Väčšinu svojho života trávime v čakárni, ale nie v tej s radmi stoličiek a očíslovaným lístkom v ruke.

Existuje neviditeľná čakáreň, ktorá sa tiahne medzi tým, kým sme, a tým, kým dúfame, že sa staneme.

Žijeme tam.

Čakáme.

Čakáme na lepší okamih; na správnu príležitosť; na lásku, ktorá premení naše životy; na prácu, ktorá im dá zmysel; na uzdravenie, na pochopenie a na odpustenie.

Čakáme na duchovné impulzy, na inšpiráciu, na okamihy, keď sa nás dotkne Svetlo. Čakáme na tých, ktorí myslia ako my a ktorí túžia po tom istom.

A keď konečne nadíde to, na čo sme čakali, často zistíme, že naše srdcia už hľadia smerom k ďalším dverám.

Pretože ľudská bytosť je utkaná z očakávaní.

Vytvárame si vnútorné krajiny budúcnosti.

Obývame imaginárne svety. Investujeme do nich myslením.

Presviedčame sami seba, že niekde pred nami je okamih, ktorý nakoniec všetko uvedie do harmónie – okamih, po ktorom už nebude žiadna ďalšia túžba, žiaden ďalší strach, žiadne ďalšie otázky.

Predstavujeme si deň, keď to hľadanie konečne skončí.

Avšak, život má svoju vlastnú múdrosť.

Umožňuje nám zostávať v čakárni, až kým nezačneme chápať, že v skutočnosti nečakáme na nejakú udalosť.

Čakáme na seba.

Potom, pokojne, objaví sa prvá trhlina v známom obraze sveta, ktorý sme si vybudovali.

Začíname vidieť, že väčšina utrpenia sa rodí z rozdielu medzi realitou a predstavou, nie z toho, čo je.

Medzi tým, čo skutočne vidíme, a tým, čo chceme vidieť.

Medzi týmto okamihom a tým, o ktorom veríme, že musí prísť.

Medzi samotným životom a príbehom, ktorý si o ňom rozprávame.

Zrazu si uvedomíme, že čakáreň nie je dočasné miesto.

Je to spôsob videnia, no neexistuje žiaden život, ktorý začne neskôr.

Neexistuje žiaden budúci okamih, keď sa konečne staneme úplnými.

Existuje len tento okamih.

Tento dych.

Naše očakávania nie sú chyby. Dávajú našim životom smer. Inšpirujú sny, tvorbu a odvahu prekračovať naše vlastné obmedzenia.

Problém začína, keď sa začneme zaoberať svojou predstavovanou budúcnosťou hlbšie ako realitou pred nami.

Niekedy sa dokonca vzdialime ešte viac, keď začneme žiť vnútri očakávaní a vízií iných ľudí, a tým sa vzdáme slobody vlastného vnútorného bytia.

Potom sa čakáreň stane väzením.

Budúcnosť má však tajomnú vlastnosť.

Keď nadíde, už to viac nie je budúcnosť.

Je to vždy prítomnosť.

V skutočnosti nikdy  nežijeme zajtra.

Žijeme len teraz.

Snáď preto najhlbšie prebudenia neprichádzajú, keď sa naše sny naplnia, ale keď ich, na chvíľu, už nepotrebujeme.

Keď vnútorný zhon utíchne.

Keď sa prestaneme pýtať: „Kedy sa to stane?“ a začneme načúvať tomu, čo je.

Potom sa stane niečo mimoriadne.

Čakáreň začína miznúť.

Múry, ktoré sa zdali, že nás oddeľujú od života, sa ukážu ako utkané z myšlienok.

Dvere, na otvorenie ktorých sme čakali roky, sa rozplynú ako hmla pod ranným slnkom.

Zrazu si uvedomíme, že nikdy neexistovalo žiadne miesto, kam by sme sa potrebovali dostať.

Existovala len samotná cesta, videná cez oči, ktoré ešte nerozpoznali, že už sú doma.

Snáď preto čakáme tak dlho.

Nie preto, aby sme dostali to, po čom túžime.

Nie preto, že svet nakoniec môže odpovedať na naše volanie.

Ale preto, aby každý obraz, ktorý sme si vytvorili o pravde, naplnení a duchovnej premene, mohol časom nakoniec ustúpiť, stratiť sa.

Pretože pokým čakáme na život, nemôžeme ho pravdivo vidieť.

Pokým čakáme na Svetlo, zlyhávame v tom, že by sme postrehli, že Svetlo celú dobu trpezlivo čakalo vo vnútri nás.

Až kým, jedného dňa, nadíde chvíľa ticha.

A z tohto ticha sa zrodí otázka.

Otázka sa zdá jednoduchá, no predsa otvára cestu do nemerateľných hlbín.

Keď hľadíme a skúmame pozorne, zistíme, že očakávania vznikajú a miznú.

Túžby vznikajú a miznú.

Obrazy budúcnosti vznikajú a miznú.

A predsa niečo zostáva.

Niečo potichu pozoruje celý tento pohyb.

Snáď práve tu začína opravdivé poznávanie.

Nie v nachádzaní odpovedí.

Nie v získavaní nových vedomostí.

Ale v transformácii vnímania.

Snáď je čakanie jednoducho formou odloženého poznávania.

Snáď si hovoríme, že čakáme na správny okamih, zatiaľ čo v skutočnosti sa bránime pred videním niečoho, čo bolo vždy prítomné.

Pretože najhlbší strach ľudskej bytosti nie je transformácia sveta.

Je to transformácia nášho vnímania.

Transformácia nášho myslenia.

Nový spôsob videnia môže rozpustiť celý obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili.

Každú istotu.

Každý starostlivo vybudovaný príbeh.

Preto si tak často vyberáme čakanie.

Čakanie sa pociťuje ako bezpečné.

Umožňuje nám veriť, že odpoveď leží niekde mimo nás.

Že ešte nemusíme spytovať či spochybňovať to, čomu sme vždy verili.

A predsa, z času na čas sa objaví trhlina.

Prasklina, ktorou vstupuje Svetlo.

Neprináša žiadne nové informácie.

Nehovorí nám nič, čo by sme už nevedeli.

Jednoducho transformuje znalosti na priamu skúsenosť.

Potom objavíme niečo úžasné:

Čakali sme nie preto, že cesta bola dlhá.

Čakali sme preto, že pravda bola príliš blízko.

Tak blízko, že ju myseľ nedokázala vnímať.

Pretože najťažšie nie je vidieť to, čo je skryté.

Najťažšie je vidieť to, čo bolo vždy prítomné.

