A odpoveď sa v tom dieťati zjavila sama, v slovách piesne, uspávanky, ktorá s ňou zostala odvtedy, ako ju počula ešte v skorších rokoch.

„Nad dúhou, vysoko smerom nahor, je miesto, o ktorom som raz počula v uspávanke… ak vtáky lietajú nad dúhou, prečo potom, ach prečo, nemôžem ja?“ [1]

Táto otázka zostávala po celý život a teraz, o veľa rokov neskôr, v zrelosti ako dospelá, tie isté slová stále znejú, znova a znova. Život počas tých rokov odpovedal mnohými rôznymi spôsobmi, s mnohými rôznymi skúsenosťami a rôznymi smermi, ale iba jedna odpoveď vždy zostala pravdivá.

Hľadaj v sebe, hľadaj dúhu vo svojom srdci.

Ukázalo sa, že táto skúsenosť z raného detstva je bránou do života.

Poznámky

[1] Celú pieseň možno nájsť napríklad tu.

Iskra myšlienky-pocitu vyklíčila so slovom „semienko“. Zostal som s pocitom, že nech sú akokoľvek krehké, ako všetky semienka, klíčiace pri hľadaní slnečného svetla, stonásobne znásobia svoju silu, keď sú tomuto svetlu vystavené spoločne. Pri vizualizácii harmonického tanca pšeničných stebiel som cítil, že množstvo semienok pozná svoju silu.

Predstavujem si, že jadro našej bytosti prežije len vtedy, keď harmonickým spôsobom hľadá svoju transcendentálnu energiu, keď sa spája s jadrom bytosti iných, ktorých stretávame v našom každodennom živote. „Namaste!“ Takýmto spôsobom Boh vo mne zdraví Boha vo vás.

Ako povedal metafyzický básnik John Donne: „Žiaden človek nie je ostrovom!“ Jeho súčasník William Shakespeare (1564 – 1616) nás zasahuje, keď v Hamletovi hlása: „Byť či nebyť! To je otázka.“

Vtedy som pochopil, že skutočne sami sebou sme vtedy, keď si uvedomujeme našu transcendentnú interakciu s inými bytosťami. Je to podstatné spojenie: výmena, ktorá umožňuje rast Svetla našej podstaty.

Keď prinesiem tento pocit-myšlienku do tu a teraz, v týchto časoch sociálnych sietí a ľahkých a rýchlych medziľudských kontaktov, predstavujem si, že vodič Uberu, s ktorým mám veľmi krátky kontakt, obsahuje esenciu, ktorá sa rozpráva s tou mojou. Spolu sme semienkami na Slnku. A na Slnku naše esencie – žiarivé – rastú, šťastné, vymieňajúc si iskry, ktoré nás obohacujú každým slovom alebo tichom. V týchto chvíľach sme skutočne Ľudskými Bytosťami.

Dnes som si uvedomoval rovnaký pocit od inej mladej ženy, ktorá mi prišla pomôcť s nejakou prácou. Ľahkosť, radosť, úprimná a spontánna láska k svojim blížnym. Prirodzenosť. Opäť ten pocit „dnes som stretol jednu“.

Ale počkajte – na druhý deň som stretol ďalších dvoch z týchto výnimočných ľudí, jedného priateľa, ktorého poznám už dlho, a druhého mladého muža, ktorý venčil psa v miestnom parku. V každom z nich bolo cítiť niečo špeciálne, rovnako ako u predchádzajúcich ľudí. Niečo nenútené, čo nie je nijako manipulované, len prirodzené a skutočné. Vrúcne, milujúce, úprimné ľudské bytosti s prirodzenou vnútornou radosťou, neovplyvnené chaosom sveta, odpojené od neho. Možno ho ani nevnímajú, ale napriek tomu sú prítomní.

Ako som si ich mohol predtým nevšimnúť? Premýšľal som, že ak som stretol malý počet týchto bytostí, o koľko viac by ich mohlo byť na Zemi práve teraz. V každom prípade nekonečnosť zážitku, čas a vzdialenosť nehrajú žiadnu rolu, minulosť a budúcnosť nie sú relevantné. Len tam boli a robili to, čo bolo v danom okamihu potrebné.

Ak nejaké existovali, musia existovať, bude ich existovať oveľa viac, teraz a v budúcich časoch. Možno ich ľahkosť a láska dokážu a budú posilňovať rovnakú skúsenosť, ktorá práve teraz rastie na tejto planéte, v jednotlivcoch, ale aj kolektívne, pozdvihujúc ju k vyššej vibrácii.

Nech je radosť!

Dvanásť eónov (atmosférických koncentrácií síl, z ktorých vychádzajú impulzy, ovplyvňujúce náš život), reprezentuje dvanásť vedúcich ideí, dvanásť ilúzii, dvanásť pokusov premeniť hmotný svet na raj. Aby sme pochopili našu vlastnú túžbu či nutkanie tvoriť, napodobňovať, potrebujeme vedieť niečo o silách, ktoré nás poháňajú.

V knihe „Gnostické mystériá Pistis Sofie“ nám Jan van Rijckenborgh poskytol niekoľko cenných poznatkov o týchto dvanástich eónoch. [1]

Takto popisuje deviaty eón: sen o dialektickom zbožštení. Inými slovami: je to pokus dosiahnuť božský, nesmrteľný stav v našom materiálnom, dialektickom poli života. Desiaty, jedenásty a dvanásty eón reprezentujú tri po sebe nasledujúce kroky realizácie tohto sna o božskosti. Dvanásty eón sa týka poslednej fázy: materiálneho uskutočnenia, manifestácie bohu-podobnej osobnosti vo fyzickom svete.

Aká je nová kapitola, ktorá je dnes pridávaná do starej knihy o „golemovi“? Čoho sme dnes okolo seba svedkami? Lemúria sa opakuje. S našou robotickou osobnosťou, ktorá je vybavená luciferskou inteligenciou, ale chýba jej božská múdrosť, vytvárame nových robotov. Niektorí z nich vyzerajú prekvapivo ako my: dokážu prijímať hostí, hrať futbal a dokonca vykonávať lekárske operácie. Existujú už autonómne roboty so simulovanými mozgovými bunkami. Áno, ich správanie je stále elementárne, no pravdepodobne nás rýchlo dohonia a predstihnú.

Desiaty eón je zodpovedný za všetky idey a mentálne koncepcie, ktoré súvisia s umelými formami života. Kladie otázky ako: Bolo by možné preniesť obsah našich mozgových buniek do umelého mozgu, aby sa po smrti zachovali naše vedomosti a vedomie? Možno by sme dokázali časti robotov včleniť do nášho tela a stať sa nad-človekom, kyborgom? Vieme stanoviť deliacu čiaru medzi prirodzeným a umelým životom? Keby sa dal vytvoriť android, ktorý by sa v takej miere podobal na človeka, že by sme už nevideli rozdiel, bol by živou bytosťou? Myslí, učí sa, a má emócie. Čo znamená „byť živý“?

Jedenásty eón posúva tieto mentálne experimenty o krok ďalej. Teraz premýšľa o filozofických témach, o etike a morálke, o správnom a nesprávnom. Pod vplyvom tohto eónu sa pokúšame naše zámery zdôvodňovať a ospravedlňovať. Mohli by sme povedať: Snáď by bolo možné nechať robotov, aby zabezpečili všetky poľnohospodárske činnosti. Mohli by sme vyprodukovať oveľa viac potravín a odstrániť všetok hlad na svete. Alebo: Nebolo by pekné, keby nejaký android dokázal pomáhať starším ľuďom s nákupmi alebo im robil spoločnosť, keď sa cítia osamelí?

Ale v našom dialektickom svete má každá minca dve strany. Pretože vojenský priemysel sa, samozrejme, veľmi zaujíma o umelého človeka. Pravidelne čítame o útokoch, ktoré sa vykonávajú pomocou takzvaných „dronov“. Tieto drony sú ešte stále diaľkovo riadené vojakom, ktorý rozhoduje o spustení paľby. Ale medzitým bol vyvinutý aj autonómny dron. Tento dron koná nezávisle: so svojou umelou inteligenciou vysleduje daný cieľ a rozhodne, či svojho protivníka eliminuje alebo nie. Niektorí politici považujú tento vývoj za otázny, lebo chápu, že v tej chvíli sú prekročené hranice.

Bude opäť Dr. Frankenstein obeťou svojho vlastného výtvoru? Lemúria bola pohltená vlnami oceánu a neskôr ten istý osud postihol Atlantídu. Zasiahne nás „Zeus“ jedným zo svojich bleskov, ako to urobil s bezohľadným Faetonom? Všetko záleží na nás!

My sme tí, ktorí si musia vybrať správnu cestu domov. Nie imitáciou a vytvorením karikatúry nebeskej ľudskej bytosti. Potrebujeme reálnu, správnu vec! Potrebujeme spirituálne znovuzrodenie: naša pravá božská ľudská identita by sa mala prebudiť zo svojho spánku smrti!

Sľub o vzkriesení človeka-Svetla bol zaznamenaný v svätých knihách mnohých kultúr. Existuje mnoho znamení, ktoré ukazujú správnym smerom, dokonca aj sama príroda nám zanechala indície. Prečo Veľkonočný ostrov nepohltili vlny, keď Lemúria zahynula? Bol zachovaný s múdrymi úmyslami: je to svedectvo o monáde, božskom človeku, ukrytom vo fyzickom tele. Áno, sochy stratili svoje spojenie so Svetlom: teraz sú ich oči chladné a mŕtve. Ale prečo sa tento pozostatok volá Veľkonočný ostrov?

Dobre, bol objavený na Veľkonočnú nedeľu holandským bádateľom Jacobom Roggeveenom, ale vo velebnom vesmíre neexistuje niečo také ako náhoda. Veľká noc je sviatkom vzkriesenia božskej ľudskej bytosti. Je to sviatok víťazstva nad smrťou. Oči monády budú opäť plné Svetla. Je to vzkriesenie toho „JA SOM“.

„Ja som Prvý a Posledný, a ten živý. Bol som mŕtvy, ale pozri – som živý na veky vekov, a držím kľúče od smrti a podsvetia.“ [2]

Naša súčasná osobnosť ešte stále v sebe nesie všetky možnosti oživiť v nás človeka-Svetla. Čím viac sa premieňame na robotov, tým sa kráčanie cestou oslobodenia stáva ťažším. A tak prosím, nečakajte príliš dlho!

[1] Pozri kapitolu 24 „Zverokruh – dvanásťdielne väzenie“

[2] Zjavenie Jána, 1:17

V prvej časti článkov s názvom „Golem“ sme videli, že témy identity a napodobňovania zohrávajú hlavnú rolu v epickej ceste ľudí rôznymi rovinami života.

Zoberme si ďalší príklad z gréckej mytológie, ktorý pekne ilustruje tieto témy. Tento nám rozpráva o Faetonovi, synovi boha Slnka: Hélia. Tento mladý muž pochyboval o tom, že Helios je skutočne jeho otcom, a tak sa vybral do jeho paláca. Podarilo sa mu presvedčiť otca, aby mu dal sľub. Helios sľúbil, že svojmu synovi dovolí všetko, o čo ho požiada. K veľkému zdeseniu svojho otca, Faeton si prial na jeden deň riadiť voz boha Slnka. Helios sa pokúsil syna odradiť od jeho hlúpeho plánu, poukázaním na nebezpečenstvá. Ale Faeton trval na svojom a nakoniec Helios, viazaný svojím sľubom, musel vyhovieť požiadavke svojho syna. A tak mladý muž vzlietol a vyviedol voz z brán východného slnečného paláca. Ale strach jeho otca sa čoskoro ukázal  oprávnený, lebo Faeton nedokázal riadiť štyri oheň chrliace kone, a tak sa voz odchýlil od požadovanej obežnej dráhy.

To malo za následok skazu na zemi: vzbĺkli obrovské požiare a rieky sa vyparili. Keď sa to stalo, bohyňa zeme pozdvihla svoj hlas k najvyššiemu bohovi Diovi. Ten zasiahol a jedným zo svojich bleskov ukončil nezodpovednosť Faetona. Mladý muž spadol z neba a svoj pád neprežil.

Prvá vec, ktorá nás zasiahne, je to, že Faeton pochybuje o svojom pôvode. Ocitne sa v istom druhu krízy identity, ktorá vyvoláva rad udalostí a vedie ku katastrofálnemu koncu. Potrebujeme vedieť, kto sme, aby sme dokázali nájsť pre seba tú správnu cestu. Potrebujeme poznať svoj vlastný pôvod, aby sme mohli zobrať svoj osud do svojich vlastných rúk. To je ten dôvod, prečo axióma „Poznaj sám seba“ bola vyrytá do nádvoria chrámu v Delfách. A je to práve tento nedostatok sebapoznania, ktorý nás  privádza  do mocného náručia sveta, plného ilúzií.

Poznáme svojich rodičov, ale nie svojho nebeského Otca. Poznáme svoje občianske práva, ale nie svoje božské práva. Čo vieme o božskom dedičstve, ukrytom v strede našej bytosti? Čo vieme o mikrokozme, v ktorom žijeme?

Tieto dva grécke mýty o Prometeovi a Faetonovi popisujú časť dejín ľudstva. Nebeská ľudská bytosť si vybrala cestu, ktorá ju spútala do okov hmoty. Nemohla sa už ďalej prejavovať, bola odsúdená na nečinnosť a premohol ju spánok smrti. Predala svoje nebeské právo prvorodeného za neustále sa meniace elementy. Možno si hovoríte: „Sú tieto prastaré dejiny pre nás užitočné? Nemali by sme žiť v prítomnosti?“ Áno, to by sme skutočne mali. Lemúrsky kontinent bol pohltený vlnami už veľmi dávno; nasledovala atlanská éra a potom árijský (indo-európsky) vek, v ktorom žijeme teraz.

Uplynuli stovky tisíc rokov. Hrubé lemúrske osobnosti sa v priebehu epoch vyvinuli na ľudí, ktorými sme dnes. Fyzická osobnosť sa vyvinula a teraz je vybavená svojou vlastnou inteligenciou a vedomím. Hrdý človek súčasnosti – teda my – nazýva sám seba „korunou stvorenia“. Ale je to koruna z plechu, so škaredými ostrými okrajmi, a diamanty sú vyrobené zo skla. Naša inteligencia? Naše vedomie? Nie sú vari troj-rozmerné, zamerané na „ja“, orientované na vlastné zisky a potešenia, a nenechávajú za sebou skazu, rovnako ako Faeton?

Možno s týmito závermi nesúhlasíte. Možno ich považujete za extrémne a urážajúce. Ale už v Lemúrii existovalo rozdelenie na dve skupiny. Jedna pochopila nebezpečenstvo zostupného vývoja: tí boli nazývaní „Synovia Svetla“. Druhá skupina, „Synovia temnoty“, naďalej pokračovala vo svojich experimentálnych činoch v hmotnom svete, lebo verila v túto cestu involúcie.

Synovia temnoty stále zotrvávali vo svojom úsilí vyvíjať dokonalú hmotnú osobnosť. Nemyslite si, že títo „synovia temnoty“ sú zlí ľudia alebo zločinci: časť z nich je inšpirovaná najvyššími ideálmi. Snažia sa napríklad odstrániť všetky choroby, ktoré spôsobujú utrpenie v ľudskom tele. Jediným problémom je, že chcú dosiahnuť nemožné. Chcú vytvoriť nebo na zemi. Namiesto snahy o duchovné znovuzrodenie sa hlbšie ponárajú do močiara hmotného sveta.

Vďaka tejto neustálej honbe, teraz, v našej dobe, sa k starej knihe „Golem“ pridáva nová kapitola. Aby sme získali hlbší pohľad do tejto témy, musíme vedieť niečo o dvanástich silách, ktoré riadia svet, v ktorom žijeme. Je to dvanásť hlavných ideí hmotného plánu života. Tieto sily sú nazývané dvanástimi eónmi: predstavujú dvanásť myšlienok, dvanásť ilúzií, dvanásť pokusov premeniť svet hmoty na raj.

V tretej časti o golemovi sa pokúsime hlbšie pozrieť na ciele eónskych síl a na ich úsilie v hmotnom svete.

Pokračovanie na časť 3

Golem je postava z legendy. Bol vymodelovaný z hliny rabínom (kňazom) a privedený k životu. My, ľudia zo Západu, sme sa snáď s touto témou oboznámili viac prostredníctvom románu Mary Shelleyovej s názvom: „Frankenstein; alebo, Moderný Prometeus“. Alebo – a to je pravdepodobnejšie – prostredníctvom všetkých filmov, ktoré z neho vychádzajú.

Chápeme, že sa skutočne zaoberáme veľmi starou témou, keď sa vraciame k dávnovekému kontinentu Lemúria alebo Mu. Ezoterici sa domnievajú, že rozsiahly lemúrsky kontinent sa ponoril do hlbín oceánu asi pred 850 000 rokmi, a že Austrália, Madagaskar a Veľkonočný ostrov sú jeho pozostatkami, ktoré neboli pohltené vlnami.

V článku o Austrálii [1] Jan van Rijckenborgh píše:

„Extrémne primitívna a hrubá, animálna osobnosť Lemúrčanov bola prestúpená monádami alebo nebeskými bytosťami, ktoré stále existovali asi na 90 percent v pôvodnom poli. V tých časoch, časť pôvodného ľudstva bola stále na svojej ceste k úplnému zostupu do materiálneho sveta, v procese involúcie. Nebeská ľudská bytosť ešte nezahynula; Prometeus ešte nebol úplne spútaný. Avšak táto časť ľudstva už vytvorila – bez božského riadenia – primitívnu, hrubú, znetvorenú osobnosť, bez akejkoľvek individuálnej inteligencie. Toto animálne stvorenie bolo ako golem, robot, živý automat z mäsa, kostí a svalov,  ktorý úplne reagoval na svojho polo-božského tvorcu. Tento „robot“ bol neúnavným nástrojom svojho polo-božského tvorcu, hračkou upadajúceho Boho-človeka, nástrojom, pomocou ktorého bol schopný vyrovnať sa s hrubou hmotou dialektiky. Týmto spôsobom tento animálny otrok uskutočňoval zvláštne a bizarné myšlienky a úlohy svojej vlastnej monády, v takom rozsahu, ako mu to hrubá hmota umožňovala. Postavil obrovské mestá s čudnými tvarmi a vytesal obrovské sochy z lávového kameňa, predstavujúce monády.“

Vidíme teda, že v tej dobe bola časť ľudstva zaneprázdnená úpadkom do hmoty: Lemúrčan ako duálna bytosť bol výsledkom tejto involúcie. Niekto sa môže pýtať: Prečo to urobili, prečo si vybrali túto cestu? To je skutočne kľúčová otázka. Takže, vyzerá to, že my ako ľudské bytosti máme vnútorné nutkanie napodobňovať nášho Stvoriteľa. Vzhľadom na naše božské korene sme tvorcovia, sme bohovia. Ale teraz druhá otázka je: Ako si tento božský potenciál uvedomujeme? Lemúria nám ukazuje nesprávnu ideu, je to sen o nebesiach na zemi.

Ukázalo sa, že realita bola celkom iná. Čo sa stalo? Nebeská bytosť vytvorila „vehikel“, nosič, hmotnú osobnosť, a predpokladala, že jej výtvor sa vyvinie do novej božskej ľudskej bytosti, v ktorej by mohla žiť a byť. Je to pochopiteľný, ale nebezpečný vývoj, pretože monáda by nemala poskytovať dôkaz svojej božskosti v hmotnom svete. Vybrala si cestu, ktorá pre ňu nebola zamýšľaná. Jej fyzický výtvor, ktorý je totožný s hmotou, a tak riadený zákonmi hmoty, nad ňou získal nadvládu. Nebeská bytosť bola uväznená v príbytku z mäsa a už sa viac nemohla prejavovať. Skryštalizovala vo svojom vlastnom výtvore a stala sa „obrazom s mŕtvymi očami“.

Sochy na Veľkonočnom ostrove tak svedčia o trpkej irónii. Monáda bola vyobrazená v hmote svojou lemúrskou osobnosťou, robotom, ktorého riadila. Nechápala však, že zaznamenala svoju vlastnú budúcnosť ako kamenný testament. Nechápala, že jedného dňa bude ako jej socha: zamrznutá a neschopná žiadnej činnosti. A teraz tieto sochy stoja na malom ostrove, ktorý ešte nebol pohltený vlnami. Beznádejne hľadia do diaľky, hľadajúc niekoho, kto ich príde zachrániť pred skazou.

Tajomné sochy na Veľkonočnom ostrove prehovárajú k našej predstavivosti a podvedomiu. Boli tiež predmetom historických a vedeckých teórií. Avšak, podľa legendy miestnych obyvateľov, tieto obrovité sochy jedného dňa prišli samé. Z duchovného hľadiska obsahuje táto legenda istú pravdu, pretože: či to predsa nebol nebeský svetelný človek, ktorý zostúpil a začal experimentovať v hmotnej rovine života? Vychádzal zo svojej slobodnej vôle a zo svojho skresleného poňatia života.

