(Späť na časť 4)

Skúsme urobiť ďalší krok do hĺbky nášho sebapoznania, aby sme sa ešte viac priblížili k pochopeniu mystéria srdca a k otázke, prečo ochorelo. Preto by sme radi nahliadli do našich skúseností, ktoré sú uložené v univerzálnom poli informácií Sophie perennis (slov. Večnej múdrosti). Všetky svedectvá múdrosti ľudstva a ich nemenné posolstvo pochádzajú z tejto bezčasovej kozmickej pokladnice.

Tam sa dozvedáme, že človek má duálnu podstatu: je občanom dvoch svetov. Je nesmrteľným, duchovným synom Kráľovskej ríše Nebies, ako aj smrteľným, materiálnym dieťaťom Zeme. Žijeme ako smrteľné osobnosti v „chráme“ duchovného mikrokozmu.

Táto duálna bytosť s „dvomi dušami v svojej hrudi“, ako ju zo svojej skúsenosti opisuje Goethe, má vo svojej štruktúre sedem podstatných aspektov. Aj tu sa stretávame so špeciálnym číslom sedem, číslom, ktoré sa opakuje v kozmicko-hermetických analógiách na mnohých úrovniach.

Smrteľná osobnosť má štyri nosné telá:

1. viditeľnú fyzickú formu;
2. neviditeľné, jemno-hmotné éterické telo, energetické vitálne telo, ktoré preniká materiálnou formou a oživuje ju;
3. rovnako neviditeľné energetické astrálne telo, v ktorom a prostredníctvom ktorého prežívame naše emocionálne pohnutia;
4. energetické mentálne telo, s pomocou ktorého sa rozvíjajú naše myšlienky a naše tvorivé možnosti.
Táto štvordielna biologická osobnosť vzišla z biologickej evolúcie.

S rozvojom mentálneho tela, seba-uvedomujúceho si myslenia, vzniklo vedomie ega. „Cogito ergo sum“ (slov. „Myslím, teda som“), ktoré prvýkrát sformuloval Descartes, o tom svedčí. To zároveň znamená veľké nebezpečenstvo ilúzie, ktorá tkvie v tom, že človek sa považuje za korunu tvorstva, a z toho vyplýva, že sa snaží formovať svet podľa svojej vlastnej, od božského Ducha oddelenej vôle.

Z tejto ilúzie nás môže oslobodiť iba demaskujúce seba-poznanie, že v našej dnešnej fáze vývoja nie sme konečným cieľom, ale predovšetkým prostriedkom, s pomocou ktorého môže naše najhlbšie vnútorné jadro uskutočňovať evolúciu svojho vedomia. Ken Wilber koncom minulého storočia poukázal na to, že sme dospeli len do polovice evolúcie. Aj Friedrich Nietzsche vo svojom diele „Zarathustra“ pripisuje dnešnému homo sapiens úlohu byť mostom medzi zvieraťom a nadčlovekom. Vývoj tejto dokonalej ľudskej bytosti, ktorá sa môže chápať ako obraz božskej koncepcie, je možný len vtedy, keď slúžime nesmrteľnej duchovnej bytosti nášho mikrokozmu. Tá pozostáva z troch aspektov:

1. čistý Duch, nazývaný aj Atman,
2. nesmrteľná duša, označovaná aj ako Buddhi,
3. vyšší tvorivý rozum, nazývaný aj vyšší Manas.

Tieto duchovné princípy sú nám, smrteľným osobnostiam, vrodené ako semienka. Väčšina ľudí si však nie je vedomá svojej duchovnej identity a svojej vysokej urodzenosti.

Naše srdce leží v strede nášho mikrokozmu. Tam je ukryté nebeské semienko nášho nesmrteľného duchovného jadra, ktoré symbolicky označujeme ako „Ruža srdca“. V ázijských učeniach múdrosti sa nazýva „klenotom v lotosovom kvete“.

V našom viac alebo menej vedome riadenom živote sa ukazuje, či je naše srdce chrámom duše, duše, ktorá sa nachádza v jednote so svetovou dušou a nevýslovným Duchom, alebo či srdce predstavuje pracovisko nižších, sebeckých síl, v ktorom vládne štiepenie, rozdvojenosť a odpor. Prvé vedie k uzdraveniu, druhé k ďalšej roztržke a zúfalstvu.

Vysoké tvorivé poslanie človeka spočíva v tom, že už viac nedovolí svojej nižšej egocentrickej osobnosti ako vládcovi vyčíňať v svojom systéme a vo svete. Keď sa stane dobrovoľným služobníkom svojej vnútornej Duch-duše, potom ho táto bude viesť s múdrosťou, ktorá je v súlade so stvoriteľským poriadkom a ktorá jeho, smrteľníka, nakoniec nechá vzísť v nesmrteľnosti.

To znamená vedomý, fundamentálny obrat od centrickej aktivity našej egocentrickosti, k odstredivej odovzdanosti Unio mystica (slov. „Mystickému spojeniu“) so svetovou dušou a jej múdrym poriadkom.

Ak ego – zo strachu, že sa stratí – odmieta, potláča alebo jednoducho ignoruje napĺňanie tejto úlohy, potom neostáva vnútornej Duch-duši iná možnosť ako viesť ho k hlbšiemu vhľadu do zmyslu života prostredníctvom „návštev“.

Duša ako „pôrodná asistentka“ nášho duchovného prebudenia

Toto je potom „vývojová pomoc“, zrodená z čistej lásky, ktorú nám daruje naša mikrokozmická bytosť, aby umožnila prielom novému, trans-personálnemu vedomiu, ktoré je mimo času a priestoru.

Keď sa pozrieme na tieto jemne prepletené súvislosti a úplne novým spôsobom pochopíme, že „prvotnú príčinu choroby treba hľadať vo vypadnutí zo stvoriteľského poriadku“, ako to sformuloval veľmajster európskej medicíny Paracelsus, potom aj terapeutický prístup k srdcovej terapii získa úplne iné hodnotenie.

Terapia srdcových chorôb v zmysle vyliečenia človeka, sa nikdy nemôže obmedzovať iba na liečbu, ktorá potláča príznaky pomocou liekov a opravných chirurgických zákrokov.

V krízových situáciách sú takéto opatrenia v každom prípade nevyhnutné a často zachraňujú životy, a preto sú v dnešnej dobe tak cenené, už len preto, že moderná medicína s farmaceutickým priemyslom a poisťovacími systémami sa o človeka starajú až vtedy, keď vážne ochorie. Prejavujú ale malý záujem o opatrenia na udržanie zdravia a prevenciu.

V srdci ľudskej bytosti sa dotýkajú Syn Nebies a Dieťa Zeme.

Preto je kontemplácia v strede srdca kľúčom k seba-poznávaniu. Tam stretneme svojho pravého Seba samého a tam nachádzame zmysluplné seba-naplnenie.

Ak potláčame alebo prehliadame túto cestu dovnútra – zaslepení sebaklamom svojej majestátnosti, dôležitosti či nádhery, potom budeme potrebovať krízy, straty a infarkty, ktorými nás naša duša nabáda, aby sme urobili krok k novému vedomiu.

Obzvlášť v druhej polovici života sa stáva nevyhnutnou zmena od extrovertnosti k introvertnosti. Je to často obdobie, keď srdce ochorie, aby nám poukázalo na nevyhnutnosť takéhoto fundamentálneho obratu.

Ak sme na ceste iniciácie, pamätajme na to, že všetko utrpenie a všetky choroby sa stávajú odrazovými mostíkmi pre nový život, ktorý nachádza svoj zmysel v prežívaní a dosvedčovaní nadpozemskej, transcendentnej reality.

Stredný vek ako prah k popoludniu života má svoj vlastný zmysel a vnútornú úlohu. Odteraz už nejde o vzostup, rozvoj, rozmnožovanie a hojnosť života, ale o zvnútornenie, pripravenosť na denné „odumieranie“ a umenšovanie sa, ako aj o vstúpenie do stredu srdca.