Vtedy nastáva pochopenie.

Nie sme tí, ktorí sedia v čakárni.

Sme priestor, v ktorom sa čakanie dostavuje.

S týmto rozpoznaním sa najdlhšie čakanie nášho života ukončuje.

Pretože ten, na koho sme čakali od samého začiatku…

bol vždy tu.

Roky sme verili, že čakáreň je miesto „medzi tým“.

Medzi túžením a naplnením.

Medzi nami a pravdou.

Medzi nami a Zdrojom.

Až kým, nakoniec, nezistíme, že neexistuje žiadne „medzi tým“.

Existuje len tento jeden nekonečne živý okamih, ktorý ustavične a nekonečne nadobúda nové formy.

Je to myseľ, ktorá ho rozdeľuje na minulosť a budúcnosť, na vonkajší život a vnútorný život, odvádzajúc našu pozornosť od jednoduchej pravdy, že existujeme vnútri jedného nedeliteľného priestoru bytia.

Je to myseľ, ktorá buduje čakárne.

Potom sa objaví myšlienka – taká jednoduchá, že je ľahko prehliadnutá, nevšimutá:

Možno nikdy neexistovala čakáreň.

Možno existuje len život, plynúci bez prerušenia, zatiaľ čo my si predstavujeme miesto čakania.

Možno nestojíme pred dverami.

Možno sme tými dverami my sami.

A zrazu čakanie prestáva byť otázkou času.

Stáva sa otázkou vedomia.

Jedného dňa som sa prestala pýtať, na čo čakám.

Nastalo ticho.

V tomto tichu, po prvý raz, som opravdivo videla, kde som.

Neexistoval žiaden cieľ.

Neexistovala žiadna budúcnosť.

Neexistovala dokonca ani cesta.

Existoval len život.

Tak blízko.

Tak bezprostredne.

Tak prítomne…

že, dlhé roky, som si ho mýlila s čakaním.

Alchýmia je duchovný proces, ktorý sa uskutočňuje v ľudskej bytosti, takže fakticky vidíme tento transformačný proces vo všetkých gnostických školách mystérií, vrátane katárov v 13. storočí na juhu Francúzska, pre ktorých bola transfigurácia (premena) silne symbolizovaná motýľom, vychádzajúc z jeho transformácie v kukle. Vtedy a teraz bol a je motýľ obrazom skutočnej túžby po vyslobodení, intenzívneho túženia po oslobodení od našej egocentrickej podstaty. Táto transformácia vyžaduje vedomé zrieknutie sa, opustenie tejto egocentrickej povahy.

Nádej pre kvety od Triny Paulus je príbeh o túžbe stať sa motýľom – aj keď húsenice Stripe (v preklade Pruhovaný či Pásikavý) a Yellow (v preklade Žltá) spočiatku ani nevedia, čo je motýľ. Stretávajú sa, keď obaja šplhajú po jednom z mnohých húsenicových stĺpov, ktoré sú roztrúsené po krajine. Nakoniec opustia stĺp, aby sa vyšantili v tráve, ale Stripe sa nedokáže vzdať svojej túžby vedieť, čo je na vrchole stĺpu húseníc, a tak sa vráti. Medzitým Yellow stretne sivovlasú húsenicu, visiacu dolu hlavou z konára, ktorá sa zakukľuje do kukly. Prečo? Aby sa stala motýľom. Ale Yellow nevie, čo je motýľ. Keď jej to povie, požiada sivovlasú húsenicu, aby jej povedala, ako sa stať motýľom.

„Musíš tak veľmi chcieť lietať, že si ochotná vzdať sa toho, že si húsenica.“

Yellow sa pýta: „Myslíš zomrieť?“

Húsenica odpovedá: „Áno aj nie. Vyzerá to, že zomrieš, ale v skutočnosti budeš stále žiť. Život je premenený, nie odobratý. Či to nie je odlišné od tých, ktorí zomrú bez toho, aby sa stali motýľmi?“

Yellow sa rozhodne nasledovať svoju túžbu stať sa motýľom a dostane pomoc pri vytváraní svojej kukly. Medzitým Stripe lezie hore po stĺpe húseníc. Keď sa blíži k vrcholu, začuje tých, ktorí už tam sú, a hovoria: „Tu vôbec nič nie je!“ Ale stále sa snažia zabrániť tým dole, aby vyšli hore. V tej chvíli k nemu letí Yellow – teraz motýľ – a pohľad na ňu mu oživí pamäť. Spomína si na motýle, ktoré predtým videl: „Môžeme lietať! Môžeme sa stať motýľmi! Na vrchole nič nie je a nezáleží na tom!“

Cestou dole po húsenicovom stĺpe „Stripe pozeral na každú húsenicu, opitý radosťou, že vo vnútri môže byť motýľ.“

Tento proces transformácie je možný pre každého z nás na základe iskry-Ducha vnútri nás. Počas tejto transformácie v ľudských bytostiach, sa vytvára úplne nové vedomie, nový systém hadieho-ohňa. Toto odovzdanie seba samého Svetlu umožňuje splynutie Ježiša s Kristom – zapálenej iskry-Ducha s univerzálnymi a večnými božskými silami. Víťazstvo je potom úplné: v alchymistickej terminológii, zlato ducha úplne premení olovo nižšej prirodzenosti na zlato. Ľudská bytosť, predtým inertná⁽¹⁾ hmota, sa stala živým zlatom vo večnosti. Transformácia alebo transfigurácia, premena, sa stala rovnako úplnou ako zázračný emergentný⁽²⁾ vznik motýľa.

Poznámky

⁽¹⁾ inertný – zotrvávajúci v pôvodnom stave, nečinný, neschopný reagovať, ľahostajný

⁽²⁾ emergentný – prinášajúci náhle, diskontinuitne úplne novú kvalitu

Všetky deti sú si pri narodení rovné.

Žiadne z nich si nie je vedomé svojej národnosti ani etnického pôvodu.

Žiadne rozdelenie nie je vnímateľné.

Sú si rovné.

Národnosť a pozemská identita

Ako rastú, učia sa svoj materinský jazyk, zvyky krajiny a/alebo národa, do ktorého sa narodili, spoznávajú prírodu, ľudí okolo seba. Majú podobných priateľov, známych, učia sa dodržiavať zvyky, tradície… vrastajú do svojho národa. Získavajú vedomie svojho národa. Nastalo rozdelenie.