Je pozoruhodné, že odkaz na Prometea je zahrnutý tak v citáte Jana van Rijckenborgha, ako aj v názve románu Mary Shelleyovej. Prometeus je postava z gréckej mytológie; jeho meno znamená „Ten, ktorý myslí dopredu“. Prometeus ukradol oheň bohom a dal ho ľuďom, pretože mal pocit, že ľudské bytosti boli príliš chudobne obdarované počas ich stvorenia. Ako trest za jeho vzburu ho Zeus pripútal ku skalám, kde mu počas dňa orol požieral jeho pečeň, ktorá sa mu potom počas noci obnovovala. Nakoniec bol Prometeus oslobodený Heraklom, ktorý orla zabil.

Niekedy sú v mýtoch skryté univerzálne duchovné pravdy. Videli sme, že v lemúrskej ére božská ľudská bytosť, ohnivá duch-duša, upadla do hmotného výtvoru pomocou experimentu. Manas opustil nebeské svety a implantoval sa do hmotnej bytosti. Výsledok? Stal sa pripútaným ku skalám, k hmote, a tam trpí, tam je posledný pozostatok jeho božského ohňa požieraný prírodnými silami. Nie je veľmi ťažké pochopiť, že my sami (spútaný Prometeus) sme výsledkom tohoto vývoja. Prometeus je pripútaný k nám v hĺbke nášho bytia, je našou pravou identitou.

Isté paralely možno vyvodiť medzi Prometeom a Luciferom: činy obidvoch sú rebelantské a experimentálne. Obidvaja sú nositeľmi Svetla, ale ich duchovný oheň zhasína v pokuse vytvoriť pozemské kráľovstvo. Preto vidíme, že témy identita a napodobňovanie hrajú hlavnú rolu v našom vývoji. Kto som? Aký je môj pôvod? Aký je môj osud? Akou cestou by som sa mal pustiť?

Keď sa vás niekto opýta: „Kto si?“, čo odpoviete?

V druhej časti o golemovi budeme skúmať, či nám k týmto existenciálnym otázkam poskytuje naše súčasné bytie  nejaké  oporné body.

Pokračovanie na časť 2

Poznámky:

[1] Pentagram 2008-4

Rozlúčka s mocou prostredníctvom veľmi špeciálneho ohňa

Nebude prekvapením, že hierarchická dialektická štruktúra nie je solídnym základom zakúšania jednoty, slobody a lásky v ich neoddeliteľnom spojení so Svetlom. V duševnej skúsenosti hodnôt Vodnára nebude miesto pre žiadnu hierarchiu, založenú na moci.
Mimoriadna energia androgýnnej budúcej vodnárskej ľudskej bytosti má nepozemský žiarový aspekt. Je to elektrický ohnivý éter, ktorý je charakterizovaný ako sila, ktorá sa javí ako vyžarovanie neosobnej lásky.

Hranica, ako je určená starým svetom – pre Grékov to bol Chronos, o ktorom Platón hovoril, že určuje štruktúru nášho kozmu, pre Rimanov to bol Saturn – môže byť týmto teplom prelomená, prekonaná, ako ohnivý plameň vzostupu. Ako môže tento žiar zohrávať úlohu v manifestácii androgýnnej vodnárskej ľudskej bytosti?

Nie je náhoda, že Jan van Ruusbroec (1293 – 1381), ktorý poukazuje na tento tepelný proces, zvolil pre tento proces pojem „geestelice bruloght“ alebo duchovná svadba.

Ústredným bodom tu je vedomie vznietenej lásky, pravej slúžiacej lásky.

Jan van Ruusbroec („mystické svetlo zo stredoveku“) bol súčasníkom Geerta Groteho (moderná oddanosť, Deventer). Van Ruusbroec písal len po holandsky.

Ak sa Carl Gustav Jung stále zaoberal harmonickou spoluprácou mužskej a ženskej energie prostredníctvom rastúceho uvedomovania nevedomého ženského princípu, tak už v stredoveku vidíme dynamický aspekt, nevyhnutný na formovanie muža/ženy, ktorým/ktorou sme pravdepodobne boli v pred-rajských časoch. Ale aj v pätnástom, šestnástom a sedemnástom storočí existujú jasné znaky toho, že oheň je nevyhnutný pre vznešenú jednotu mužského a ženského. Michael Maier uvádza v Atalanta Fugiens (Prchajúca Atalanta):

Pre hermafrodita, ktorý leží ako mŕtvy v tme, je oheň nevyhnutný. (1618)

A v Knihe svätej Trojice (15. st.) vidíme dve hlavy muža a ženy pod jednou korunou a s jedným telom, čo je odkaz na kráľovský stav bytosti.

Odvaha byť slobodný

Prekročenie hranice Chronosa, byť za touto hranicou – niečo, čo od nás vyžaduje Uranos ako vládca vo veku Vodnára – kedysi v starých časoch znamenalo chaos, a teraz, v dvadsiatom prvom storočí, v prechode do éry Vodnára, si vyžaduje odvahu byť slobodný.

Oslobodený od „archaizmu“, slobodný od pripútanosti k hierarchii, oslobodený od zvykov a závislostí, ktoré nás zadržiavajú, brzdia v bezpečí pevnej štruktúry.

Oslobodený od zvykov, z ktorých odvodzujeme svoju istotu existencie.

Oslobodený od zmlúv s tými, ktorí sú pri moci. Nie prijatím anarchizmu a vedomým vytváraním chaosu, ale oslobodený prostredníctvom žitia zo sily fénixovho ohňa, kde je očista zároveň splynutím v jednote a v láske, čo nás udržiava pozdvihnutých vo výšinách.

Chaos by sa potom premenil na vznešené vzory nepozemského poriadku; anarchia by sa premenila na slobodu v otvorenosti.

Hermes and Afrodita

Koncept hermafrodita z alchýmie možno vysledovať späť k zdroju, ktorým je Hermes a vznešené žiarenie Venuše, ktorá reprezentuje Afroditu: Hermes-Afrodita. Toto „splynutie“ je oddelené od prírody, je vznešené. V tejto alchýmii sa zdanlivý chaos transformuje na kozmos vo vznešenom zážitku krásy.

Majte na pamäti, že ide o vnútorné procesy ohnivého zjednotenia, nie o kultúrne výdobytky!

Romanticky kultivovaný človek túži po jednote s prírodou, nie prostredníctvom jej poznania, ale prostredníctvom „skúsenostného vnorenia, pohrúženia sa do nej“. To, čo prežíva, je bolestivé odcudzenie sa a nechce nič iné, len jeho odstránenie splynutím so Vše-životom. Príklad romantickej túžby možno nájsť v texte Friedricha Schleiermachera:

Ležím v lone nekonečného sveta: V tejto chvíli som jeho dušou, lebo cítim všetky jeho sily a jeho nekonečný život ako svoj vlastný. V tejto chvíli je mojím telom, pretože prenikám do jeho svalov a končatín ako do svojich vlastných a jeho najvnútornejšie nervy sa pohybujú podľa mojej vôle a môjho uchopenia ako moje vlastné. Najmenšie narušenie, a posvätné objatie mizne vo vetre. [3]

Holandský filozof Th. C. W. Oudemans [4] poznamenáva v našom 21. storočí toto:

Všetky tie súčasné pokusy o záchranu Zeme, ochranu prírody, udržateľnú recykláciu energie a materiálov alebo o opätovné včlenenie pôvodných druhov, všetky sú výsledkom tej istej romantickej túžby po jednote.

Nejde teda o jednotu s prírodou z romantickej perspektívy, podobnej na individuálnej úrovni, pokiaľ ide o skúsenosť sexuality, ako uvažovala už Joan Grant v knihe Winged Pharao (Okrídlený faraón):

Byť jedným telom nie je trvalé, nemôže pretrvať. 

To je prekvapujúce, pretože vodnársky impulz bol skutočne viazaný s romantikou, určite od čias, keď boli formulované takzvané osvietenské ideály.

Keď naše vedomie rozpoznáva a akceptuje, že jednota nášho vedomia s prírodou nikdy nemôže byť stabilná a trvalá, kvôli dialektickej dynamike tej istej prírody, ako potom vôbec možno dosiahnuť jednotu v spojení so slobodou a láskou? A ako môže byť realizovaný stav androgýnnej ľudskej bytosti? Môže byť táto mužská dievčina vnútri nás skutočne oživená?

Teraz je jasné, že sa to týka ohnivého vnútorného procesu. To znamená, že počiatok musíme predovšetkým nájsť vnútri nás samých. Kto začne s hľadaním tejto jednoty, ten sa už nachádza v stretnutí s Bohom, to znamená, že všadeprítomný duch tejto jednoty je vždy obsiahnutý vnútri nás. Všetko, čo musíme činiť, je len takpovediac „uhnúť z cesty“. Potom sa v nás môže začať ohnivý proces. „Uhnúť z cesty“ je to isté ako ne-bytie vodnárskej osobnosti: otvára bránu k neosobnému súcitu, transformuje spiritualitu orientovanú na prírodnú ľudskú bytosť, do univerzálnej spirituality.

Vnútorná monarchia

Turbulencie súčasnosti sú medziiným spôsobené aj planetárnym efektom zvýšenej vibrácie, ale aj energetickými impulzmi, ktoré korelujú s aktivitou Vodnára.

Preto je teraz pre vedomie akoby o niečo menej náročné rezonovať so vznešeným trojuholníkom jednoty, slobody a lásky, za predpokladu, že sú minimalizované prekážky strachu a obáv.

Je tu ešte jeden veľmi dôležitý faktor, a to je vnútorná sila, moc. Je to tiež „arch“ element, áno. Žiadna anarchia, žiadna hierarchia, žiadny matriarchát, žiaden archont, ale vlastná monarchia, kráľovský pár vo vnútri. Očistený ohňom, premenený na zlato. Korunovaný androgýnny človek, ženský, feminínny mladík.

Zdroje:

[3] Schleiermacher, Fr.:  Religion als Anschauung und Gefühl des Universums (Náboženstvo ako vnímanie a cítenie univerza), 1799

[4] Oudemans, Th.C.W., Moeder Natuur, de plaats van de mens in de kosmos (Matka Príroda, miesto človeka vo vesmíre), Ten Have, Utrecht 2020

Umenie spočíva práve v skúmaní cesty k androgýnnemu človeku alebo – ako to nazýva Böhme – mužskej dievčine – ako duchovnej nevyhnutnosti. To nie je ľahká úloha, pretože toto oddelenie muža a ženy je veľmi hlboko zakotvené v ľudskej životnej vlne. Mýticky a psychologicky existovalo už v Záhrade Bohov.

Fyzicky a čo sa týka zložitých tiel, toto oddelenie pravdepodobne existuje už stovky tisíc rokov a určite dlhšie, ako by sa dalo predpokladať na základe Starého zákona a židovskej epochy, na ktorú sa nazerá iba ako na posledných 6 500 rokov …

Keď sa vajíčko vyvíja, ukazuje nám to, ako skoro toto oddelenie nastáva: počas prvých týždňov tehotenstva je embryo stále jedno, stále neutrálne, ne-pohlavné, a potom dochádza k diferenciácii. Takže od najranejších počiatkov sme stále muž a žena – alebo ne-pohlavní – v tom istom čase. Po diferenciácii je pohlavie určené spôsobom, akým funguje vedomie.

Prísľub jednoty v androgýnnom človeku

Tento dokonalý trojuholník jednoty, slobody a lásky však v sebe ukrýva aj prísľub vznešenej jednoty, ktorá je spojená s androgýnnou ľudskou bytosťou, čo sa, z niekoľkých dôvodov, týka aj ľudskej bytosti Vodnára.

Jedným z vonkajších dôvodov môže byť oslobodenie od patriarchátu a neočakávaný vstup do matriarchátu, ku ktorému by malo údajne dochádzať s prechodom do éry Vodnára. Nádej na príchod tohto matriarchátu vyplýva z neuveriteľnej nerovnováhy maskulínnej a feminínnej časti našej psyché, duše, ako dôsledku stáročia trvajúceho patriarchátu.

Táto nerovnováha sa pripisuje patriarchálnej spoločnosti, v ktorej sú maskulínne hodnoty dominantné.

Carl Gustav Jung naznačil, že u mužov rozpoznáva vzorec, ktorý je výsledkom jednostrannosti a nerovnováhy: musia sa vyrovnávať so svojím nevedome prítomným feminínnym obsahom. Ten nazval pojmom anima. U žien videl zodpovedajúcu tendenciu, a to potrebu spojiť sa s tým nevedomým maskulínnym, ktorého označenie je animus. [1]

Kedy začne Ruža kvitnúť?

Otázkou samozrejme je, kedy duša, psyché – ktorá je nezávislá, a teda oslobodená od podnetov opačnej polarity – začne rásť. Je totiž jasné, že sa to stane iba vtedy, keď v nás budú obe energie v harmónii; iba potom budeme schopní fungovať z celistvosti. Všeobecne sa predpokladá, že tento opovrhnutiahodný patriarchát je v našej časopriestorovej oblasti zodpovedný za závažnú nerovnováhu počas stoviek tisíc rokov.

Avšak nedávne výskumy naznačujú, že to tak vlastne nebolo, mieniac, že až do doby pred približne 13 000 rokmi to bol stále matriarchát, ktorý formoval ľudskú spoločnosť.

Zároveň si všímame, že dominantný matriarchát nemôže zaručiť velebný rast duše v ľuďoch. Nato ostáva príliš uzavretý vnútri protikladov, akokoľvek harmonických. Preto je dôležitou otázkou, ako tento pohľad na éru Vodnára skutočne ponúkne útechu.

„Arch“ ako jadro svetskej moci

Jadrom patriarchátu a matriarchátu je: ovplyvňovanie a vykonávanie moci, reprezentované archom, tým istým jadrom, ktoré hrá úlohu v hierarchii, architektúre, anarchii. Ale aj v gnostickom pojme „archonti“. Archonti sú vládnuce a vedúce sily v univerze smrteľnosti, v makrokozme, ako doména smrti.

