strane znakom toho, že postihnutý človek už neprežíva svoje emócie, pretože si ich nepripúšťa, nedovolí si cítiť ich. Kto sa úplne spolieha na svoju myseľ a ani v najmenšom si nepripúšťa emócie, toho môžu srdcové arytmie ľahko vyviesť z miery .
Často sú to stuhnuté staré koľaje, neochvejné princípy a železná disciplína, ktoré určujú človeka. V takýchto prípadoch sa srdce v zastúpení musí „zblázniť“ a vyjsť z rytmu.
Klasická kardiológia tu používa betablokátory alebo trankvilizéry. Tieto liečivá – v akútnych prípadoch potláčajúce príznaky a rýchlo pomáhajúce – oddeľujú srdce od všetkých vzrušujúcich podnetov. Vytvárajú akoby psycho-vegetatívne odpojenie, prerušenie väzby.
Toto zbavuje dušu, ktorá sa už nemôže prejavovať, telesnej platformy, na ktorej si urgentne priala byť badateľná, braná do úvahy.
Pri absolútnej arytmii nastáva strata hierarchizácie udávania rytmu. Rôzne a odlišne umiestnené srdcové bunky sa snažia vnútiť srdcu svoj rytmus. To je symbolickým vyjadrením nezlučiteľných túžob, ktoré blokujú prácu srdca. Ústredný zmysel činnosti srdca sa stratil. Životný koncept je akoby roztrieštený, čo musí byť hmatateľne vyjadrené prostredníctvom srdca.
Extrasystoly, bežný druh srdcovej arytmie, sú akoby kameňmi úrazu na našich rytmických cestách. Podriadené centrum impulzov prevezme kontrolu nad sínusovým uzlom, nad „šéfom“ rytmickej práce srdca, a spustí predčasný tep, často síce nepríjemný, ale predsa len neškodný. Psychologické pozadie odhaľuje, že dotyčný človek je mimo tempa, bez toho, aby si to priznal.
Tu je dôležité naučiť sa prijať a žiť svoju vlastnú individualitu a vedome vstúpiť na cestu individualizácie. K tomu môže patriť aj cesta k vnútornej autonómii, ktorá nie je vždy v súlade so spoločenskými normami a očakávaniami okolia.
Základom každej srdcovej poruchy je porucha duše v oblasti, ktorá sa dotýka životného centra. Skutočnou úlohou symptómu je uvedomenie si tejto poruchy, a poskytnutie šance vrátiť sa do zdravej hierarchie v srdci, tak aby duša opäť získala kontrolu nad vlastným centrom.
Všetky srdcové symptómy nás nabádajú, aby sme opäť počúvali svoje vlastné srdce a mali odvahu pustiť sa do odhaľujúceho seba-poznania, ktoré je vždy aj poznaním srdca. Potom môžu byť rozpoznané chybné vývoje, vyhýbanie sa, potláčanie a na seba kladené nátlaky, a potom sa môže začať črtať vyšší vhľad do základného zmyslu a významu nášho života. Námaha srdca potom môže prestať. Srdce už potom viac nepotrebuje permanentne nám predkladať naše životné problémy, ako v divadelnej hre.
Duchovný učiteľ Sri Aurobindo to vysvetľuje takto: „Nedostatok poznania seba samého je zdrojom všetkých tvojich žiaľov a príčinou všetkých tvojich potknutí. Stať sa dokonalou nádobou božstva, to je tvojou úlohou, cieľom tvojho bytia a dôvodom, prečo si tu.“
Tieto slová sa dotýkajú úrovne ľudskej bytosti, ktorá ďaleko presahuje dosiaľ sledované psychosomatické ekvivalenty srdcových chorôb.
(Pokračovanie na časť 4)