A v škole sa možno učia aj nejaký cudzí jazyk. Možno neradi, ale musia. A ak náhodou stretnú rovesníka inej národnosti, možno sa sami seba opýtajú: „Veď on/ona je vlastne taký/taká ako ja. Hráme sa rovnaké hry, rovnako chodíme do školy, rovnako sa učíme hrať na hudobný nástroj, športujeme, … Načo je potom toto rozdelenie?“

A skôr, ako si to vôbec uvedomia, ich národnosť a pozemská identita sú zrazu zapečatené v ich občianskom preukaze. Či sa im to páči alebo nie.

Identita: univerzálny človek

A takto si postupne začínajú uvedomovať rozdelenie v spoločnosti, medzi ľuďmi rôznych krajín, národov, náboženstiev… rozdelenia, ktoré existujú po celom svete. A neskôr možno aj konflikty, utrpenie, súperenie alebo dokonca vojny, ktoré toto rozdelenie prináša. A v jasných chvíľach snáď pocítia dotyk spolupatričnosti s niekým z inej krajiny, inej národnosti, náboženstva …, pri hudbe, športe, náhodnom stretnutí, …

A opäť vyvstáva otázka: „Prečo existuje toto rozdelenie? Veď každý človek má rovnakú duchovnú podstatu, skrytú v jadre srdca, rovnakú vnútornú Ružu Srdca.“

Pravdepodobne áno, ale u väčšiny ľudí je táto Ruža zamrznutá, pokrytá studeným snehom pozemského života; je ako spiaca Šípová Ruženka. Ale šťastní sú tí, ktorí takto rozmýšľajú, ktorí hľadajú skôr spojenie ako rozdelenie. Lebo na základe stavu ich vedomia, skôr či neskôr stretnú opravdivú cestu životom, ktorá ich v spoločenstve rovnako orientovaných ľudí povedie k tomu jedinému cieľu života: stať sa opravdivou ľudskou bytosťou, ako to bolo zamýšľané pôvodne, dávno predtým, ako bol Babylon vybudovaný ľudskou pýchou.

V takomto spoločenstve, či už mladých ľudí, alebo ľudí stredného veku či seniorov, sa identita ľudskej bytosti postupne mení, za predpokladu, že skutočne kráča cestou transformácie, premeny.

Hoci pozemská identita zostáva a môže byť stále navonok zaznamenaná v občianskom preukaze, vedomie národnosti, nacionality postupne stráca svoj ústredný význam. Zostáva len v malej miere, potrebnej pre praktický život. Vo vedomí prichádzajúcej novej ľudskej bytosti sa rodí a začína rásť iná identita: identita Božieho Syna, Božej Dcéry. Potom sa nacionalita postupne vyprázdňuje od svojej predchádzajúcej sily a je prerastaná hlbšou identitou univerzálnej ľudskej bytosti. Táto univerzálna ľudská bytosť je na ceste späť k pravému pôvodu, k Domovu, kde niet rozdelenia, a kde každý Syn a Dcéra Boha žije v slobode, jednote a večnom rozvíjaní.

Jednota

Ako tento proces transformácie postupuje, Ruža v srdci sa očisťuje od ľadu. Otvára sa. A spolu s tým rastie aj vedomie jednoty. Jednota ľudí s tou istou živou, žiariacou a hrejivou otvorenou Ružou, ktorá komunikuje a rozširuje Univerzálnu Lásku ako spojovaciu silu nielen v rámci skupiny, ale aj navonok ku každému, kto je otvorený jej posolstvu, dokonca ku všetkým živým bytostiam.

Navyše, bude rásť empatia ku všetkým ľudským bytostiam, ktoré stále trpia v každodennom živote, s úprimným želaním, aby čo najskôr rozpoznali svoj úbohý stav bytia. Potom nájdu vo svojom živote cestu, ktorá ich dovedie k možnosti otvorenia Ruže ich Srdca dotyku Boha, ktorý premieňa a lieči.

Ale nakoniec… koniec koncov, každé stvorenie tu je Božie. A vedomie jednoty sa potom môže rozšíriť na všetky stvorenia na Zemi.

Žiadne rozdelenie – žiaden konflikt.

Len opravdivá božská identita.

Len jednota.

Hlavným hrdinom Andersenovej rozprávky je čínsky cisár, ktorý žije v krásnom paláci z jemného porcelánu. Palác má rozsiahlu záhradu, plnú zázrakov, s lesom na konci, ktorý siaha až k morskému pobrežiu.

Čínsky cisár, ktorý žije v skvelých podmienkach, reprezentuje vo vyššom zmysle spirituálne orientované ego pozemskej osobnosti, „spirituálne“ ego. Nech je však jeho egocentrizmus akokoľvek jemný (porcelánový palác), jeho spirituálna úroveň je len pozlátkom.

Každá postava, scéna a jav v rozprávke predstavuje zložky, vlastnosti a túžby kandidáta, ktorý na duchovnej ceste uviazne. V lese za cisárovou záhradou (v podvedomí) žije sladko-znejúci slávik. Tento slávik predstavuje nesmrteľnú dušu, skrytú v bytosti kandidáta. Cisár tohto vtáka nepozná, iba o ňom čítal v knihe – duchovné ego má iba poznatky z druhej ruky. Zavolá svojho maršala, aby mu tohto vtáka priniesol, ale v paláci o ňom nikto nevie. Maršal začína spochybňovať pravdu, ktorá je napísaná v knihe:

„Vaše cisárske Veličenstvo by si nikdy nemalo predstavovať veci, ktoré ľudia píšu; všetky možné výmysly a niečo, čo sa nazýva Čierna mágia.“

„Ale knihu, v ktorej som to čítal,“ povedal cisár, „mi poslal vysoký a mocný cisár Japonska, takže to nemôže byť lož. Vypočujem si Slávika! Musí tu byť dnes večer. Má moju najväčšiu priazeň, a ak nepríde, celý dvor bude mať po večeri rozšliapané žalúdky!“

Maršal a dvorania sú zložkami a udržiavateľmi nižšieho vedomia-seba. Maršal sa nezámerne dotýka podstaty japonského cisára, ktorý tu hrá rolu pokušiteľa. Ako Lucifer*, svojou prítomnosťou podnecuje „duchovnú“ túžbu po získaní a vlastníctve nižšieho ja. Tvrdenie knihy je pravdivé, ale zámer je pokrytecký: zvýšiť egoizmus.

Nakoniec v paláci nájdu chudobnú malú kuchárku, ktorá každý deň nosí zvyšky jedla svojej chorej matke cez les. Ona hovorí:

„… Počujem spievať Slávika. Pritom sa mi tisnú slzy do očí: cítim sa, akoby ma bozkávala moja mamka.“

Prirodzený, nesebecký aspekt pozemskej osobnosti je schopný viesť sebecké sily „duchovného“ ega (okázalej skupiny dvoranov) k nesmrteľnej duši, ktorá leží v hĺbke duše.