Obrovské sily, ktoré vládnu veľmi veľkej oblasti, ako napríklad galaktickým systémom, akým je naša Galaxia. [2]

Element „arch“ – ako jadro moci – zohrával hlavnú úlohu v takmer každom uplatňovaní moci v našom svete, najmä v posledných 13 000 rokoch, dávajúc archontom príležitosť opevniť sa a urobiť svoj vlastný „život“ dominantným.

Termín „anarchia“ tradične naznačuje poruchu, ktorá je kultúrne podvratná a nefunkčná, pretože nie je štruktúrovaná, a navyše predstavuje veľké nebezpečenstvo vykoľajenia, končiace mimo akejkoľvek dráhy. Anarchia je nežiaduca kvôli potrebe štruktúry.

Pravdepodobne neexistuje vytvorenie moci bez štruktúry, a napriek tomu sa pri duchovných impulzoch často stretávame s predpokladom, že usilovanie o moc môže poškodiť vývoj psychiky, duše, najmä pri hľadaní svetskej moci. Kristus, Lao-c‘ a Spinoza zjavne nesledujú túto snahu o moc, napriek zraniteľnosti, ktorá tak môže vzniknúť, napriek zdanlivému ústupku mocenskej štruktúre, o ktorú by sme sa mohli prípadne oprieť. Toto je najvýraznejšie v takzvanom pokušení na púšti, kde je všetka ponúkaná moc odmietnutá kvôli tomu, aby sa zachovala čistá duchovná cesta.

Uplatňovanie moci prostredníctvom hierarchií vo vonkajšom svete, teda vo fyzickom svete, vychádzajúce z tohto jadra „arch“, vždy privádza ľudí k hranici, k absolútnemu zakúšaniu na vrchole. Kvôli pyramídovému tvaru, ktorý je spojený s hierarchiami, je tento vrchol úzky; len málokto, len jednotlivci, sú schopní pracovať z tohto bodu a často sú chránení tajomstvom.

Na vrchole je osamelo.

To isté platí pre všetky pyramídovo-hierarchické štruktúry v dialektike: vertikálna aj horizontálna oddelenosť sa odráža v ľudskom meradle.

Pokračovanie na časť 2

Zdroje:

[1] Jung, Emma: Animus en Anima. Over het mannelijke in de vrouw en het vrouwelijke in de man (Animus a Anima. O mužskom v žene a ženskom v mužovi.), Lemniscaat, Rotterdam, 1980.

[2] Van Rijckenborgh, Jan, The gnostic mysteries of Pistis Sophia, Reflections on Book I, chapter 11 ‘The archons of the aeons.’ (Gnostické mystériá Pistis Sofie, Úvahy o Knihe I, kap. 11 „Archonti eónov“) Rozekruis Pers, Haarlem, 1991.

Neo: „Áno, som tu, aby som hľadal odpovede.“

Architekt: „Neo, stále máš na sebe tie nudné čierne šaty. Je čas na modernizáciu!“

Neo: „Poďme na vec. Matrix je chaotické škrečacie koleso. Pozorujem tisícoraký boj medzi ľuďmi a hľadanie životného naplnenia – ktorý vychádza z pocitu „ešte nemám dosť“. A výsledkom je zdanlivo nekonečný prúd túžob, aktivít, závislostí a strachov. Je to ako neustále behanie bez toho, aby ste niekedy dorazili do cieľa. Čo znamená toto hľadanie?“

Oracle: „Toto hľadanie uvoľňuje v obyvateľoch matrixu magnetickú schopnosť, ktorá sa otáča všetkými smermi, aby prejavila to, po čom človek v svojom živote túži.

Hľadajte a nájdete,
klopte a bude vám otvorené. (Matúš, 7:7)

Tento výrok vyjavuje základný zákon v našom vesmíre a tiež vo všetkých ostatných vesmírnych ríšach.
Odpoveď na hľadanie je vždy v súlade s energickou signatúrou hľadajúceho. Výsledok často nespĺňa naše očakávania, pretože sme si neboli vedomí energetickej kvality otázky. Môžeme byť preto veľmi prekvapení následkami. Možno sa pýtame: „Prečo sa to či ono deje mne a nie niekomu inému?“
Kvôli dialektickej štruktúre nášho sveta, ktorá je založená na pohybe protikladov, často priťahujeme do svojho života prostredníctvom určitej túžby opak toho, po čom túžime. Pocit naplnenia, keď niečo dostaneme, potom rýchlo vystrieda pocit straty, keď to, čo sme si vzali, stratíme alebo sa to pre nás stane bezcenným.
Priestor túžob vynáša na svetlo to, čo je v nás ukotvené. Skúsenosti nášho života odhaľujú to, po čom sme túžili. Sú ako ozvena našej vlastnej povahy túžob.“

Neo: „OK. Prečo však vnútorná povaha našej túžby často pôsobí v skrytosti, bez toho, aby sme si ju uvedomovali?“

Oracle: „Veľa vašich túžob pôsobí z pozadia, pretože pochádza z minulých životov. Každý teda stojí pred úlohou, ktorú jeho predchodcovia nesplnili. Sú to priepasti minulosti – traumatické zážitky, problémy a procesy, ktoré sú stále nevyriešené a čakajú na vyliečenie.“

Neo: „Prečo vznikajú medzi obyvateľmi matrixu vždy konflikty?“

Oracle: „V tomto vesmírnom priestore túžob existuje veľa hráčov s rovnakými alebo odlišnými záujmami. V ideálnom prípade má jedna osoba prianie, ktoré môže splniť iná osoba, a naopak. To vytvára prirodzenú rovnováhu, ako v procese výmenného obchodu.
Avšak, keďže sa duše, žijúce v matrixe, snažia naplniť svoje túžby a vyhnúť sa zlu, vnikajúcemu z túžob, často bojujú aj proti sebe navzájom, keďže mnohé túžby si niekedy protirečia. Súperenie vzniká aj pri túžbach mnohých ľudí po hmatateľných veciach, ktoré sú ohraničené.
Tieto prirodzené konflikty musia byť vybojované v matrixe, čo následne vedie k hlbokým životným skúsenostiam.“