Existuje príslovie, ktoré sa dotýka jadra veci: „Kto sa nepominie skôr ako zomrie, pominie sa vtedy, keď zomrie.“ (alebo naopak „Ak zomrieš skôr ako zomrieš, nezahynieš, keď zomrieš.“)

Ticho srdca ako „lono“ zrodu nového stvorenia

Iba v tichu srdca, keď je vládnuca myseľ utíšená, sme spojení s našou dušou. Čistá energia srdca sa stáva riadiacou silou života. Srdcové centrum predbieha čas, logika srdca funguje mimo ego-logiky mysle.

Cesta k tejto vysokej urodzenosti, vznešenosti verného obrazu Stvorenia – ktorá bola človeku uložená v evolúcii – ho vedie do ticha srdca, v ktorom môže byť udržiavané neustále, neprerušené spojenie s naším pravým Sebou samým a svetovou dušou. V tejto prítomnosti Ducha, v tomto prítomnom okamihu, v „teraz“, sme mimo lineárneho času a sme spojení so všadeprítomnosťou. Rozplývame sa v integrálnom vedomí, ktoré funguje tak horizontálne prepájajúc, ako aj vertikálne integrujúc, a je nesené vše-objímajúcou empatiou.

Počúvajme svoje srdce a vezmime ho do oboch rúk, aby sme sa v jeho veľkej sile mohli sami stať zmenou, ktorú by sme chceli vidieť uskutočnenú v tomto svete. Ako totiž povedal malý princ v diele Exupéryho:

„Dobre vidíš len srdcom, to podstatné je očiam neviditeľné.“

Literatúra:

Sri Aurobindo: The life divine (Božský život), Pondicherry/India: Sri Aurobindo Ashram Press, 2006.
Dahlke Rüdiger: Herzensprobleme (Problémy srdca), Mníchov/Nemecko: Droemersche Verlagsanstalt, 1990.
Dispenza, Joe: Becoming supernatural (Stávajúc sa nadprirodzeným), Carlsbad/USA : Hay House Publishers, 2017.
Jan van Rijckenborgh: The mystery of life and death (Tajomstvo života a smrti), Haarlem/Holandsko: Rozekruis Pers, 1961.
Schleske, Martin: Herztöne, Lauschen auf den Klang des Lebens (Zvuky srdca, načúvať zvuku života), Asslar/Nemecko: Adeo Verlag, 2016.
Wehr, Gerhard: Lebensmitte (Stred života), Mníchov/Nemecko: Claudius Verlag, 1991.
Wilber, Ken: Sex, Ecology, Spirituality: The spirit of evolution (Sex, ekológia, spiritualita: Duch evolúcie), Boulder USA: Shambhala Publications, 2001.

(Späť na časť 3)

Ľudská bytosť – multi-dimenzionálna energetická bytosť

Pozrime sa na mystérium ľudskej bytosti a jej pečate srdca trochu bližšie. Máme sedemdielne centrovaný energetický systém.

V duchovných vedách Východu a Západu sa hovorí o siedmich čakrách. Sú to energetické centrá, ktoré ležia pozdĺž chrbtice a nachádzajú sa medzi fyzickým telom a jemno-hmotnými telami. Sústreďujú životné energie a dodávajú ich do fyzického tela diferencovanými spôsobmi.

Počnúc zdola ovládajú nasledujúce oblasti orgánov:

Prvé energetické centrum riadi sexuálnu oblasť a vylučovacie orgány;

druhé trávenie a metabolizmus potravy;

tretie riadi plexus solaris a horné brušné orgány.

Štvrté energetické centrum je vyhradené pre srdce, funkciu dýchania a detskú žľazu (týmus). V ňom leží prah, na ktorom môže byť „sebeckosť boja o prežitie“ premenená na nesebeckosť a dobroprajnosť, ktorá je spojená s empatiou, starostlivosťou a dôverou.

Piate energetické centrum riadi činnosť štítnej žľazy a slinné žľazy. Tu sa to, čo vyvinula štvrtá čakra, prejavuje prostredníctvom reči.

Šieste energetické centrum reguluje činnosť „hlavnej žľazy“, hypofýzy. Koordinuje všetky riadiace okruhy endokrinného systému, vytvára harmóniu a umožňuje fyzickému človeku zažívať duchovný kontakt.

Siedme energetické centrum ovláda epifýzu, ktorá sa symbolicky označuje aj ako „tretie oko“. Riadi ľudský biorytmus prostredníctvom svetelných impulzov. Epifýza je neuro-endokrinný prevodník, ktorý dokáže prijímať signály, ktoré presahujú úroveň nášho bežného zmyslového vnímania a umožňuje nám lucidné vnemy.

Existuje aj ôsme energetické centrum, ktoré je aktívne asi 40 cm nad našou hlavou a ktoré nemá žiadne spojenie s naším fyzickým telom. V ňom sa nachádza spojovacia brána ku kozmu, a zároveň je vstupom pre zjavenia a novo-tvorivé vhľady. Je to centrum, ktoré korešponduje s transpersonálnym priestorom vedomia.

Pokiaľ životná energia prúdi bez prekážok nahor cez tieto centrá, dochádza k rozvoju. Väčšinou je však energia sústredená v nižších centrách, tam, kde sa chce presadzovať naše ego, takže sa zablokuje náš rozvoj.

Predovšetkým, tieto tri nižšie centrá súvisia s mechanizmom prežitia. Reprezentujú egocentrizmus, sebectvo, pri ktorom ide medziiným o moc, agresiu a konkurenčné myslenie.

Vychádzajúc z týchto súvislostí rozpoznávame kľúčové postavenie energetického poľa, spojeného so srdcom, v ktorom spočíva základ prebudenia vyššieho človeka. Odtiaľto môžu prúdiť impulzy božsko-duchovnej povahy do celého systému a obnovovať celý tok energie.

Táto energia vystupuje z prvého, najnižšieho centra smerom nahor, a keď je človek harmonicky vyrovnaný, jeho vibračná frekvencia stúpa z jednej úrovne na ďalšiu, pri stálej koherencii.

Naše vedomie sa dokáže dostať do rezonancie so stále vyššími vibračnými úrovňami. Prvé tri centrá sú úplne zamerané na prirodzené životné funkcie a ich jemno-hmotné ekvivalenty. Od srdcového centra nahor však dokáže hľadajúci a skúmajúci človek v sebe vnímať vyššie vibrácie, ktoré mu umožňujú nové chápanie zmyslu jeho existencie. Dokáže sa dopracovať k svojej skutočnej identite, ktorá je duchovná.

Súcit – najvyššia ľudská cnosť

Krásnu analógiu nájdeme v siedmich kresťanských cnostiach. Prvé tri – umiernenosť, statočnosť a spravodlivosť – sa týkajú zdokonaľovania našej prirodzenej osobnosti, ktoré je nám uložené v rámci kultivácie. Štvrtou cnosťou je súcit. Je to najväčšia zo všetkých ľudských cností. Je to dar milosti, prostredníctvom ktorého vše-objímajúca božská láska napĺňa ľudskú dušu a umožňuje dotyčnému človeku „ospravedlniť dokonca hriešnika“, ako to vyjadruje Tomáš Akvinský.

To znamená, že prostredníctvom súcitného srdca sa aktivuje nesúdiaca, nehodnotiaca, nad-ľudská láska. Tu sa dostáva srdce prostredníctvom svojho seba-odovzdania do zjednotenia so svojou nebeskou dušou, v ktorej pôsobí vše-objímajúca láska.

Ďalšie tri – prírodu presahujúce – kresťanské cnosti sú viera, nádej a láska. Sú prepojené s tromi vyššími energetickými centrami a s ich pomocou sa môžu prejavovať v hmote, pokiaľ ľudská bytosť umožní vstup príslušným duchovným silám.

Význam modlitby srdca

Nato je potrebné otvoriť sa modlitbe srdca, v ktorej je hlboké ticho bez myšlienok postojom, ktorý môže umožniť duši, prejavujúcej sa v svete, byť vnímavou voči Absolútnu.