„To je on,“ povedalo malé dievčatko. „Čuj! čuj! A tam sedí!“ A ukázala na malého sivého vtáčika hore medzi konármi. „Je to možné?“ povedal maršal. „Nikdy by som si nevedel predstaviť, že to bude také! A ako biedne vyzerá! Určite musel stratiť farbu pri pohľade na toľko významných osôb v jeho okolí.“

Maršalova úvaha vykresľuje (objektívny) obraz podstaty duchovného ega.

Na ich žiadosť ich slávik sprevádza do cisárovho paláca, kde sa pripravujú počúvať pieseň nesmrteľnej duše medzi slávnostnými vystúpeniami.

„A Slávik spieval tak krásne, že cisárovi sa tisli do očí slzy; slzy mu tiekli po lícach a potom Slávik spieval ešte príjemnejšie, takže to zasiahlo priamo jeho srdce; a cisár bol veľmi potešený a povedal, že Slávik by mal dostať svoju zlatú papuču, ktorú by nosil na krku. Ale slávik sa mu poďakoval a povedal…“

Cisár chce slávikovi udeliť vyznamenanie, ale ten ho odmieta:

„Videl som slzy v cisárových očiach; to je pre mňa najbohatší poklad. Cisárove slzy majú úžasnú moc. Boh vie, že som dobre zaplatený.“

Slávik je držaný v paláci. Je držaný v klietke a vypúšťaný von iba v noci, kde ho drží v zajatí šnúrka, priviazaná k jednej z jeho nôh. Nesmrteľná duša sa zjavila duchovnému egu, ale ono ju dalo do služieb svojim sebeckým cieľom. Napriek tomu – ako svedčia cisárove slzy – v stvrdnutej stene ega sa otvorila trhlina v dôsledku prebudenia čistej vibrujúcej duše.

Protichodná sila – japonský cisár – to nemôže dopustiť: pokúša čínskeho cisára ďalším darom. Tentoraz nie ako Lucifer, ale ako Ahriman**, keďže ovplyvňuje a vytvára klamlivú ilúziu prostredníctvom chladného, ​​materialistického sveta myslenia a techniky. Tento dar je majstrovskou replikou, napodobeninou skutočného Slávika: naťahovací mechanický vták, vykladaný drahými kameňmi. Pružinový mechanizmus – hoci dokázal hrať iba jednu jednoduchú pieseň – „zožal rovnaký úspech ako ten skutočný, a okrem toho bol na pohľad oveľa krajší; trblietal sa ako náramok alebo brošňa. Tridsaťtri krát zaspieval tú istú melódiu, a predsa sa neunavil. Ľudia by ju radi počúvali stále znova, ale cisár povedal, že teraz by mal trochu zaspievať živý Slávik – ale kde bol? Nikto si nevšimol, že vyletel z otvoreného okna, von do svojho zeleného lesa.“

Kapelník – v duchu Ahrimana – „vtáka vysoko chválil, a uistil ich, že je lepší ako skutočný Slávik, nielen čo sa týka peria a mnohých krásnych diamantov, ale aj vnútorne. (…) Ale chudobný rybár, ktorý počul skutočného Slávika“, mal o falošnom vtákovi tento názor: „Spieva dosť pekne, a je mu aj podobný; ale niečo mu chýba, neviem čo!“ Duchovne inšpirovaný aspekt osobnosti cíti, čo chýba: duša. Mechanický vták je len zdanlivo neúnavný, pretože náhle „niečo vnútri vtáka ,cvakne’. Rrrrr! Všetky kolesá sa roztočili a hudba zastala.“  Vták stíchol. Pozemské vedomie zlyháva, dosiahlo svoje hranice.

O niekoľko rokov neskôr, čínsky cisár smrteľne ochorel a „sotva dokázal dýchať; zdalo sa mu, akoby mu niečo sedelo na hrudi. Otvoril oči a potom uvidel, že to bola Smrť, ktorá mu sedela na hrudi (…) v záhyboch veľkých zamatových závesov postele, sa vytŕčali zvláštne tváre, niektoré dosť hrozné, iné božsky láskavé. Boli tam všetky cisárove dobré a zlé skutky, ktoré sa naňho teraz pozerali…“ Cisár prosil o hudbu, o utešujúcu pieseň, ale jarný vták mlčal.

„V tej chvíli bolo počuť, blízko okna, najkrajšiu pieseň. Bol to malý živý Slávik, ktorý sedel na konári vonku. Počul o núdzi svojho Cisára, a tak mu prišiel spievať pre útechu a nádej…“ Smrť, dojatá k slzám spevom, sa odtiahla „a Cisár upadol do sladkého spánku, spánku, ktorý bol láskavý a liečivý.“ Nasledujúce ráno „vošli sluhovia pozrieť sa na svojho mŕtveho cisára, a – nuž, stáli tam, a Cisár povedal: ,Dobré ráno!’ “

Cisárova smrteľná choroba sa vzťahuje na rozpad duchovného ega v bytosti kandidáta, ktorý dosiahol skutočné seba-poznanie. V čistej vibračnej sfére Duše, ego ustupuje do úzadia, a odohráva sa zázrak seba-odovzdania.

___________________

Poznámky

* Lucifer: vládca skupiny prekážajúcich, pokúšajúcich duchov. Táto proti-sila sa snaží, aby ľudia siahali nad svoju hlavu, fantazírovali, stali sa bigotnými a snívajúcimi rojkami, pasívnymi nasledovníkmi autorít, namiesto zrelých, autonómnych duchov. To sa môže zmeniť na nadšené zbožňovanie a emócie a vášne, vystupňované do extrému. Ľudia pod týmto vplyvom si môžu myslieť, že idú duchovnou cestou, ale tá je založená na sebeckej túžbe.

** Ahriman: vodca inej skupiny prekážajúcich, pokúšajúcich duchov. Ženú ľudí hlboko do hmoty. Nacionalistický, doslovný, mechanistický, úzkoprsý prístup, to sú niektoré z charakteristík ľudí pod týmto vplyvom. Pozemská inteligencia a logické myslenie sú u nich nadmerne rozvinuté a veda a technika sú vnímané ako nástroje na vytvorenie ideálneho sveta. Opravdivé, večné hodnoty sú nahradené falošnými.

Viac o proti-silách („démonických“ bytostiach) sa môžete dočítať v knihách Rudolfa Steinera, ktorý založil duchovné hnutie antropozofie.