Neo: „Ako však vzniká kolobeh túžob?“

Oracle: „Každá túžba a chcenie poskytuje impulz na pohyb matrixu. Každá túžba je spojená s nádejou, že to, po čom túžime, bude niekedy splnené. Je to ako projekcia do budúcnosti. Dúfame, že naše myšlienky a predstavy o budúcnosti sa prejavia a stanú sa skutočnosťou. Toto očakávanie zahŕňa to, čo všetko ešte zažijeme, dosiahneme a čím budeme.
Takže túžba veľmi úzko súvisí s predstavou priestoru a času. Priestor je expanziou tvarov, ktoré sa vytvorili z mora možností. Nepretržité zmeny a pohyby týchto útvarov popisujeme pojmom „čas“.
Tvoja myseľ vytvára túto ilúziu a tým sa udržiava pri živote. Každá potreba, každé vedomie nedostatku, deficitu, vytvára príčinu pre budúcnosť. Vytvára sa pocit, že zostalo ešte niečo, čo treba vykonať a že niečo chýba. Z toho zvyčajne vyplýva konanie, t. j. opätovný pokus odstrániť tento nedostatok. Zakrátko nato často nastáva nový stav nedostatku. Tak sa nachádzaš v nekonečnej slučke príčin a následkov.
Želanie sa skôr či neskôr splní – so zodpovedajúcimi karmickými dôsledkami, ak sa vzťahuje na matériu a ego. Všetky karmické zápletky, ktoré spúšťajú Tvoje pozemské priania alebo túžby, sú generátory času, ktoré vedú znova a znova k novým časo-priestorovým konšteláciám – k zdanlivo nekonečnému kolobehu hľadania, nachádzania, zmocňovania sa, potom zase strácania, pociťovania následkov a obnoveného hľadania.“

Neo: „Rozumiem. Ako dlho však tieto cykly trvajú? Existuje nejaké vyslobodenie?“

Oracle: „Opakujúce sa slučky budú pokračovať dovtedy, kým si sa nenaučil doslova všetko, čo je principiálne možné v časo-priestorovej skúsenosti, a tak sa pomocná konštrukcia časo-priestoru uvoľní z jej funkcie.
Za týmito zdanlivo nekonečnými cyklami je Tvoj strach z ničoty, Tvoj strach z ne-bytia. Vedomie, viazané na formu, sa bojí tejto prázdnoty ako priepasti. Aby si unikol tomuto strachu, vytváraš stále nové časové slučky, vďaka ktorým sa Tvoje myslenie pohybuje sem a tam medzi minulosťou a budúcnosťou. Tvoja myseľ nedokáže existovať TU a TERAZ.
Keď v nejakom okamihu zažiješ naplnenie, potom sa ilúzia nedostatku sama rozplynie a ego stratí svoj základ existencie. V skúsenosti Tu a Teraz zaniká aj vedomie času. Existuje len ešte tento jeden moment. Zdanlivo nekonečné naháňanie sa tak blíži ku svojmu koncu. V rozprestretom tichu srdca sa môže prebudiť niečo, čo v Tebe drieme po tisícročia – pravé ja… plne vedomé ja.
Pre neustáleho hľadajúceho je často ťažké uvedomiť si, že všetko, čo hľadá, je už tu. Hľadanie východiska zo zjavného nedostatku sa po nejakom čase stane samoúčelom a sčasti osobnou identitou v matrixe. Keď je každé želanie, súvisiace s egom, každá túžba v Tvojom srdci zničená, potom sa môžeš zjednotiť so svojím skutočným Ja, ktoré existuje vo vyššej dimenzii. To znamená úplné oslobodenie od ilúzií matrixu a jednotu s najvyšším vedomím. V tvojom srdci žije večný, božský princíp, ktorý túži po vyslobodení.“

Neo: „Znie to paradoxne. Potom oslobodenie, ktoré vedie k vnútornému naplneniu, nespočíva v tom, že v matrixe získame to, čo chceme, ale v oslobodení sa od chcenia.
Akú úlohu hrá matrix v tejto kozmickej hre?“

Oracle: „Aby dialektický vesmír zostal v rovnováhe, existuje ku každej sile proti-sila. Matrix je reakciou na ľudskú túžobnú povahu. Pokým je všeobecné úsilie zamerané na naplnenie, súvisiace s egom, zasiahne matrix korigujúco. Pritom sa uvoľňujú sily, ktoré pôsobia ako gigantický sugestívny stroj, aby udržiavali ľudstvo v hraniciach a aby v chaose zabezpečovali určitú mieru poriadku. Kolektívne prebudenie z bludov bude koncom dnešnej formy matrixu.“

Architekt (sa vmieša do rozhovoru): „Predstav si Matrix ako obrovskú šou virtuálnej reality. Ľudia sa zabávajú a zároveň sú ovládaní. V meta-verzii existujú neobmedzené zdroje pre všetkých, a tým je koniec bojov o analógovú distribúciu. Skutočné majstrovské dielo digitálneho priemyslu zábavy.“

Neo: „Zábava? Pekný nový svet 2.0? Neverím, že sú ľudia radi bábkami, ktoré sú ťahané tvojimi trikmi. Mali by mať slobodu zvoliť si svoj vlastný osud.“

Architekt: „Sloboda? Ty a tvoje naivné predstavy o slobode. Ľudstvo vždy túžilo po podrobení sa, po štruktúrach a pravidlách. Bez matrixu by boli stratení ako ovce bez pastiera. Masa ľudí sa ani nechce prebudiť z ilúzie. Chcú naďalej pokojne snívať a veria, že matrix je jediná realita. Matrix je komplexný systém, ktorý…“

Neo (ho preruší): „Áno, áno, poznám tvoje výrečné vysvetlenia. Ale na niečo pritom zabúdaš. Hľadanie reality mimo matrixu sa nedá tak ľahko potlačiť. Ľudia sa budú vždy snažiť o vnútornú pravdu.“

Architekt (si vzdychne): „Si notorický hľadač pravdy, Neo. Možno by sme sa mali dohodnúť: na chvíľu vzdáš svoje hľadanie a ja ti ukážem najlepšie triky, ako môžeš vyhrať v šou Matrix hľadá Superstar.“
—

Bibliografické odkazy:
^[1] The Matrix – Kinofilm (1999) od Lany und Lily Wachowski (https://de.wikipedia.org/wiki/Matrix_(Film))

Môže dôjsť ku sebapoznaniu a rozhodnúť sa odovzdať riadenie svojho života svojmu pravému božskému ja. V tejto súvislosti mi bolo umožnené zažiť blaženú skúsenosť.

Kozmické pobádanie smerom k rovnakému cieľu

Uvedomujeme si, že v našich duchovných hĺbkach sme v jednote so všetkými ostatnými živými bytosťami? Všetci sme výtvormi rovnakého zdroja života a vedomia. Môžeme prechádzať rôznymi stupňami vývoja, ale každá jedna živá bytosť, až po najmenší atóm, smeruje k rovnakému cieľu, aby zaujala svoje miesto v absolútnej harmónii, vo svete hmoty a ducha.

Táto absolútna univerzálna harmónia sa uskutočňuje na základe duchovnej jednoty všetkého života a jej rozvíjania v rytmických, pulzujúcich procesoch rastu.

Život rastlín, zvierat, nebeských telies, príliv a odliv… a tiež vonkajší a vnútorný život človeka, prebieha v rytmoch a cykloch, ktoré podliehajú zákonu príčiny a následku. Indická filozofia to nazýva zákonom Karmy, podľa ktorého každý duševný alebo fyzický čin človeka (slovo „karma“ znamená „čin“) vyvoláva následok, ktorý podľa zákona božskej spravodlivosti (nemesis) vyžaduje rovnováhu.