Na tomto mieste si treba uvedomiť, že my ako pozemské osobnosti nemôžeme sami vytvárať podstatné veci. Môžeme ich len prijímať, a to až potom, ako sa nám podarí učiniť seba samých vnímavými voči nim.

To je milostiplné spoznanie. Ukazuje nám, že treba slobodne zanechať svojvôľu a tvrdohlavosť nášho ega, nechať niečo odumrieť, aby sme dostali podiel na podstatnej a nepominuteľnej esencii života.

Buddha, ktorý si to uvedomoval, povedal svojim žiakom: „Keď premýšľam o pominuteľnosti všetkej existencie, pozorujem, ako za sebou pri kráčaní zanechávam seba samého.“

Aj Einstein hovorí z vlastnej hlbokej vnútornej skúsenosti: „Ak hľadáme východisko z globálnej krízy ľudstva, môžeme ho nájsť iba v prechode na vyššiu úroveň vedomia a poznania.“

(Pokračovanie na časť 5)

(Späť na časť 2)

Psychosomatické prepojenie srdcových ochorení

Pozrime sa teraz na niektoré typické kardiologické príznaky a pokúsme sa rozpoznať ich skutočné psychologické príčiny. Symptómy sú priamym prejavom duševnej reality. Nie sú to náhody, ale skôr s neúprosnou úprimnosťou odhaľujú to, o čo v skutočnosti ide.

1. Srdcové napätie, úzkosť, angina pectoris

Angina pectoris je príznak, ktorý je vždy spojený so strachom. Náhla „železná päsť“ na hrudníku, ktorá vyžaruje až dole do ľavej ruky, je dôsledkom stvrdnutia a arteriosklerotického sťahu, zúženia koronárnych ciev, ktorá sa vyskytuje u mužov nad 45 rokov a u žien v menopauze.

Angina pectoris je duševný problém úzkosti, srdcového napätia, ktorý treba vyriešiť a ktorý sa presunul do fyzickej roviny. Úzkosť, zvieranie poukazuje na tieseň, v ktorej sa človek nachádza a ktorej si zvyčajne nie je vedomý. Stiahnuté, zovreté srdce ukazuje kŕče a boje o srdcové záležitosti, do ktorých je zapletený bez toho, aby si to priznal. Telesné ťažkosti ho brzdia, aby mohol sústrediť svoju pozornosť na svoj srdcový problém, na svoju úzkostlivosť, úzkoprsosť.

Všetky opatrenia modernej kardiológie, ako je rozšírenie pomocou balónikového katétra, operácie so stentom alebo bypass, poskytujú rýchlu úľavu, ale iba oddialia problém, ak sa nevyrieši zvnútra. Srdce volá po rozšírení, chce sa vymaniť zo svojho stvrdnutia, ktorého vznik človek umožnil tým, že roky držal svoje emócie uzamknuté.
Takýto človek si musí uvedomiť slepú uličku, do ktorej ho priviedlo jeho uzamknuté srdce, aby umožnil zmenu a otvorenie sa. Keďže je doslova „pritlačený k múru“ svojou existenčne ohrozujúcou situáciou, je to pre neho ťažká lekcia. Patrí k nej aj neprikrášlené vnímanie posolstva, ktoré je obsiahnuté v symptómoch. Z toho sa potom môže vyvinúť ochota k vnútornej zmene.

Srdce nielenže núti pacienta s anginou pectoris okamžite zastaviť všetky svoje vonkajšie aktivity, ostať ležať a sústrediť sa na prežitie, ale ho tiež stavia pred úlohu obrátiť sa na stred a to podstatné v jeho živote.
Často je srdce postihnutého otupené, apatické kvôli sklamaniam, rezignácii, horkosti a smútku, takže život vníma len ako povinné bremeno a radosť z neho vyprchala. Byť apatický tiež znamená, že sila duše je zranená a nádej je zamútená.

Kľúč k pomoci sebe samému spočíva v návrate späť do „komôrky srdca“, aby sa v tichu opäť nadviazal kontakt so svojou úbohou dušou. Tým sa zostruje vnútorné vnímanie, zvyšuje sa pozornosť a dotyčný sa môže opäť stať bdelým nástrojom duše s otvoreným srdcom, ktoré je obrátené k nej. Môže zažiť, ako sa srdce opäť stáva schopným počúvať, ako dokáže vnímať „bezhlasný hlas“ intuície duše, ktorou sa môže nechať viesť v dôvere, bez pochybností.

2. Srdcový infarkt

Konečnou slepou uličkou anginy pectoris je často infarkt. Má smutnú popularitu, lebo až pätina všetkých prípadov sa končí smrťou.

Ak pacient prežije, potom časť jeho srdca, jeho centra, je mŕtva, a zostáva tu jazva. Je to hlboká duševná trauma, prostredníctvom ktorej však zároveň dostáva veľkú šancu na vedomú zmenu svojho života, ktorá môže viesť k bráne duchovného prebudenia.

Infarkt nikdy nenastane tak nečakane a náhle, ako sa zdá v okamihu katastrofy. Bol nevedome pripravovaný dlho vopred. Srdce je akoby zablokované. Už dlho nedovolil dotyčný žiadnym pocitom, aby sa dotkli jeho srdca, nieto aby mu niečo „vošlo do srdca“, a ani si to nevšimol. Už viac nehovoril zo srdca. Táto nevedomá charakterová rigidita nachádza svoje symbolické vyjadrenie v tele: v stvrdnutom srdci a nepružnosti kalcifikovaných koronárnych tepien. Kandidát na infarkt je spolu so svojím srdcom pod vysokým tlakom „nepriateľského“ okolia a vysokej konkurencie. Kvôli úspechu sa dal strhnúť do mlynčeka neustáleho preťažovania a prehnaného výkonového stresu.

Ak sa mu teraz podarí dokorán otvoriť svoje srdce a zbúrať „ohradu“, ktorú si jeho ego vybudovalo proti zvyšku sveta, potom nastane osudový obrat smerom k vrúcnosti, k radosti a empatii. Keď pochopíme, že je to naše ego, ktoré sa bojí otvoriť svoje hranice, pretože sa bojí, že stratí svoju istotu alebo aj pohodlie, potom opustíme túto izoláciu a sebazničujúcu smutnú osamelosť a otvoríme svoje srdce. Ak sa otvorí v láske, dostane sa do rezonancie s ostatnými a zažije jednotu za hranicami polarity. To znamená byť šťastný, naplnený povznášajúcim pocitom vďačnosti.

Je zvláštne, do akej miery sa dnes ľudia – a s nimi aj ich srdce – nechajú doslova roztrhať kvôli výkonu, úspechu, uznaniu a peniazom. Popri hypertenzii je to aj nedostatok relaxácie, ktoré tvoria základ pre infarkt.

Z tejto alarmujúcej skúsenosti sa môže zrodiť uvedomenie si, že neustále hľadanie uznania a z toho vyplývajúca závislosť na jeho získaní prostredníctvom úspechov nie je v skutočnosti ničím iným ako hlbokou túžbou ľúbiť a byť ľúbený.

3. Srdcová arytmia

Vynechávanie srdcových tepov a tachykardia, ktoré sú vyvolané emocionálnymi pohnutiami, sú každodennou skúsenosťou, ktorú všetci dobre poznáme.

Chronické srdcové arytmie sú na druhej strane znakom toho, že postihnutý človek už neprežíva svoje emócie, pretože si ich nepripúšťa, nedovolí si cítiť ich. Kto sa úplne spolieha na svoju myseľ a ani v najmenšom si nepripúšťa emócie, toho môžu srdcové arytmie ľahko vyviesť z miery .

Často sú to stuhnuté staré koľaje, neochvejné princípy a železná disciplína, ktoré určujú človeka. V takýchto prípadoch sa srdce v zastúpení musí „zblázniť“ a vyjsť z rytmu.

Klasická kardiológia tu používa betablokátory alebo trankvilizéry. Tieto liečivá – v akútnych prípadoch potláčajúce príznaky a rýchlo pomáhajúce – oddeľujú srdce od všetkých vzrušujúcich podnetov. Vytvárajú akoby psycho-vegetatívne odpojenie, prerušenie väzby.

Toto zbavuje dušu, ktorá sa už nemôže prejavovať, telesnej platformy, na ktorej si urgentne priala byť badateľná, braná do úvahy.

Pri absolútnej arytmii nastáva strata hierarchizácie udávania rytmu. Rôzne a odlišne umiestnené srdcové bunky sa snažia vnútiť srdcu svoj rytmus. To je symbolickým vyjadrením nezlučiteľných túžob, ktoré blokujú prácu srdca. Ústredný zmysel činnosti srdca sa stratil. Životný koncept je akoby roztrieštený, čo musí byť hmatateľne vyjadrené prostredníctvom srdca.

Extrasystoly, bežný druh srdcovej arytmie, sú akoby kameňmi úrazu na našich rytmických cestách. Podriadené centrum impulzov prevezme kontrolu nad sinoatriálnym uzlom, nad „šéfom“ rytmickej práce srdca, a spustí predčasný úder srdca, často síce nepríjemný, ale predsa len neškodný. Psychologické pozadie odhaľuje, že dotyčný človekvyšiel z rytmu, bez toho, aby si to priznal.

Tu je dôležité naučiť sa prijať a žiť svoju vlastnú individualitu a vedome vstúpiť na cestu individualizácie. K tomu môže patriť aj cesta k vnútornej autonómii, ktorá nie je vždy v súlade so spoločenskými normami a očakávaniami okolia.

Základom každej srdcovej poruchy je porucha duše v oblasti, ktorá sa dotýka životného centra. Skutočnou úlohou symptómu je uvedomenie si tejto poruchy, a poskytnutie šance vrátiť sa do zdravej hierarchie v srdci, tak aby duša opäť získala kontrolu nad vlastným centrom.

Všetky srdcové symptómy nás nabádajú, aby sme opäť počúvali svoje vlastné srdce a mali odvahu pustiť sa do odhaľujúceho seba-poznávania, ktoré je vždy aj poznaním srdca. Potom môžu byť rozpoznané chybné vývoje, vyhýbanie sa, potláčanie a nátlaky, kladené na seba, a potom sa môže začať črtať vyšší vhľad do základného zmyslu a významu nášho života. Námaha srdca potom môže prestať. Srdce už potom viac nepotrebuje permanentne nám predkladať naše životné problémy, ako v divadelnej hre.

Duchovný učiteľ Sri Aurobindo to vysvetľuje takto: „Nedostatok poznania seba samého je zdrojom všetkých tvojich žiaľov a príčinou všetkých tvojich potknutí. Stať sa dokonalou nádobou božstva, to je tvojou úlohou, cieľom tvojho bytia a dôvodom, prečo si tu.“

Tieto slová sa dotýkajú úrovne ľudskej bytosti, ktorá ďaleko presahuje vyššie uvedené psychosomatické ekvivalenty srdcových chorôb.

(Pokračovanie na časť 4)

(Späť na časť 1)

Kozmická synchronicita nášho srdca

Rudolf Steiner nazval srdce „vnútorným duchovným zmyslovým orgánom“ pred 100 rokmi. Fyziologický rytmus srdca a nášho dýchania videl v spojení s kozmickou periodicitou a našiel niekoľko priamych analógií. „Platónov svetový rok“ trvá 25 920 rokov. Zdravý človek, keď je uvoľnený, dýcha v rytme približne 18-krát za minútu. Za 24 hodín to je približne 25 920-krát. Keď človek dosiahne „biblický“ vek 71 rokov, prežil celkovo 25 915 dní. Vidíme, že mikro-rytmus a makro-rytmus sú navzájom úzko prepojené. To je jasná ekonomická evolučná výhoda.

Steiner dal fyziológiu srdca a cievneho systému do komplexných vzájomných súvislostí so svojimi inšpirovanými a intuitívnymi skúsenosťami. V roku 1920 študentom medicíny vysvetľoval, že krvný obeh pohybuje srdcom a spúšťa pulz, a že to nie je tzv. účinok srdcového svalu ako pumpy, ktorý vyvoláva krvný obeh – ako to 400 rokov opisoval materialistický výskum srdca.

Steiner otvoril brány k holistickému pohľadu na tento špeciálny orgán slovami: „V srdci sa odzrkadľuje celý chod sveta, boj medzi svetlom a tiažou zeme.“

Aj Paracelsus videl túto synchronicitu medzi hore a dole, keď povedal: „Tak ako Slnko pôsobí na Zem, tak srdce pôsobí na telo.“

V priamej analógii so srdcom je zlato, slnečný kov, ktorý v sebe nesie rovnakú ambivalenciu svetla a tiaže. Je pochopiteľné, že zlato v čistej zjemnenej forme predstavuje v paracelsovej holistickej medicíne a vo všetkých následných liečebných metódach úžasný liek na choré srdce.

Steiner svojim študentom vysvetľoval, že v ľudskom organizme existujú tri póly. Hore je riadiacim senzoricko-nervový pól; dolu metabolicko-končatinový pól, ktorý riadi fyziológiu, a v strede sa nachádza rytmický systém srdca a dýchania. Stred vyvažuje a sprostredkováva, aby sa udržala rovnováha.

Srdce má preto ústredný význam ako vyrovnávajúce médium medzi hornou a dolnou časťou.

Najmä metabolické poruchy v dolnej časti ľudského tela vznikajú z porúch asimilácie toho, čo prijímame s jedlom alebo z niečoho iného, ​​čo „nedokážeme stráviť“, budú „vysielať“ túto informáciu do stredu, a týmto spôsobom vznikajú poruchy rytmu, ktorými sa srdce – náš stred, snaží vyrovnať túto disharmóniu.

Všetci poznáme príznaky, že pri potravinovej intolerancii sa krátko po jedle objaví zrýchlenie srdcového rytmu alebo palpitácie (vynechané srdcové údery), keď sa v tenkom čreve zvýši tvorba plynov.

Z taoistického liečebného umenia klasickej akupunktúry poznáme spojenie medzi srdcom a tenkým črevom. Tenké črevo je majstrovským a veľmi diferencovaným umelcom trávenia. Je jangovým náprotivkom srdca, ktoré je jinovým orgánom. Tento vzťah „matka-syn“ vedie k tomu, že „matka“ sa pokúša regulovať ťažkosti „syna“. Je to ako „v skutočnom živote“.

Keď je táto slabosť „syna“ výrazná, dochádza k väčšej tvorbe plynov a vysokému postaveniu bránice, čo môže viesť nielen k poruchám srdcového rytmu, ale aj k úzkosti a zvieraniu srdca („Römheldov efekt“).

Steinerov holistický pohľad zdieľalo v minulom storočí viacero výskumníkov, ktorých zistenia jasne ukázali, že srdce v skutočnosti nefunguje ako motor, ale aj ako veľmi jemný regulátor (napr. Prof. Mendelsohn z Berlína, Dr. Nieper z Hannoveru, inžinier Wilfried Hacheney z Detmoldu…).

Srdce ako komunikačné centrum nášho organizmu

V roku 1996 boli publikované výsledky výskumu Paula Pearsella z USA. Experimentálne zistil, že naše srdce má kľúčové postavenie ako komunikačné centrum celého organizmu. Tieto podnetné výsledky boli uverejnené pod pojmom kardioenergetika. Potvrdzujú Steinerov holistický pohľad, ale dodnes nenašli prístup do materialisticky orientovanej školskej medicínskej kardiológie. V rámci tohto výskumu sa ukázalo, že srdce je najväčším producentom elektromagnetickej energie v ľudskom tele. Srdce reaguje okamžite a úplne autonómne na elektromagnetické impulzy z okolia, nielen na povel mozgu, ale dokonca aj bez toho, aby o tom „vedel“.

Dá sa preukázať jemná energia, ktorú vyžaruje, preposiela a prijíma iba srdce. Keďže srdce predstavuje pre bunky tela vodič energie, môžu byť v bunkách tela spôsobené významné zmeny, ktoré boli opísané ako informačno-energetická pamäť buniek.

Každá bunka tela – existuje cca 75 biliónov buniek – „sa kúpe“ v energii srdca. Každá pulzujúca srdcová bunka – a sú ich milióny – má svoj vlastný základný rytmus. Základný tón každej srdcovej bunky je špecifický a jedinečný. A každá srdcová bunka je v pulzujúcom dialógu s ostatnými srdcovými bunkami, pulzuje teda v neustálej nepočuteľnej jemnej komunikácii. Z tejto pulzujúcej súdržnosti vzniká jeden tón, jeden konkrétny, hmatateľný úder srdca. Je to ako orchester s miliónmi hudobníkov, ktorí v nepredstaviteľnej rytmickej jednote hrajú symfóniu, prostredníctvom ktorej sa mystérium individuálneho života stáva počuteľným a vnímateľným.

Každý úder srdca je teda oveľa viac než len pulzujúci pohyb. Je to energetické mystérium na fyzickej úrovni, jemný energetický vzorec na duševnej úrovni a sotva uchopiteľné energetické mystérium, ktoré do nás vpletá zázraky duchovného svetla.

Naše srdce je jedinečný, pulzujúci zázrak energie a svetla.

Jeho elektromagnetické žiarenie je 5000-krát silnejšie ako žiarenie mozgu.

Srdce – svetelný orgán

Vo svojom najjemnejšom aspekte je naše srdce svetelným orgánom, a preto dokáže reagovať na Svetelné impulzy z večného duchovného poľa.

S každým úderom srdca „klope“  toto univerzálne svetlo na dvere nášho najhlbšieho jadra bytia, aby tam bolo uchopené a prijaté, a aby sa mohlo rozvíjať. Naše srdce udrie v priemere asi 100 000-krát denne a 40 miliónov-krát za rok. Za 70 rokov sú to asi 3 bilióny úderov srdca. Je vari možné, že si človek tak zatvrdil srdce, že nedokáže vnímať tiché klopanie Ducha na dvere svojho srdca?

Medzi okamihom načerpania krvi z tela do srdca a okamihom vytlačenia krvi zo srdca do tela, nastáva krátky časový úsek naplneného a napätého čakania, podivuhodné ticho. Sú to milostiplné okamihy, v ktorých je umožnený dotyk kozmickými impulzmi Svetla, ak v prítomnom tichu otvoríme svoje srdce tomuto svätému stretnutiu.

Ak nechápeme túto milosť, ktorá nám je daná, ak potláčame túto úlohu prinášať k prejaveniu večné Svetlo v našej dočasnej osobnosti, potom nás organické srdce v zastúpení napomína a pobáda, a to vyvolaním rôznych zdravotných porúch na fyzickej úrovni, aby sme mohli opäť rozpoznať naše skutočné poslanie a zmysel života, a prispôsobiť mu naše myšlienky, pocity a impulzy vôle, čím môže dôjsť k inému druhu konania a tým aj k uzdraveniu.

Toto úžasné, rytmické dianie v našom srdci dáva našej individualite jej jedinečný prejav života.

Na základe týchto súvislostí pochopíme, že transplantácia tohto špeciálneho orgánu do inej ľudskej bytosti, ktorej vedomie vibruje svojím jedinečným spôsobom, spôsobí problémy s kompatibilitou. Preto ľudia, ktorým je implantované srdce inej osoby, často zažívajú „odcudzenie“. Vyvíjajú si u nich odlišné životné vzorce, iné spôsoby správania, dovtedy neznáme sklony a záujmy, a mnohí sa necítia identickí so svojím bývalým ja, takže upadajú do ťažkých depresií. A tak chápeme, že naša jedinečná individualita s jej daným zmyslom,  je obzvlášť vrytá do nášho srdcového orgánu.

(Pokračovanie na časť 3)

A pokým nemáš toto:

Zomri a buď poznove!

Zostávaš pochmúrnym hosťom

na našej zemi temnej.

Goethe

Srdce – vymeniteľné čerpadlo?

Moderná kardiológia vyvinula úžasné diagnostické postupy, ktoré poskytujú informácie o kvalite kardiovaskulárneho systému a jeho funkčnosti. Napriek tomuto gigantickému vývoju sú srdcovo-cievne ochorenia najčastejšou príčinou úmrtí, najmä v západnom civilizovanom svete.

Aj reparatívne operačné techniky boli obdivuhodným spôsobom v rámci technického pokroku zdokonalené, aby bolo možné vymeniť chybné srdcové chlopne, opraviť blokádu či zúženie ciev pomocou bypassov, dočasne implantovať do tela umelé srdcia, ak srdcový sval prestal fungovať, umelé kardiostimulátory dokážu riadiť pulzovú frekvenciu, a nakoniec sú možné transplantácie cudzích sŕdc, keď sa orgán stal úplne nefunkčným a už nie je v stave samostatne biť, čo je nezlučiteľné so životom.

Základom tohto obrovského vývoja je mechanisticko-fyziologický spôsob nazerania na srdcový orgán ako na rytmicky pulzujúce čerpadlo, pumpu, čo ako teóriu predložil William Harvey v roku 1628.

Pri tomto symptomatickom a čisto mechanistickom prístupe k ľudskému srdcu však skutočné pochopenie významu ľudského srdca a príčin srdcových ochorení zostáva nejasné.

Inteligencia srdca

V posledných rokoch sa v kontexte energetického výskumu našej bytosti objavili úplne nové poznatky, ktorým však klasická kardiologická medicína stále venuje malú pozornosť.

Merania srdcovej frekvencie a jej jemnej variability odhalili oveľa viac o tomto špeciálnom orgáne a jeho rozmanitých životne dôležitých funkciách. Z toho je jasné, že naše srdce robí oveľa viac než len pumpuje krv cievami do tela. Tento orgán nášho stredu je akoby druhým mozgom. Jeho nervový systém pozostáva približne zo 40 000 neurónov a je prepojený s naším mozgom na rôznych úrovniach a vymieňa si s ním dôležité informácie. Rovnako ako vyššie oblasti mozgu, riadi kognitívne a emocionálne informácie. Je v úzkej komunikácii s amygdalou, naším mozgovým centrom, v ktorom sa posudzujú a spracovávajú všetky naše emócie, strachy a inštinkty. Môžeme teda konštatovať, že naše srdce „spolu-myslí“.

Pri tomto výskume našej „srdcovej inteligencie“ sa tiež ukázalo zaujímavé zistenie, že pocity radosti, lásky a vďačnosti majú merateľný účinok na zosúladenie rytmu srdca a dýchania,  zatiaľ čo hnev, stres a strach túto rovnováhu narúšajú.

Harmónia alebo disharmónia v týchto psychosomatických rytmoch – ako tieto štúdie jasne ukazujú – t. j. synchronizácia alebo chaos, zohrávajú dosiaľ nezohľadňovanú rolu v našom zdraví a predovšetkým v našom biologickom procese starnutia, ktorému sa doteraz venovala príliš malá pozornosť.

Rezonančné správanie vretenovito tvarovaných svalových buniek v zdravom srdci, ktoré sa po impulze sinoatriálneho uzla všetky súčasne sťahujú, je ukážkovým príkladom ekonomickej a zdraviu prospešnej spolupráce. Toto správanie pripomína synchrónne pohyby húfu rýb.

Až po fungovanie každej svojej jednotlivej bunky nám naše srdce ukazuje správanie lásky. Jedna bunka je tu pre ostatné, bez výnimky, a všetky prijímajú svoje impulzy z jedného centra. Toto je zdravým srdcovým bunkám vrodené. V kultúre týchto buniek môžeme vidieť, že dve odlišne bijúce srdcové bunky sa náhle zosynchronizujú, keď sa k sebe priblížia, a to ešte predtým, ako sa dotknú.

Takto je už na bunkovej úrovni jasné, či sme v svojom vnútri srdcom rozpoltení, či nám v hrudi bije rozorvané srdce.

Prvotné srdce – stvoriteľská brána nášho individuálneho života

Ak sa vnoríme ešte hlbšie do tajomstva nášho srdca, narazíme na fascinujúce procesy v embryonálnom vývoji, ktoré nás napĺňajú dych-berúcim úžasom. Srdce sa vyvíja v treťom týždni tehotenstva, a to nad budúcou hlavou. Je to prvotné srdce. Je naplnené krvnými bunkami, ktoré sa tvoria už v ranom štádiu, a správa sa zvláštne. Tekutina v embryonálnom srdci sa náhle na približne 48 hodín úplne upokojí, stíchne. Je to naplnené, dynamické ticho. Je to, akoby v tomto tichu bolo do srdca zasiate duchovné semienko lásky a múdrosti. Toto prvotné srdce pozostáva iba z jednej komory, je ešte zrodené v jednote. Po týchto 48 hodinách sa prvotné srdce presunie z miesta nad hlavou do stredu tela vyvíjajúceho sa embrya. [Pozri: Michael Shea, Erik Sliepen: Embryonale Entwicklung. Forschungen zur Biodynamischen Wahrnehmung. (Embryonálny vývoj. Výskum biodynamického vnímania.)]

Jednokomorové srdce zostáva v svojej jednote až do narodenia. Počas embryonálneho obdobia existuje iba jedna srdcová komora a jeden obehový systém. Pri narodení, keď sa prvýkrát nadýchneme, otvorí sa srdce do svojho dvojkomorového systému a potom existuje veľký krvný obeh, ktorý privádza krv do vnútorných orgánov a do celého tela, a malý pľúcny obeh. Až pri narodení, keď sa s plačom prvýkrát nadýchneme, sa ponárame do rozštiepeného dvojpólového sveta.

Ak si rozšírime obzor takýmto spôsobom, bude jasnejšie, že srdce je život určujúcim centrom nášho organizmu.

Je akoby bránou tak pre našu inkarnáciu, ako aj pre našu exkarnáciu. Skutočne vydýchneme naposledy až vtedy, keď srdce prestane biť, bez ohľadu na inštrumentálne určenie klinickej smrti.

Srdce – vysoko citlivá nádoba na naše pocity

Naše fyzické srdce je fyziologickým riadiacim centrom v plynulej rovnováhe nášho organizmu. Je to zároveň nádoba, cez ktorú vnímame a môžeme vyjadrovať naše pocity.

Všetci z vlastnej skúsenosti vieme, že naše srdce bije rýchlejšie, keď stretneme milovanú osobu. Vieme tiež, že naše srdce sa zastaví a začne sa potkýnať, keď nás rozruší či otrasie nami náhly šok.

Pri náhlej a bolestivej strate máme pocit, akoby naše srdce bolo „zlomené“. A opakované urážky alebo frustrácie vedú k zatvrdnutiu srdca, zo sebaobrany ega.

Preto chápeme, že problémy so srdcom sú vždy spôsobené srdcovými problémami.

Srdce ako chrám našej duše

Ešte väčší význam srdca ako je jeho spojenie s našimi emóciami, spočíva v tom, že je chrámom našej duše, nášho pravého ja, seba.

V srdci, v strede nášho životného systému, sa vrodená božská iskra Svetla dotýka našej biologickej bytosti. Tu vniká večnosť do času, do dočasnosti. V tichu nášho srdca sa odohrávajú stretnutia s našou duchovnou identitou, tu je rodiace lono čistej intuície duše. A tu je nakoniec brána k prebudeniu v trans-personálnom priestore vedomia, mimo času a priestoru.

Naša racionálna logika ega čerpá svoje poznanie zo skúseností zmyslového sveta, ktoré sú však klamlivé. Srdce, ktoré vstupuje do tichej prítomnosti v teraz, vie a chápe. Srdce má svoju vlastnú múdrosť, ktorá ďaleko presahuje poznanie racionálnej mysle.

Sri Aurobindo vo svojej knižočke „Hodina Boha“ píše:

„Udrž svoju dušu, aj keď len na chvíľu, bez hluku ega, potom sa môžeš stretnúť s neočakávaným, nepredvídateľným, čo je mimo všetkej svetskej šikovnosti.“

V takýchto okamihoch ticha môžeme počuť kozmický pulz v našom srdci.

(Pokračovanie na časť 2)

Na Harvarde v roku 1932 Bremer nafilmoval prietok krvi vo veľmi mladom zvieracom embryu. Pozoroval krvný obeh v samohybnom špirálovom toku predtým, ako tam bolo funkčné srdce. Už skôr, v roku 1920, Rudolf Steiner upozornil lekárov, že srdce nie je pumpa, poháňajúca nečinnú krv pod tlakom, ale že krv je poháňaná vlastnou biologickou hybnosťou alebo množstvom pohybu. Krv je nabitá hybnosťou zo srdca v reakcii na prietok krvi. Nameraný krvný tlak nie je príčinou krvného obehu, ale je spôsobený obmedzením tohto obehu pri meraní. Už v staroveku lekári vedeli, že samotné srdce nie je schopné udržať krvný obeh. Ba ani dnes nie je koncept s centrálnym zdrojom tlaku – srdcom – generujúcim veľmi vysoký tlak v zdroji, aby nechal dostatočný tlak vo vzdialených kapilárach, skutočne elegantným modelom. V rámci súčasných hraníc biologického a medicínskeho myslenia, hybná sila pohybu krvi zostáva záhadou.

Predpokladá sa – okrem iných Ralf Marinelli vo svojom článku z roku 1995 – že krv sa môže voľne pohybovať, pulzovať a nie je subjektom tlaku podľa modelu tlakovej cirkulácie, ktorý by obmedzoval voľnú pulzáciu. Tepny vykonávajú sekundárnu, avšak srdcu podobnú funkciu. Poskytujú špirálovité impulzy pre cirkulujúcu krv. V tomto procese sa tepny rozširujú, aby prijímali prichádzajúcu krv, a sťahujú sa, aby krvi dali impulz, čím sa zvyšuje kvantita pohybu krvi.

Zistilo sa, že počas systolického vypudenia – vo fáze, kedy je krv vytláčaná zo srdcovej komory – sa zväčšuje zakrivenie aorty. To by znamenalo, že aorta potom nepodlieha pretlaku, ale skôr podtlaku. Spomeňme si na záhradnú hadicu, kde najprv pustíte tlak vody a potom zatvoríte kohútik. Tento negatívny tlak je spojený s vákuom v strede pohybujúcich sa vírov alebo vírivých prúdov v krvi.

Ak je množstvo tekutiny vystavené sile vo forme tlaku, táto hmota bude najprv odolávať zmene pohybu kvôli svojim vlastnostiam zotrvačnosti a viskozity. To znamená, že v systéme, poháňanom tlakom, sa tlak (príčina) zvyšuje rýchlejšie ako zmena v pohybe kvapaliny (účinku); tlak prekročí svoje maximum predtým, ako sa rýchlosť tekutiny stane maximálnou. V protiklade k tomu, pri meraní tlaku a prietoku v aorte sa pozoruje, že maximum prietoku jasne nastáva pred vrcholom tlaku.

V Bremerovom predtým citovanom filme o tlčúcom embryonálnom srdci môžete tiež vidieť, že špirálovito sa pohybujúca krv dostáva impulz zo srdca bez vytvárania turbulencie v krvi. To znamená, že prenos hybnosti medzi srdcom a krvou je vo fáze. Srdce zjavne „vníma“ pohyb krvi a reaguje špirálovitými impulzmi s rovnakou rýchlosťou ako krv. V tomto procese dochádza k spájaniu impulzov z krvi a srdca.