_______

Anglický zdroj citovanej rozprávky: https://gutenberg.ca/ebooks/andersen-nightingale/andersen-nightingale-00-h.html

Niektorí ľudia prechádzajú životom s jemným pocitom odstupu – s tichým uvedomovaním si toho, že nie sú úplne v zhode s vonkajším povrchom sveta. To nepotrebuje žiadne vysvetlenie.

Zapojenie sa nastáva dosť ľahko. Človek sa naučí, ako má hovoriť, ako má pracovať, ako má prináležať navonok. Napriek tomu, aj vo chvíľach pohody zostáva niečo mierne mimo  – skôr pozorné ako absorbované. Do sveta sa vstúpilo, hoci sa nikdy neobýva úplne.

Tento odstup je často chápaný nesprávne. Nie je to nespokojnosť, a nepochádza z odmietania. Nenesie žiadne odsúdenie sveta ani pocit nadradenosti. Ak niečo, tak skôr zostruje pozornosť. Život je dočasný, zmysluplný, no nikdy sám v sebe nie je úplný.

Postupne, začína sa zjavovať slovo: exil, vyhnanstvo. Nie ako trest alebo krivda, ale ako stav – spôsob žitia bez úplného odovzdania sa jeho predpokladom. Vnútorné vysídlenie, ktoré nenesie žiaden odpor, iba pozornosť.

Tento exil neohlasuje sám seba. Neobsahuje žiadnu drámu. Vyjadruje sa prostredníctvom pokojnej citlivosti na hranice, na prahy – momenty, kedy sa svet zdá tenší, kedy sa niečo podstatné priblíži. Cudzinec tieto momenty nehľadá; prichádzajú spontánne.

To, čo sa javí ako vzdialenie sa, odstup, je forma starostlivosti. Váhanie spôsobiť kolaps významu do bezprostrednosti. Odmietnutie dovoliť tomu, čo je viditeľné, definovať to, čo je skutočné.

Existuje textúra tohto spôsobu žitia. Čas sa odvíja menej ako harmonogram požiadaviek a viac ako pole, v ktorom sa pohybuje pozornosť. Nedominuje potreba rýchlo definovať alebo vyžadovať význam. Okamihy ostávajú otvorené, nedokončené. Toto nie je nerozhodnosť, ale umiernenosť, zdržanlivosť – intuitívny pocit, že to, na čom najviac záleží, nemožno urýchliť do jasnosti bez toho, že by sa to zmenšilo. Život pokojne pokračuje popri tomto vedomí, obyčajný a nedramatický, no videný z mierneho uhla, akoby niečo podstatné čakalo hneď za  hranou zrozumiteľnosti.

Niektoré miesta rozpoznajú tento stav skôr, ako je pomenovaný. Nevysvetľujú ho ani ho neanalyzujú – stretávajú ho. A v tomto stretnutí sa pocit odstupu zjemňuje. Nie preto, že by zmizol, ale preto, že už viac nie je nesprávne chápaný.

Ein Gedi je miesto, ktoré patrí do iného poriadku. Oáza, vyrastajúca z púštneho kameňa. Voda, tečúca tam, kde by nemala; zelená, vtlačená do horúčavy a skaly. Miesto nerobí žiadne vyhlásenia. Trvá. A v tejto vytrvalosti, niečo je potichu rozpoznané.

Dávno predtým, ako sa stala destináciou alebo symbolom, patrila táto krajina tým, ktorí si vybrali blízkosť  k tichu, disciplíne, a k tomu, čo chápali ako božské. Ich prítomnosť pretrváva. Či už majú meno alebo nie, zostávajú.

Stojac v tomto priestore, človek sa cíti oslovený – nie históriou, ale niečím, čo je stále živé v samotnej krajine. Pocitom, že chápe, čo znamená zostať vnútorne živý, zatiaľ čo navonok je vydaný napospas. Izrael, v tomto zmysle, nie je idea alebo identita, ale zem, krajina – svetlo na kameni, starodávne chodníky, a blízkosť naprieč vrstvami času.

Na takýchto miestach exil nadobúda ďalšiu kvalitu. Už sa nepociťuje ako separácia. Stáva sa orientáciou. Cudzinec nimi neprechádza. Je ticho prijímaný.

Územie Kataru ponúka paralelu v odlišnom registri – nielen prostredníctvom samotnej vytrvalosti, ale prostredníctvom zvuku, ticha, a utajenia. Tieto krajiny boli formované prenosom, odovzdávaním – potrebou zachovať niečo vitálne bez toho, aby sa to vydalo napospas, nie prostredníctvom deklarovania, ale prostredníctvom atmosféry.

Tu, dôležitá bola hudba. Trubadúri nekázali. Spievali. Čo sa nemohlo udržať ako tvrdenie, to nachádzalo útočisko v tóne, rytme, a kadencii. Význam bol skôr tkaný, než prehlasovaný. Tí, ktorí ho dokázali počuť, počuli ho – tí, ktorí nie, boli nechaní bez vnucovania.

Jaskyne neboli len úkrytmi – boli hranicami, prahmi. Akusticky živé, reagujúce na ticho. Počúvanie na týchto miestach sa zintenzívnilo, zostrené oddelením. Neboli to úniky pred svetom, ale spôsoby, ako ho vnímať viac vnútorne.

V týchto priestoroch sa zvuk skôr sústreďuje, než rozptyľuje. Hudba pretrváva, opakuje sa, otáča sa k tomu, kto počúva. Ticho sa stáva svojou vlastnou prítomnosťou. Tieto priestory vyučujú inú ekonomiku – takú, v ktorej menej nesie viac, a to, čo je zatajené, zadržiavané, sa prehlbuje vo význame.

Prenos, odovzdávanie tu nezávisí od vysvetľovania, ale od rezonancie. To, čo má pretrvať, pretrváva prostredníctvom ochrany, prostredníctvom akéhosi vnútorného dozrievania mimo dosahu vonkajšieho sveta.

Exil sa tu stáva gestom ochrany – vedomým odstúpením, aby sa zachovalo to, čo je vnútorne pravdivé. Cudzinec to rozpoznáva, nie ako útek, ale ako vernosť.

To, čo v krajine Kataru zostáva, nie je doktrína, ale atmosféra – nabitá životmi, prežitými v tichej vnútornej vyrovnanosti. Oddelenie medzi vnútorným a vonkajším nie je riešené – je uznávané.