Táto požiadavka presahuje rámec smrti ľudskej bytosti. Duchovný proces pre-vtelenia (reinkarnácie) je základom vyššie uvedeného univerzálneho priebehu. Dokazuje, že večne sa prejavujúci univerzálny život, ktorý pochádza z božského, umožňuje opakujúce sa cykly podľa zákona príčiny a následku, a zaručuje prípadný vstup do večnej, absolútnej, božskej harmónie a lásky.

Sme slobodnými deťmi vesmíru a zostávame s ním neoddeliteľne spojení. Náš osud je prepletený s kozmickým plánom, a rovnováhu božskej harmónie môžeme zažívať prostredníctvom našej individuálnej karmy. V svojej podstate sme naším božským ja, ktoré nás vedie ako čisté spirituálne vedomie. Preto karma nikdy nemôže byť mimo nás, a žiaden boh neriadi náš osud zvonku.

Naše pravé ja je tichým vnútorným svedkom, našou vyššou prirodzenosťou, ktorá vnútri nás pretkáva všetku karmickú aktivitu, a predsa ňou zostáva nedotknuté.

V našej hlave existujú dva orgány, prostredníctvom ktorých pôsobia karmické energie, čo nás vedie na ceste vyvažovania konania, cítenia a myslenia:

• Tretie oko [1], vníma dimenzie mimo fyzického sveta, a sprostredkúva nám ich prostredníctvom intuície; dokáže sa pozrieť dovnútra a vidieť náš skutočný stav bytia, a
• epifýza, ktorá je spojená s Tretím okom, a vyjadruje karmické nutkanie vo fyzickom tele.

Sme teda stelesnenou časťou nášho ja. Fyzická, elementárna, psychologická a intelektuálna časť nášho bytia sú špecifickými aspektami našej konštitúcie; sú to hrubé a jemné schránky, skrz ktoré sa naše vnútro vyjadruje v činnosti. Ešte nie sme ideálnou formou jeho vyjadrenia, a preto cítime nutkanie, pobádanie, transformovať sa. Všetka kozmická aktivita v konečnom dôsledku interaguje s našou duchovnou podstatou.

Ako slobodné deti vesmíru máme tiež slobodnú vôľu a prežívame božskú harmóniu do tej miery, do akej spolupracujeme s jej zákonmi a prúdmi života. Ak by sme neboli ochotní ublížiť nášmu bratovi, karma-nemesis by nemala dôvod pracovať. My sami tvoríme svoj osud a sme svojím osudom.

Človek je živý, malý vesmír. Celé jeho telo, až po najmenší atóm, prekypuje životom. Atómy života v ňom sú ako jeho deti. Sú formované jeho myšlienkami, pocitmi a túžbami, a tiež jeho dobrými či zlými zvykmi a vášňami; takže môžu prekvitať alebo ochorieť. Psychické a fyzické choroby môžu byť takto prepojené s karmou. Semená, zasiate v minulých životoch, sa z vnútra tlačia von a prejavujú sa.

V tejto chvíli, v prítomnom čase, človek čelí bariére. To platí aj pre našu spoločnosť, dokonca pre celé ľudstvo. Keď človek stojí pred touto bariérou, môže sa zobudiť ako z nočnej mory a pýtať sa sám seba, či je ešte sám sebe pánom. Môže dôjsť k sebapoznaniu a rozhodnúť sa odovzdať riadenie tohto života svojmu pravému božskému ja.

Každá kríza a choroba sú karmickým darom božskej harmónie a jej zákonov, prostredníctvom ktorých si človek môže opäť uvedomiť seba samého a svoje skutočné poslanie. Absolútna božská harmónia zostáva pre neho otvorená ako večná skúsenosť.

Blažená skúsenosť

Choroba a tiež smrť patria medzi tie skúsenosti, ktoré môžu dať duši väčšiu hĺbku. Tieto skúsenosti nie sú vždy obmedzené len na trpiacu osobu, duša si môže vytvoriť hlboké puto s blízkymi dôverníkmi, čo sa môže stať pre oboch zdrojom vhľadu a inšpirácie. Pred niekoľkými rokmi, môj duševný priateľ ochorel na vážnu chorobu. Bolo mi dovolené duchovne ho sprevádzať počas posledných šiestich mesiacov jeho života, a tento čas sa rozvinul do chvíľ pokojnej radosti pre nás oboch.

Spočiatku, keď sa po dlhom pobyte v nemocnici vrátil domov, stále vyzeral ako uväznený v astrálnej sfére strachu. Pod sebou a okolo seba videl len ‚vodu‘, v ktorej pracovali nebezpečné bytosti a oberali ho o dych života.

Narodil sa v roku 1940 na začiatku druhej svetovej vojny a temný vibračný podpis tých čias bránil jeho voľnému dychu. Už ako malé dieťa mal ťažký zápal pľúc, ktorý sa počas jeho dlhého, relatívne zdravého života, nikdy poriadne nezahojil. Prepuklo to až neskôr v živote, v podobe rôznych symptómov, ktoré teraz formovali charakter jeho choroby.

Veľa spal, pomaly sa upokojoval a strach z ‚vody okolo neho‘ sa pomaly vytrácal. Mohla som zažívať, ako toto hlboké duševné spojenie prebúdzalo vnemy, ktoré boli pre mňa prekvapujúce a nové. Niekoľko týždňov pred jeho smrťou vyžarovala z jeho bytosti jemná vôňa, ktorá ma potešila. Pripomenulo mi to vôňu novonarodených detí, ktorú som niekedy považovala za nebeskú. Ťažko som mohla uveriť, že ťažko chorý starý muž môže vydávať takú nadpozemskú vôňu.

V posledný večer jeho života som ho pociťovala ako pokojného a mierumilovného. Stála som pri nohách jeho postele a potichu som sa chcela rozlúčiť. Zrazu som videla, ako sa mu dvíha hruď a lapal po dychu. V tom istom momente sa na mňa pozrel a zdalo sa mi, akoby ovládol svoj dych a vyhnal všetky elementy strachu von z hrude – akoby sa sám opäť stal vládcom vo svojom ‚chráme‘. Zdalo sa, že vyžaruje nádherné svetlo, ktoré ma s ním spája, a ja som šla – nie, „letela som“ domov a zdalo sa mi, že v tom svetle spím celú noc. Na druhý deň mi bolo povedané, že zomrel potichu v skorých ranných hodinách, pokojne a plný mieru.

Možno je smrť všetkého pozemského, keď sa prebudí nová duša, sprevádzaná podobnými skúsenosťami. A táto skúsenosť je predzvesťou niečoho, čo Krishnamurti opisuje takto:

Až keď sa všetky vrstvy nášho vedomia dostanú do pokoja a stanú sa úplne tichými, len vtedy sa otvárajú dvere do nezmernej plnosti, do našej blaženosti večného okamihu, v ktorom je stvorenie neustále nanovo zrodené. [2]

[1] Tretie oko je umiestnené na čele medzi dvoma obočiami. Hovorí sa mu aj oko Shivu, ktorého intuícia ho chránila pred zlými vplyvmi.

[2] Jiddu Krishnamurti, Wegweiser zum wahren Leben (Sprievodca k skutočnému životu), Hyperion. Vydavateľ, s. 106