Posvätný okamih

Život je vytvorený z okamihov. Avšak, v iskrení posvätného, ako opísať to, čo večne plynie a zároveň je statické?

Posvätný okamih

Za starých čias sa filmy vyrábali zo snímok, malých obrázkov, ktoré sa posúvali na cievke v projektore a tak vytvárali obrazy, ktoré sa pohybovali. Na ich úpravu stačilo použiť orezávač na celuloidový pás a vystrihnúť nechcené scény, alebo ponechať veľmi žiadané a necenzurované – ako vo filme Cine Paradiso od Giuseppa Tornatore so soundtrackom od nezabudnuteľného Ennia Morricone.

Ale, a ako zostrihať film o Umení Skutočného Života, s jeho alchýmiou, ktorá nás vedie k skutočnému seba-poznaniu, k túženiu po oslobodení, ktoré nás privedie k tomu, aby sme sa odovzdali transcendentnu, aby sme sa odovzdali novému vedomiu, ktoré nás privedie k úplnej dokonalosti? Ak chcete upravovať, musíte mať dobré kritériá a úsudok. Ako môžete hodnotiť jednotlivé scény bez toho, aby ste si pozreli celý film?

Navyše, treba si uvedomiť, že existuje čas a večnosť. To merateľné a to nemerateľné. V ktorom okamihu sa navzájom stretávajú?

Každý deň sme všetci vlečení pozdĺž línie, ktorú vytvárame: línie bez návratu, konečnej a smrteľnej. Pamäť zaznamenáva minulosť, fantázia nazerá do budúcnosti. A my, my zostávame v strede.

Náhle, pri polievaní záhrady, záblesk vody na okvetnom lupienku otvára vesmír. „Motýle a vtáky vzlietajú: oblak kvetov“ (Bashô) (1).

Trblietanie sa udrží vo vzduchu, pár sekúnd. Je nemožné zachytiť ho. Film života plynie okolo, v projektore času. Chceme zastaviť pohyb, chceme v tomto snímku navždy zastaviť život. Nemožné.

Unavený, vraciam sa do bežného života. Záhrada je stále tam, kvapka vody už stiekla, lupienok sa ohol a spadol na lavičku na slnku a moje myšlienky blúdia medzi spomienkami a plánmi. Cítim slnko na mojej pokožke, zviera, ktorým som.

Ten okamih prešiel tak rýchlo, že, nepozorný, zabudol som naň.

Oslobodený od spomienok a unavený nato, aby som si dokázal robiť konkrétne plány, stávam sa prázdnym. Ako zviera na slnku.

To nemysliteľné ma opäť dobehne. Prichádza len vtedy, keď, nepozorný, zabudnem. Neexistuje žiadna myšlienka, žiaden pocit, žiadna reakcia. V tej chvíli som zabudol na seba a som nepozorný voči svetu, nie som. „Som nič. Nikdy nebudem niečím. Nemôžem chcieť byť niečím. Okrem toho, mám v sebe všetky sny sveta,“ hovorí Álvaro de Campos-Pessoa.

To posvätné je tajomné, je to tajomstvo. Je vyhradené a dôverné. Je to vnútorné mystérium, pečať. Je to to, čo oddeľuje božský svet od ľudského. Ale je to aj to, čo ich spája. Ten nevysloviteľný, neopísateľný okamih otvára takmer nepostrehnuteľnú trhlinu. Ale v nej neexistuje žiadna myšlienka, žiadny obraz, žiadny zvuk. Len energia inej povahy, z iného bez-časového času, z bez-miestového miesta, z iného svetla.

V chrámovom tichu mojich zavretých očí,  obrátených dovnútra, sa chveje svetlo, beztvaré pocito-myšlienky. Neexistuje nič a existuje všetko.

Keď sa vrátim do tu a teraz záhrady, spomienky sa vrátia. Zaznieva hlas Álvara de Campos, ktorý od neho, metafyzika, vyžaduje praktickú realitu: „Využívajte čas! Ale čím je čas, ktorý sa má čím viac využívať?“ (2)

Pragmatický šok padá ako olovo na zlato posvätného. A ja sa pýtam sám seba: čím je prebudenie?

Opäť sa prebúdzam v minulosti. Báseň, ktorú som napísal, keď som mal osemnásť, mi už vtedy ukázala, že v „realite“ (napokon, čo je reálne?) život nie je viac ako 5 minút, maximálne.

5 MINÚT

Keď sa život zastaví,

keď obraz neuletí,

keď sa úzkosť pohľadu

a istota úsmevu

statickými stávajú,

keď vták, snímaný fotografom na námestí,

svoje krídla v pokojnom lete rozprestrie,

keď ľahké gesto ustane,

keď slza zostane,

a Bytosť sa rozochveje,

je portrét Života hotový.

 

Báseň je trochu melancholická, ale pravdivá. Určite nezachytila to posvätné, ktoré tam bolo, neviditeľné a tiché.

Fernando Pessoa (2) raz povedal: „Cítiť znamená byť nepozorný“.

Ide len o to, že posvätný okamih je svetelným bodom medzi plynutím času a večnou statikou.

Preto Paulo Leminski (3) napísal toľko haikai, stal sa multimediálnym básnikom a povedal: „Práve včera som pozval priateľa, aby so mnou mlčal“.

Áno. Musíme mlčať spolu. Tak, možno, medzi každodennou rutinou a transcendentným impulzom „Nepozorní vyhráme!“, ako povedal Leminski v názve jednej z jeho kníh.

 

BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY

(1) Frade, Gustavo e Carranza, Ricardo: In Doze poemas de Matsuo Bashô  (In Dvanásť básní od Matsuo Bashô), Revista Arquitetura + Arte, vol. 20(1), Ed. Arquitetura + Arte, Juiz de Fora, 2020.

(2) Pessoa, Fernando: Obras completas (Kompletné diela), volume II, Amazon kindle, prístup dňa 6.01.2023.

(3) Leite, Elizabeth Rocha: Leminski: o poeta da diferença (Leminski: básnik odlišnosti), Ed. EDUSP, São Paulo, 2012.

 

 

Print Friendly, PDF & Email

Zdieľaj tento článok

Info o článku

Dátum: 24 augusta, 2023
Autor: Group of LOGON authors (Brazil)
Foto: by Reflex_Production from Pixabay

Obrázok: