Veda vo svojom vývoji sleduje dva hlavné prúdy. Oba majú korene v období rozkvetu gréckej filozofie, kedy veľkí filozofi boli zároveň aj vedcami.
Už vtedy sa vykryštalizovali dva zásadne odlišné spôsoby prístupu. Jeden bol fenomenologický a jeho základom bolo pozorovanie a vnímanie. Jedným z jeho veľkých predstaviteľov bol Aristoteles, ktorý ovplyvnil súčasnú vedu najmä v medicíne a biológii systematizáciou formy a funkcie. Popri tom sa rozvíjalo, s predstaviteľmi ako Platón a Pytagoras, matematicko-abstraktné pozorovanie obsahov výskumu. To má svoj pôvod vo vnímaní a nahliadaní duchovného druhu.
Platón napísal krátko pred svojou smrťou dialóg Timaios. V ňom predostrel, že svet bol stvorený vďaka číslu, miere a geometrii. Stvoriteľský Boh pôsobí vo svojej ustanovujúcej činnosti podobne ako geometer a matematik. Pre toho, kto sleduje túto činnosť, sa teda dostáva do popredia súhra experimentu a matematického popisu. Pre teoretickú domnienku je potrebné nájsť experiment, ktorý matematickú formuláciu dokáže. Moderným príkladom je kvantová fyzika a teória relativity, ktoré vznikli takýmto spôsobom.
Matematika vo výskume
Matematika je veľmi vernou sprievodkyňou vedy a priniesla jej veľa úspechov. V súhre medzi matematikou a experimentom sa vyvinula technológia, ktorá dnes určuje moderný život. Zažívame však, že tieto technické výdobytky nie sú len požehnaním, ale obsahujú aj deštruktívne prvky, ktoré môžu postupne čoraz viac ohrozovať rovnováhu našej planéty, a tým aj základy našej existencie. Vedecké teórie, ktoré nasledujú túto metódu skúmania, nemusia byť nevyhnutne založené na vedomom poznaní duchovnej reality, ktorá sa nachádza za javmi. Teória v dnešnom vedeckom zmysle, teda zhrnutie niečoho ako výsledoku vnímania a pokusu do systému odôvodnených tvrdení, sa vyvinula zo sakrálneho pôvodu gréckeho slova theoros alebo theoria, čo znamená niečo ako duchovný pohľad alebo poznanie.
Matematika umožňuje v jej používaní abstrakciu, ktorá sa stáva nezávislou od vedomého duševného poznania človeka. Matematická abstrakcia a technika, ktorá sa z toho vyvinula, ukázali, ako dobre môžu matematické výpočty popísať aplikácie, ktoré spôsobili v živote revolúciu, ale ak chýba povedomie o tom, ako tieto výdobytky harmonicky integrovať do životného prostredia, môžu zničiť náš životný priestor.
V klasickej fyzike to bol univerzálny génius Newton, ktorý sa zaoberal matematickým popisom prírodných síl a prírodných javov v mnohých oblastiach. Vypracoval matematické popisy zákonov páky, gravitácie a zotrvačnosti hmoty, čo následne viedlo k motorizácii a industrializácii. Ďalším kvantovým skokom v matematickom popise prírody bola nová matematika kvantovej fyziky, prostredníctvom ktorej sa rozvinula digitálna revolúcia. Srdcom týchto technických vývojov bola vždy matematika. Možno ísť dokonca ešte o krok ďalej a matematiku, prinajmenšom posledných storočí, najmä pre fyziku a nový pohľad na svet, ktorý sa z nej vyvinul, nazvať srdcom vedy.
Vnímanie a nahliadanie
Druhá forma pozorovania prírody, ktorá siaha až k Aristotelovi, tvorí základ pre systematický opis prírody, ako sa oň usilovali Alexander von Humboldt, Goethe a mnohí ďalší prírodovedci. Bola podobne úspešná ako matematické opisy. Táto fenomenologická forma vedy bola pre Goetheho spôsobom, ako sa pýtať na základné štruktúry, v ktorých príroda vytvára formy. Schiller raz s úžasom poznamenal, že Goethe dokázal takto vidieť ideu rastliny.
Goethe videl v matematickej abstrakcii nebezpečenstvo, že poznanie a vedomie sa navzájom oddelia. Dobrým príkladom sú digitálne výdobytky, vyvinuté z kvantovej fyziky, ktoré na jednej strane obohacujú život, no pri nesprávnom použití sa môžu stať pre ľudstvo prekliatím.
Fenomenologická forma vedy, pozorovanie formy a funkcie, vedie tiež k abstrakcii, no oveľa užšie je spätá s pozorovaním. Pre Goetheho bola bližšie k životu, a tým aj menej nebezpečná ako forma matematickej abstrakcie, ktorá je od javu úplne odtrhnutá. Fyzik Werner Heisenberg sa tým zaoberal v eseji o Goethem. Toto nebezpečenstvo, že matematika, používaná nezávisle od vedomia, sa môže stať veľmi nebezpečnou, sa nakoniec prejavilo v atómovej fyzike a zhodení prvej atómovej bomby.