Vysoko usporiadaný plyn je základnou zložkou krvného víru, točenia v krvi. Srdce ako minimálne funkčný orgán pozostáva nielen zo svalového tkaniva, ale aj z permanentného víru v krvnom prúde. To umožňuje v jeho strede trvalé vákuum, ktoré pravdepodobne prispieva k stiahnutiu krvi z kapilár a žíl do srdca. Vír sa odráža v rozložení ťažších buniek červených krviniek – blízko stredu – a ľahších krvných doštičiek viac k obvodu oproti plazmatickej vrstve na stene tepny. Bunky červených krviniek sa deformujú vo svojej vlastnej rotácii vo väčšom krvnom víre. Takže prietok krvi je veľmi vysoko usporiadaný jav.

Branko Furst tvrdí vo svojej knihe Srdce a cirkulácia: integratívny prístup: keď sa dostanete k detailom a spojíte výskumy, ktoré robia mnohé rôzne skupiny z rôznych perspektív, nedosiahnete konsenzus na vysvetľujúcich rámcoch. Tieto javy nie je možné zachytiť v jednoduchom modeli. Záhada zostáva.

V každom prípade, v knihe je zrejmé, ako úzko sú prepojené funkcie srdca, prietok krvi a metabolické potreby organizmu. Napríklad, prietok krvi v embryonálnom srdci hrá dôležitú úlohu pri formovaní neskoršieho dospelého tvaru a štruktúry krvných ciev a srdca.

Na základe predpokladu Rudolfa Steinera naznačuje, že srdce, aj keď má ústredný význam pre tvorbu krvného tlaku, nie je ani tak hnacou pumpou, ako skôr (prostredníctvom činnosti chlopní a srdcového tepu) orgánom, ktorý obmedzuje a rytmicky reguluje prietok krvi. Navyše ukazuje, ako úzko súvisí prietok krvi, vzdialený od srdca, s metabolickou aktivitou orgánov a tkanív, cez ktoré preteká. Krv je sama o sebe orgánom. A Furst naznačuje, že ak by sme prijali myšlienku, že krv je schopná autonómneho pohybu, jej komplexná a stále sa meniaca a modulujúca cirkulácia by sa dala lepšie pochopiť.

Ak hľadáme silu, ktorá dokáže pohybovať krvou cez obehovú sústavu, kapilárna strana rovnice je dobrým kandidátom. Každá bunka mikroskopicky stále pulzuje a neustále obnovuje obsah krvi. To by mohla byť skutočná sila, ktorá stojí za krvným obehom v tele.

Ponorme sa trochu hlbšie do dialógu medzi srdcom, krvou a telom. Rosicrucián Jan van Rijckenborgh píše:

Keď myslíme alebo hovoríme o stave mysle človeka a o jeho poruchách mysle, mimovoľne obraciame svoju pozornosť na srdce. Na jednej strane sa všetky toky vedomia presúvajú z hlavnej svätyne cez medullu do srdca, kde sú prijímané. Na druhej strane, sú z plexu solaris tiež vysielané početné sily smerom nahor k srdcu. A v mnohých prípadoch srdce prijíma priame žiarenia z centrálneho srdca mikrokozmu, z oblasti Ruže. Tieto mnohé vplyvy sa v srdci premieňajú na jeden základný stav mysle so svojou vlastnou žiariacou silou. Stav mysle sa mieša s krvou, stúpa do hlavy a obsadzuje tam všetky orgány. A tak určuje životnú cestu človeka.

Spojením tohto krátkeho popisu s modelom krvi ako vyššie načrtnutého orgánu, môžeme veľmi jasne vnímať ľudskú realitu ako prebiehajúci rozhovor medzi mysľou, dušou a telom.

Bibliografické odkazy:

Marinelli, Ralph a Fuerst, Branco a kol., The heart is not a pump: a refutation of the pressure propulsion premise of heart function. (Srdce nie je pumpa: vyvrátenie predpokladu tlakového pohonu fungovania srdca) 1995

Chitty, John, The heart is not a pump. (Srdce nie je pumpa.)

Fuerst, Branco, The heart and circulation, an integrative model. (Srdce a obeh, integračný model), Londýn 2014

Rijckenborgh, J. van, The Egyptian Arch-Gnosis IV; II  The heart and the state of mind (Egyptská pra-Gnóza IV; II Srdce a stav mysle), Rozekruis Pers, Haarlem

Už vtedy sa vykryštalizovali dva zásadne odlišné spôsoby prístupu. Jeden bol fenomenologický a jeho základom bolo pozorovanie a vnímanie. Jedným z jeho veľkých predstaviteľov bol Aristoteles, ktorý ovplyvnil súčasnú vedu najmä v medicíne a biológii systematizáciou formy a funkcie. Popri tom sa rozvíjalo, s predstaviteľmi ako Platón a Pytagoras, matematicko-abstraktné pozorovanie obsahov výskumu. To má svoj pôvod vo vnímaní a nahliadaní duchovného druhu.

Platón napísal krátko pred svojou smrťou dialóg Timaios. V ňom predostrel, že svet bol stvorený vďaka číslu, miere a geometrii. Stvoriteľský Boh pôsobí vo svojej ustanovujúcej činnosti podobne ako geometer a matematik. Pre toho, kto sleduje túto činnosť, sa teda dostáva do popredia súhra experimentu a matematického popisu. Pre teoretickú domnienku je potrebné nájsť experiment, ktorý matematickú formuláciu dokáže. Moderným príkladom je kvantová fyzika a teória relativity, ktoré vznikli takýmto spôsobom.

Matematika vo výskume

Matematika je veľmi vernou sprievodkyňou vedy a priniesla jej veľa úspechov. V súhre medzi matematikou a experimentom sa vyvinula technológia, ktorá dnes určuje moderný život. Zažívame však, že tieto technické výdobytky nie sú len požehnaním, ale obsahujú aj deštruktívne prvky, ktoré môžu postupne čoraz viac ohrozovať rovnováhu našej planéty, a tým aj základy našej existencie. Vedecké teórie, ktoré nasledujú túto metódu skúmania, nemusia byť nevyhnutne založené na vedomom poznaní duchovnej reality, ktorá sa nachádza za javmi. Teória v dnešnom vedeckom zmysle, teda zhrnutie niečoho ako výsledoku vnímania a pokusu  do systému odôvodnených tvrdení, sa vyvinula zo sakrálneho pôvodu gréckeho slova theoros alebo theoria, čo znamená niečo ako duchovný pohľad alebo poznanie.

Matematika umožňuje v jej používaní abstrakciu, ktorá sa stáva nezávislou od vedomého duševného poznania človeka. Matematická abstrakcia a technika, ktorá sa z toho vyvinula, ukázali, ako dobre môžu matematické výpočty popísať aplikácie, ktoré spôsobili v živote revolúciu, ale ak chýba povedomie o tom, ako tieto výdobytky harmonicky integrovať do životného prostredia, môžu zničiť náš životný priestor.

V klasickej fyzike to bol univerzálny génius Newton, ktorý sa zaoberal matematickým popisom prírodných síl a prírodných javov v mnohých oblastiach. Vypracoval matematické popisy zákonov páky, gravitácie a zotrvačnosti hmoty, čo následne viedlo k motorizácii a industrializácii. Ďalším kvantovým skokom v matematickom popise prírody bola nová matematika kvantovej fyziky, prostredníctvom ktorej sa rozvinula digitálna revolúcia. Srdcom týchto technických vývojov bola vždy matematika. Možno ísť dokonca ešte o krok ďalej a matematiku, prinajmenšom posledných storočí, najmä pre fyziku a nový pohľad na svet, ktorý sa z nej vyvinul, nazvať srdcom vedy.

Vnímanie a nahliadanie

Druhá forma pozorovania prírody, ktorá siaha až k Aristotelovi, tvorí základ pre systematický opis prírody, ako sa oň usilovali Alexander von Humboldt, Goethe a mnohí ďalší prírodovedci. Bola podobne úspešná ako matematické opisy. Táto fenomenologická forma vedy bola pre Goetheho spôsobom, ako sa pýtať na základné štruktúry, v ktorých príroda vytvára formy. Schiller raz s úžasom poznamenal, že Goethe dokázal takto vidieť ideu rastliny.