Časom, tento vzorec dostane meno: Patmos. Nie jednoducho len ostrov alebo mýtus, ale stav – forma samoty, ktorá očisťuje videnie. Tu, urgentnosť sa zmierňuje, rozpúšťa sa. Požiadavky ustupujú. Duša sa stáva dostatočne tichou, aby opäť vnímala.

Ein Gedi, jaskyne Kataru, Patmos – to nie sú miesta odlúčenosti, ale zjemnenia. Ich odľahlosť nie je únikom, ale spôsobom na prehĺbenie vnímania.

Vstúpiť do tohto stavu neznamená opustiť svet. Znamená to stretávať ho sviežo, bez rozptyľovania. Hluk pokračuje – ale jednoducho už nedefinuje realitu. Prebúdza sa jemnejší druh pozornosti.

V tomto zmysle, exil nie je vnútený. Je voľbou. Nie na únik pred svetom, ale na vytvorenie priestoru, z ktorého ho možno vidieť pravdivo. Videnie tu rastie – nie len kvôli samotnému vzdialeniu sa, ale kvôli jasnosti, ktorú ticho umožňuje.

Cudzinec neprijíma Patmos ako teóriu. Je pociťovaný ako niečo bežne známe – stav, v ktorom človek vidí jasne, a zachováva si vyrovnanosť bez potreby vysvetľovať ju.

Z tejto jasnosti, zapojenie sa posúva, mení sa. Do života sa vstupuje plnšie, ale bez vlastníctva. Pripútanosť je nahrádzaná prítomnosťou. Zapojenie sa prehlbuje.

Postupom času, človek objavuje miesta, kde bola táto orientácia už prežívaná, kde stav exilu nevyžaduje odôvodňovanie. To nie sú útočiská, ale chrámy – postavené nie doktrínou, ale pokojným opakovaním a vnútornou vernosťou.

Chrám, v tomto hlbšom zmysle nie je vnucovaný zhora. Rastie organicky, prostredníctvom životov, obrátených dovnútra, prostredníctvom zdieľanej pozornosti, prostredníctvom neviditeľnej práce.

Takéto miesta nepresvedčujú. Nepotrebujú to. Ich samotná prítomnosť stačí. V nich sa cudzinec cíti menej cudzím – nie preto, že našiel domov, ale preto, že jeho odstup je chápaný.

Tu, na čom záleží, je oddanosť, nie viera; stálosť, nie istota. Život, stabilne obrátený k tomu, čo je hlbšie ako okamih alebo nálada.

Exil tu nerozpúšťa – očisťuje. Odstup zostáva, ale jeho kvalita sa mení. Čo sa kedysi pociťovalo ako neprítomnosť, sa stáva slobodou. Čo sa kedysi pociťovalo ako strata, sa stáva perspektívou.

Žiť takto znamená kráčať ľahko. Milovať bez vlastnenia. Zúčastňovať sa bez uchopovania. Svet zostáva urgentný, ale jeho požiadavky už nemajú totálnu moc.

Cudzinec neopúšťa život. Zostáva v ňom – odlišne. A v tejto odlišnosti, hneď ako je nahliadnutá, už viac nič netreba hovoriť.

A odpoveď sa v tom dieťati zjavila sama, v slovách piesne, uspávanky, ktorá s ňou zostala odvtedy, ako ju počula ešte v skorších rokoch.

„Nad dúhou, vysoko smerom nahor, je miesto, o ktorom som raz počula v uspávanke… ak vtáky lietajú nad dúhou, prečo potom, ach prečo, nemôžem ja?“ [1]

Táto otázka zostávala po celý život a teraz, o veľa rokov neskôr, v zrelosti ako dospelá, tie isté slová stále znejú, znova a znova. Život počas tých rokov odpovedal mnohými rôznymi spôsobmi, s mnohými rôznymi skúsenosťami a rôznymi smermi, ale iba jedna odpoveď vždy zostala pravdivá.

Hľadaj v sebe, hľadaj dúhu vo svojom srdci.

Ukázalo sa, že táto skúsenosť z raného detstva je bránou do života.

Poznámky

[1] Celú pieseň možno nájsť napríklad tu.

Niekedy sa zobudím s myšlienkami v hlave. Prichádzajú vo forme jediného slova, frázy, obrazu. Dnes som videl pole zlatej pšenice, tancujúcej vo vetre pod slnkom.

Iskra myšlienky-pocitu vyklíčila so slovom „semienko“. Zostal som s pocitom, že nech sú akokoľvek krehké, ako všetky semienka, klíčiace pri hľadaní slnečného svetla, stonásobne znásobia svoju silu, keď sú tomuto svetlu vystavené spoločne. Pri vizualizácii harmonického tanca pšeničných stebiel som cítil, že množstvo semienok pozná svoju silu.

Predstavujem si, že jadro našej bytosti prežije len vtedy, keď harmonickým spôsobom hľadá svoju transcendentálnu energiu, keď sa spája s jadrom bytosti iných, ktorých stretávame v našom každodennom živote. „Namaste!“ Takýmto spôsobom Boh vo mne zdraví Boha vo vás.

Ako povedal metafyzický básnik John Donne: „Žiaden človek nie je ostrovom!“ Jeho súčasník William Shakespeare (1564 – 1616) nás zasahuje, keď v Hamletovi hlása: „Byť či nebyť! To je otázka.“

Vtedy som pochopil, že skutočne sami sebou sme vtedy, keď si uvedomujeme našu transcendentnú interakciu s inými bytosťami. Je to podstatné spojenie: výmena, ktorá umožňuje rast Svetla našej podstaty.

Keď prinesiem tento pocit-myšlienku do tu a teraz, v týchto časoch sociálnych sietí a ľahkých a rýchlych medziľudských kontaktov, predstavujem si, že vodič Uberu, s ktorým mám veľmi krátky kontakt, obsahuje esenciu, ktorá sa rozpráva s tou mojou. Spolu sme semienkami na Slnku. A na Slnku naše esencie – žiarivé – rastú, šťastné, vymieňajúc si iskry, ktoré nás obohacujú každým slovom alebo tichom. V týchto chvíľach sme skutočne Ľudskými Bytosťami.

Dnes som si uvedomoval rovnaký pocit od inej mladej ženy, ktorá mi prišla pomôcť s nejakou prácou. Ľahkosť, radosť, úprimná a spontánna láska k svojim blížnym. Prirodzenosť. Opäť ten pocit „dnes som stretol jednu“.