Bipolárne srdce vedy
Ak združíme tieto dva prístupy k výskumu a postavíme ich vedľa seba ako „posvätnú polaritu“, potom musí byť aj srdce vedy bipolárne. Táto polarita, s aristotelovsko-fenomenologickou formou na jednej strane a pytagorejsko-platónsko-matematickou formou na druhej strane, bola vybudovaná veľmi skoro v západnej kultúrnej histórii. Ak sa pozrieme bližšie na diskusiu, ktorú viedol Goethe počas celého svojho života s teóriou newtonovskej optiky, tak mu nešlo o to, aby vyvrátil Newtonove pozorovania, ale aby boli jeho vlastné výskumy, ktoré boli vykonávané s rovnakou starostlivosťou, postavené vedľa Newtonových ako rovnako pravdivé. Goethemu nešlo o správnosť alebo nesprávnosť tej či onej teórie. On považoval zdanlivé rozpory za doplňujúce sa pravdy jedinej podstaty svetla. Alchymisti, rosikruciáni a hermetici presúvajú špeciálne vedomie tejto možnosti poznania do srdca. V srdci existuje rovina vedomia, možnosť vedomia, ktorá spolupôsobí polárne, ale harmonicky pre rozvoj sveta.
Systémový spor, ktorý Goethe po celý život viedol s newtonovskými zisteniami, nemal vyvracať Newtonove poznatky, ale rozširovať ich. Goethe dokázal svojimi výskumami o povahe svetla ukázať, že ku každému newtonovskému spektru musí existovať polárny náprotivok. Oboma spôsobmi nazerania sa intenzívne zaoberal filozof vedy prof. Dr. Olaf Müller vo svojej knihe „Mehr Licht“ (Viac svetla).
Newton zatemnil miestnosť a vyvŕtal do okenice malú dieru. Do lúča svetla umiestnil hranol a dokázal tak ukázať, že biele slnečné svetlo je zložené z farebných svetelných lúčov. Goethe naplnil hranolovitý pohár vodou a postavil ho von na denné svetlo. V mieste, kde Newton nasmeroval svetelný lúč do hranola, prilepil kúsok papiera tak, aby vznikol tieň. Týmto spôsobom vytvoril farebné spektrum, ktoré ukazovalo komplementárne (doplnkové) farby Newtonovho spektra. Dokázal tiež umiestniť kúsok papiera do rovnakej vzdialenosti od hranola ako otvor v Newtonovej okenici bez toho, aby to spôsobilo zmenu spektra. Vzniká teda otázka, či tento tieň má rovnakú podstatu ako svetelné žiarenie. Pretože tentoraz to bol tieň, prostredníctvom ktorého vzniklo farebné spektrum.
Je tma žiarením?
V dnešnej vede je tma absenciou svetelného žiarenia. Newton preto považoval temnú komoru, ktorú používal na svoje experimenty, za neutrálny priestor. Nikto to nikdy nespochybnil, dokonca ani Goethe. Ale ak sa domyslí obrátenie experimentálneho nastavenia až do konca, potom je teraz svetlá miestnosť neutrálnym prostredím, a tieň – „tma“, je posielaná cez hranol. Teraz by bolo možné to „tmavé“ považovať za žiarenie.
Tomu temnému je tak pridelené niečo aktívne, dokonca nezávislé. Goethe vo svojej Teórii farieb opisuje, ako sa menia farby, keď v prírode svetlo a tma navzájom vstupujú do vzťahu, keď na seba pôsobia. Východiskovým bodom pre jeho experimenty s hranolom boli jeho objavy farieb, ktoré obklopujú objekt, keď sa človek pozerá cez okraj hranola. Všimol si, že farby z modro-studeného rozsahu boli pozorované na tmavých povrchoch a farby z červeno-teplého rozsahu obklopovali svetlé povrchy. Goethe vedel, že tento objav možno pochopiť len tak, že ho človek sám zažije prostredníctvom hranola. Preto plánoval pri vydávaní Teórie farieb zahrnúť hranol do každého výtlačku, aby čitatelia mohli sami priamo pochopiť jeho myšlienky. Tento plán však stroskotal na chýbajúcej kapacite vtedajšej výroby hranolov. A tak jeho kľúčové výroky zostali do značnej miery nepochopené.
Ak by vesmír nebol tmavý, ale jasný, poznali by sme tmu ako žiarenie. Jednou z jeho vlastností by potom musel byť transport chladu namiesto tepla, ako pri svetle. Dnešná paradigma vedy však tieto myšlienkové experimenty nepripúšťa.
Vďaka objavom kvantovej fyziky však vieme, ako rozhodujúce pre výsledok experimentu sú zámer a experimentálne usporiadanie. Veľmi prekvapivá je zvláštnosť, ktorú tu treba spomenúť.