Ale počkajte – na druhý deň som stretol ďalších dvoch z týchto výnimočných ľudí, jedného priateľa, ktorého poznám už dlho, a druhého mladého muža, ktorý venčil psa v miestnom parku. V každom z nich bolo cítiť niečo špeciálne, rovnako ako u predchádzajúcich ľudí. Niečo nenútené, čo nie je nijako manipulované, len prirodzené a skutočné. Vrúcne, milujúce, úprimné ľudské bytosti s prirodzenou vnútornou radosťou, neovplyvnené chaosom sveta, odpojené od neho. Možno ho ani nevnímajú, ale napriek tomu sú prítomní.

Ako som si ich mohol predtým nevšimnúť? Premýšľal som, že ak som stretol malý počet týchto bytostí, o koľko viac by ich mohlo byť na Zemi práve teraz. V každom prípade nekonečnosť zážitku, čas a vzdialenosť nehrajú žiadnu rolu, minulosť a budúcnosť nie sú relevantné. Len tam boli a robili to, čo bolo v danom okamihu potrebné.

Ak nejaké existovali, musia existovať, bude ich existovať oveľa viac, teraz a v budúcich časoch. Možno ich ľahkosť a láska dokážu a budú posilňovať rovnakú skúsenosť, ktorá práve teraz rastie na tejto planéte, v jednotlivcoch, ale aj kolektívne, pozdvihujúc ju k vyššej vibrácii.

Nech je radosť!

Dvanásť eónov (atmosférických koncentrácií síl, z ktorých vychádzajú impulzy, ovplyvňujúce náš život), reprezentuje dvanásť vedúcich ideí, dvanásť ilúzii, dvanásť pokusov premeniť hmotný svet na raj. Aby sme pochopili našu vlastnú túžbu či nutkanie tvoriť, napodobňovať, potrebujeme vedieť niečo o silách, ktoré nás poháňajú.

V knihe „Gnostické mystériá Pistis Sofie“ nám Jan van Rijckenborgh poskytol niekoľko cenných poznatkov o týchto dvanástich eónoch. [1]

Takto popisuje deviaty eón: sen o dialektickom zbožštení. Inými slovami: je to pokus dosiahnuť božský, nesmrteľný stav v našom materiálnom, dialektickom poli života. Desiaty, jedenásty a dvanásty eón reprezentujú tri po sebe nasledujúce kroky realizácie tohto sna o božskosti. Dvanásty eón sa týka poslednej fázy: materiálneho uskutočnenia, manifestácie bohu-podobnej osobnosti vo fyzickom svete.

Aká je nová kapitola, ktorá je dnes pridávaná do starej knihy o „golemovi“? Čoho sme dnes okolo seba svedkami? Lemúria sa opakuje. S našou robotickou osobnosťou, ktorá je vybavená luciferskou inteligenciou, ale chýba jej božská múdrosť, vytvárame nových robotov. Niektorí z nich vyzerajú prekvapivo ako my: dokážu prijímať hostí, hrať futbal a dokonca vykonávať lekárske operácie. Existujú už autonómne roboty so simulovanými mozgovými bunkami. Áno, ich správanie je stále elementárne, no pravdepodobne nás rýchlo dohonia a predstihnú.

Desiaty eón je zodpovedný za všetky idey a mentálne koncepcie, ktoré súvisia s umelými formami života. Kladie otázky ako: Bolo by možné preniesť obsah našich mozgových buniek do umelého mozgu, aby sa po smrti zachovali naše vedomosti a vedomie? Možno by sme dokázali časti robotov včleniť do nášho tela a stať sa nad-človekom, kyborgom? Vieme stanoviť deliacu čiaru medzi prirodzeným a umelým životom? Keby sa dal vytvoriť android, ktorý by sa v takej miere podobal na človeka, že by sme už nevideli rozdiel, bol by živou bytosťou? Myslí, učí sa, a má emócie. Čo znamená „byť živý“?

Jedenásty eón posúva tieto mentálne experimenty o krok ďalej. Teraz premýšľa o filozofických témach, o etike a morálke, o správnom a nesprávnom. Pod vplyvom tohto eónu sa pokúšame naše zámery zdôvodňovať a ospravedlňovať. Mohli by sme povedať: Snáď by bolo možné nechať robotov, aby zabezpečili všetky poľnohospodárske činnosti. Mohli by sme vyprodukovať oveľa viac potravín a odstrániť všetok hlad na svete. Alebo: Nebolo by pekné, keby nejaký android dokázal pomáhať starším ľuďom s nákupmi alebo im robil spoločnosť, keď sa cítia osamelí?

Ale v našom dialektickom svete má každá minca dve strany. Pretože vojenský priemysel sa, samozrejme, veľmi zaujíma o umelého človeka. Pravidelne čítame o útokoch, ktoré sa vykonávajú pomocou takzvaných „dronov“. Tieto drony sú ešte stále diaľkovo riadené vojakom, ktorý rozhoduje o spustení paľby. Ale medzitým bol vyvinutý aj autonómny dron. Tento dron koná nezávisle: so svojou umelou inteligenciou vysleduje daný cieľ a rozhodne, či svojho protivníka eliminuje alebo nie. Niektorí politici považujú tento vývoj za otázny, lebo chápu, že v tej chvíli sú prekročené hranice.

Bude opäť Dr. Frankenstein obeťou svojho vlastného výtvoru? Lemúria bola pohltená vlnami oceánu a neskôr ten istý osud postihol Atlantídu. Zasiahne nás „Zeus“ jedným zo svojich bleskov, ako to urobil s bezohľadným Faetonom? Všetko záleží na nás!

My sme tí, ktorí si musia vybrať správnu cestu domov. Nie imitáciou a vytvorením karikatúry nebeskej ľudskej bytosti. Potrebujeme reálnu, správnu vec! Potrebujeme spirituálne znovuzrodenie: naša pravá božská ľudská identita by sa mala prebudiť zo svojho spánku smrti!

Sľub o vzkriesení človeka-Svetla bol zaznamenaný v svätých knihách mnohých kultúr. Existuje mnoho znamení, ktoré ukazujú správnym smerom, dokonca aj sama príroda nám zanechala indície. Prečo Veľkonočný ostrov nepohltili vlny, keď Lemúria zahynula? Bol zachovaný s múdrymi úmyslami: je to svedectvo o monáde, božskom človeku, ukrytom vo fyzickom tele. Áno, sochy stratili svoje spojenie so Svetlom: teraz sú ich oči chladné a mŕtve. Ale prečo sa tento pozostatok volá Veľkonočný ostrov?

Dobre, bol objavený na Veľkonočnú nedeľu holandským bádateľom Jacobom Roggeveenom, ale vo velebnom vesmíre neexistuje niečo také ako náhoda. Veľká noc je sviatkom vzkriesenia božskej ľudskej bytosti. Je to sviatok víťazstva nad smrťou. Oči monády budú opäť plné Svetla. Je to vzkriesenie toho „JA SOM“.

„Ja som Prvý a Posledný, a ten živý. Bol som mŕtvy, ale pozri – som živý na veky vekov, a držím kľúče od smrti a podsvetia.“ [2]

Naša súčasná osobnosť ešte stále v sebe nesie všetky možnosti oživiť v nás človeka-Svetla. Čím viac sa premieňame na robotov, tým sa kráčanie cestou oslobodenia stáva ťažším. A tak prosím, nečakajte príliš dlho!

[1] Pozri kapitolu 24 „Zverokruh – dvanásťdielne väzenie“

[2] Zjavenie Jána, 1:17

V prvej časti článkov s názvom „Golem“ sme videli, že témy identity a napodobňovania zohrávajú hlavnú rolu v epickej ceste ľudí rôznymi rovinami života.

Zoberme si ďalší príklad z gréckej mytológie, ktorý pekne ilustruje tieto témy. Tento nám rozpráva o Faetonovi, synovi boha Slnka: Hélia. Tento mladý muž pochyboval o tom, že Helios je skutočne jeho otcom, a tak sa vybral do jeho paláca. Podarilo sa mu presvedčiť otca, aby mu dal sľub. Helios sľúbil, že svojmu synovi dovolí všetko, o čo ho požiada. K veľkému zdeseniu svojho otca, Faeton si prial na jeden deň riadiť voz boha Slnka. Helios sa pokúsil syna odradiť od jeho hlúpeho plánu, poukázaním na nebezpečenstvá. Ale Faeton trval na svojom a nakoniec Helios, viazaný svojím sľubom, musel vyhovieť požiadavke svojho syna. A tak mladý muž vzlietol a vyviedol voz z brán východného slnečného paláca. Ale strach jeho otca sa čoskoro ukázal  oprávnený, lebo Faeton nedokázal riadiť štyri oheň chrliace kone, a tak sa voz odchýlil od požadovanej obežnej dráhy.

To malo za následok skazu na zemi: vzbĺkli obrovské požiare a rieky sa vyparili. Keď sa to stalo, bohyňa zeme pozdvihla svoj hlas k najvyššiemu bohovi Diovi. Ten zasiahol a jedným zo svojich bleskov ukončil nezodpovednosť Faetona. Mladý muž spadol z neba a svoj pád neprežil.

Prvá vec, ktorá nás zasiahne, je to, že Faeton pochybuje o svojom pôvode. Ocitne sa v istom druhu krízy identity, ktorá vyvoláva rad udalostí a vedie ku katastrofálnemu koncu. Potrebujeme vedieť, kto sme, aby sme dokázali nájsť pre seba tú správnu cestu. Potrebujeme poznať svoj vlastný pôvod, aby sme mohli zobrať svoj osud do svojich vlastných rúk. To je ten dôvod, prečo axióma „Poznaj sám seba“ bola vyrytá do nádvoria chrámu v Delfách. A je to práve tento nedostatok sebapoznania, ktorý nás  privádza  do mocného náručia sveta, plného ilúzií.

Poznáme svojich rodičov, ale nie svojho nebeského Otca. Poznáme svoje občianske práva, ale nie svoje božské práva. Čo vieme o božskom dedičstve, ukrytom v strede našej bytosti? Čo vieme o mikrokozme, v ktorom žijeme?

Tieto dva grécke mýty o Prometeovi a Faetonovi popisujú časť dejín ľudstva. Nebeská ľudská bytosť si vybrala cestu, ktorá ju spútala do okov hmoty. Nemohla sa už ďalej prejavovať, bola odsúdená na nečinnosť a premohol ju spánok smrti. Predala svoje nebeské právo prvorodeného za neustále sa meniace elementy. Možno si hovoríte: „Sú tieto prastaré dejiny pre nás užitočné? Nemali by sme žiť v prítomnosti?“ Áno, to by sme skutočne mali. Lemúrsky kontinent bol pohltený vlnami už veľmi dávno; nasledovala atlanská éra a potom árijský (indo-európsky) vek, v ktorom žijeme teraz.

Uplynuli stovky tisíc rokov. Hrubé lemúrske osobnosti sa v priebehu epoch vyvinuli na ľudí, ktorými sme dnes. Fyzická osobnosť sa vyvinula a teraz je vybavená svojou vlastnou inteligenciou a vedomím. Hrdý človek súčasnosti – teda my – nazýva sám seba „korunou stvorenia“. Ale je to koruna z plechu, so škaredými ostrými okrajmi, a diamanty sú vyrobené zo skla. Naša inteligencia? Naše vedomie? Nie sú vari troj-rozmerné, zamerané na „ja“, orientované na vlastné zisky a potešenia, a nenechávajú za sebou skazu, rovnako ako Faeton?

Možno s týmito závermi nesúhlasíte. Možno ich považujete za extrémne a urážajúce. Ale už v Lemúrii existovalo rozdelenie na dve skupiny. Jedna pochopila nebezpečenstvo zostupného vývoja: tí boli nazývaní „Synovia Svetla“. Druhá skupina, „Synovia temnoty“, naďalej pokračovala vo svojich experimentálnych činoch v hmotnom svete, lebo verila v túto cestu involúcie.

Synovia temnoty stále zotrvávali vo svojom úsilí vyvíjať dokonalú hmotnú osobnosť. Nemyslite si, že títo „synovia temnoty“ sú zlí ľudia alebo zločinci: časť z nich je inšpirovaná najvyššími ideálmi. Snažia sa napríklad odstrániť všetky choroby, ktoré spôsobujú utrpenie v ľudskom tele. Jediným problémom je, že chcú dosiahnuť nemožné. Chcú vytvoriť nebo na zemi. Namiesto snahy o duchovné znovuzrodenie sa hlbšie ponárajú do močiara hmotného sveta.

Vďaka tejto neustálej honbe, teraz, v našej dobe, sa k starej knihe „Golem“ pridáva nová kapitola. Aby sme získali hlbší pohľad do tejto témy, musíme vedieť niečo o dvanástich silách, ktoré riadia svet, v ktorom žijeme. Je to dvanásť hlavných ideí hmotného plánu života. Tieto sily sú nazývané dvanástimi eónmi: predstavujú dvanásť myšlienok, dvanásť ilúzií, dvanásť pokusov premeniť svet hmoty na raj.

V tretej časti o golemovi sa pokúsime hlbšie pozrieť na ciele eónskych síl a na ich úsilie v hmotnom svete.

Pokračovanie na časť 3