„Tmavý lúč“, ktorý Goethe vytvoril vo svojom experimentálnom usporiadaní, má tú vlastnosť, že purpurová sa javí ako skutočná spektrálna farba. Goethe vraj vždy hľadal svoju obľúbenú farbu, purpurovú. Presne táto farba vznikla jeho usporiadaním experimentu v strede jeho spektra. Čisté spektrálne farby sú tie, ktoré nemožno ďalej rozložiť hranolom. Podľa Newtonovho experimentálneho usporiadania je fialová alebo, dnes by sme povedali, purpurová, zmiešanou farbou červenej a modrej, teda nie čistou spektrálnou farbou. Ak vezmeme za základ Goetheho experimentálne usporiadanie a takto vytvorené purpurové svetlo pošleme ešte raz hranolom, potom sa už nedá ďalej rozkladať, teda za týchto okolností ide o skutočnú spektrálnu farbu. Tieto rozpory stále čakajú na vysvetlenie.
Ale v skutočnosti tu ide o otázku, či sa vieme vedome odpútať od prevládajúcej vedeckej paradigmy, aby sme pochopili polárne protiklady dnešného fyzikálneho poznania v ich plnom rozsahu. To vyvoláva otázku, či k vede o svetle, ako ju uskutočnil Newton v tmavej komore, existuje komplementárna veda o tme, ktorá sa uskutoční v svetle. Dve izomorfné vedy, ktoré sa navzájom vylučujú a dopĺňajú. Dnešná paradigma vedy, ktorá s každým poznaním vylučuje iné, protichodné poznanie, neumožňuje takýto spôsob uvažovania.
Ale paradigmy podliehajú zmene. Heisenberg v eseji o realite uviedol, že výskum a poznanie sa môžu radikálne zmeniť, keď sa zmení realita, pričom nie je jasné, či zmenená paradigma pripustí iné výskumné zistenia, alebo či výskumné výsledky zmenia paradigmu. Možno platí oboje. Newton bol na jednej strane moderným prírodovedcom a na druhej strane alchymistom. Bol jedným z tých vedcov, ktorí pomohli založiť vek novej materialistickej vedy. Bol alchymistom a vedcom, a do histórie sa zapísal ako moderný prírodovedec.
Pymander, tretie informačné pole
Prečo to všetko prinášame v časopise, ktorý je v tomto vydaní o srdci? Alebo, čo má história racionálnej vedy spoločné so srdcom?
Na tomto mieste by sme chceli v krátkosti vyzdvihnúť tému alchýmie ako predchodcu dnešnej modernej vedy. Hermes Trismegistos je považovaný za veľkého otca alchýmie. Málo sa o ňom vie, dlhé veky straší v podobe nespočetných hermetických spisov, ktoré okrem iného tvoria Corpus Hermeticum, ktorého autorstvo nemožno k nemu jednoznačne vystopovať. Ústredný spis v Corpus Hermeticum hovorí o „Pymandrovi“, ústrednom bode vedomia, ktorý môže človeka v okamihu pozdvihnúť z prevládajúcej paradigmy, aby mu bolo umožnené pozrieť sa na dovtedajšie scény života od začiatku do konca z vtáčej perspektívy. Einstein uviedol, že problém možno vždy vyriešiť len z úrovne vedomia, ktorá je nad úrovňou, na ktorej problém vzniká. „Pymander“ sa zdá byť teda tým, kto môže človeka pozdvihnúť na vyššiu úroveň vedomia. Jeho základným vzťažným bodom v človeku je srdce.
Univerzálne pole informácií, ktoré môže „Pymander“ spojiť ako ohnisko so srdcom každého človeka, je tak niečo ako vnútorný obraz sveta, vnútorná realita, ktorú môže vedec použiť na interpretáciu svojho výskumu, alebo ktorú môže použiť umelec na realizáciu umenia a filozof na rozvíjanie nových spôsobov nahliadania. V živej posvätnej polarite medzi srdcom človeka a „Pymandrom“ tak vzniká tretie pole informácií, z ktorého sa stáva možnou veda srdca.
Od „buď – alebo“ ku „ako – tak aj“
Olaf L. Müller sa vo svojej knihe „Mehr Licht“ (Viac svetla) pokúsil pozrieť na historický spor medzi Newtonom a Goethem z vyššej perspektívy ako na komplementárne spôsoby nahliadania. Opisuje problém dualistického obrazu sveta, ktorý sa vyvíjal 2500 rokov a celkom zjavne nie je schopný zladiť fenomenologický prístup s matematicko-abstraktným. Vo vede srdca existuje tretia štruktúra vedomia, duchovná možnosť vnímania, ktorá umožňuje spoznať, že ani jedno ani druhé nie je konečnou pravdou. Z tejto vyššej úrovne môžu byť polarity zosúladené prostredníctvom komplementárnych spôsobov videnia.
Olaf L. Müller (2015), Mehr Licht (Viac svetla), Vydavateľstvo S. Fischer Verlag Frankfurt am Main, ISBN: 978-3-10-002207-3.