Goethe videl v matematickej abstrakcii nebezpečenstvo, že poznanie a vedomie sa navzájom oddelia. Dobrým príkladom sú digitálne výdobytky, vyvinuté z kvantovej fyziky, ktoré na jednej strane obohacujú život, no pri nesprávnom použití sa môžu stať pre ľudstvo prekliatím.

Fenomenologická forma vedy, pozorovanie formy a funkcie, vedie tiež k abstrakcii, no oveľa užšie je spätá s pozorovaním. Pre Goetheho bola bližšie k životu, a tým aj menej nebezpečná ako forma matematickej abstrakcie, ktorá je od javu úplne odtrhnutá. Fyzik Werner Heisenberg sa tým zaoberal v eseji o Goethem. Toto nebezpečenstvo, že matematika, používaná nezávisle od vedomia, sa môže stať veľmi nebezpečnou, sa nakoniec prejavilo v atómovej fyzike a zhodení prvej atómovej bomby.

Bipolárne srdce vedy

Ak združíme tieto dva prístupy k výskumu a postavíme ich vedľa seba ako „posvätnú polaritu“, potom musí byť aj srdce vedy bipolárne. Táto polarita, s aristotelovsko-fenomenologickou formou na jednej strane a pytagorejsko-platónsko-matematickou formou na druhej strane, bola vybudovaná veľmi skoro v západnej kultúrnej histórii. Ak sa pozrieme bližšie na diskusiu, ktorú viedol Goethe počas celého svojho života s teóriou newtonovskej optiky, tak mu nešlo o to, aby vyvrátil Newtonove pozorovania, ale aby boli jeho vlastné výskumy, ktoré boli vykonávané s rovnakou starostlivosťou, postavené vedľa Newtonových ako rovnako pravdivé. Goethemu nešlo o správnosť alebo nesprávnosť tej či onej teórie. On považoval zdanlivé rozpory za doplňujúce sa pravdy jedinej podstaty svetla. Alchymisti, rosikruciáni a hermetici presúvajú špeciálne vedomie tejto možnosti poznania do srdca. V srdci existuje rovina vedomia, možnosť vedomia, ktorá spolupôsobí polárne, ale harmonicky pre rozvoj sveta.

Systémový spor, ktorý Goethe po celý život viedol s newtonovskými zisteniami, nemal vyvracať Newtonove poznatky, ale rozširovať ich. Goethe dokázal svojimi výskumami o povahe svetla ukázať, že ku každému newtonovskému spektru musí existovať polárny náprotivok. Oboma spôsobmi nazerania sa intenzívne zaoberal filozof vedy prof. Dr. Olaf Müller vo svojej knihe „Mehr Licht“ (Viac svetla).

Newton zatemnil miestnosť a vyvŕtal do okenice malú dieru. Do lúča svetla umiestnil hranol a dokázal tak ukázať, že biele slnečné svetlo je zložené z farebných svetelných lúčov. Goethe naplnil hranolovitý pohár vodou a postavil ho von na denné svetlo. V mieste, kde Newton nasmeroval svetelný lúč do hranola, prilepil kúsok papiera tak, aby vznikol tieň. Týmto spôsobom vytvoril farebné spektrum, ktoré ukazovalo komplementárne (doplnkové) farby Newtonovho spektra. Dokázal tiež umiestniť kúsok papiera do rovnakej vzdialenosti od hranola ako otvor v Newtonovej okenici bez toho, aby to spôsobilo zmenu spektra. Vzniká teda otázka, či tento tieň má rovnakú podstatu ako svetelné žiarenie. Pretože tentoraz to bol tieň, prostredníctvom ktorého vzniklo farebné spektrum.

Je tma žiarením?

V dnešnej vede je tma absenciou svetelného žiarenia. Newton preto považoval temnú komoru, ktorú používal na svoje experimenty, za neutrálny priestor. Nikto to nikdy nespochybnil, dokonca ani Goethe. Ale ak sa domyslí obrátenie experimentálneho nastavenia až do konca, potom je teraz svetlá miestnosť neutrálnym prostredím, a tieň – „tma“, je posielaná cez hranol. Teraz by bolo možné to „tmavé“ považovať za žiarenie.

Tomu temnému je tak pridelené niečo aktívne, dokonca nezávislé. Goethe vo svojej Teórii farieb opisuje, ako sa menia farby, keď v prírode svetlo a tma navzájom vstupujú do vzťahu, keď na seba pôsobia. Východiskovým bodom pre jeho experimenty s hranolom boli jeho objavy farieb, ktoré obklopujú objekt, keď sa človek pozerá cez okraj hranola. Všimol si, že farby z modro-studeného rozsahu boli pozorované na tmavých povrchoch a farby z červeno-teplého rozsahu obklopovali svetlé povrchy. Goethe vedel, že tento objav možno pochopiť len tak, že ho človek sám zažije prostredníctvom hranola. Preto plánoval pri vydávaní Teórie farieb zahrnúť hranol do každého výtlačku, aby čitatelia mohli sami priamo pochopiť jeho myšlienky. Tento plán však stroskotal na chýbajúcej kapacite vtedajšej výroby hranolov. A tak jeho kľúčové výroky zostali do značnej miery nepochopené.

Ak by vesmír nebol tmavý, ale jasný, poznali by sme tmu ako žiarenie. Jednou z jeho vlastností by potom musel byť transport chladu namiesto tepla, ako pri svetle. Dnešná paradigma vedy však tieto myšlienkové experimenty nepripúšťa.

Vďaka objavom kvantovej fyziky však vieme, ako rozhodujúce pre výsledok experimentu sú zámer a experimentálne usporiadanie. Veľmi prekvapivá je zvláštnosť, ktorú tu treba spomenúť.

„Tmavý lúč“, ktorý Goethe vytvoril vo svojom experimentálnom usporiadaní, má tú vlastnosť, že purpurová sa javí ako skutočná spektrálna farba. Goethe vraj vždy hľadal svoju obľúbenú farbu, purpurovú. Presne táto farba vznikla jeho usporiadaním experimentu v strede jeho spektra. Čisté spektrálne farby sú tie, ktoré nemožno ďalej rozložiť hranolom. Podľa Newtonovho experimentálneho usporiadania je fialová alebo, dnes by sme povedali, purpurová, zmiešanou farbou červenej a modrej, teda nie čistou spektrálnou farbou. Ak vezmeme za základ Goetheho experimentálne usporiadanie a takto vytvorené purpurové svetlo pošleme ešte raz hranolom, potom sa už nedá ďalej rozkladať, teda za týchto okolností ide o skutočnú spektrálnu farbu. Tieto rozpory stále čakajú na vysvetlenie.

Ale v skutočnosti tu ide o otázku, či sa vieme vedome odpútať od prevládajúcej vedeckej paradigmy, aby sme pochopili polárne protiklady dnešného fyzikálneho poznania v ich plnom rozsahu. To vyvoláva otázku, či k vede o svetle, ako ju uskutočnil Newton v tmavej komore, existuje komplementárna veda o tme, ktorá sa uskutoční v svetle. Dve izomorfné vedy, ktoré sa navzájom vylučujú a dopĺňajú. Dnešná paradigma vedy, ktorá s každým poznaním vylučuje iné, protichodné poznanie, neumožňuje takýto spôsob uvažovania.

Ale paradigmy podliehajú zmene. Heisenberg v eseji o realite uviedol, že výskum a poznanie sa môžu radikálne zmeniť, keď sa zmení realita, pričom nie je jasné, či zmenená paradigma pripustí iné výskumné zistenia, alebo či výskumné výsledky zmenia paradigmu. Možno platí oboje. Newton bol na jednej strane moderným prírodovedcom a na druhej strane alchymistom. Bol jedným z tých vedcov, ktorí pomohli založiť vek novej materialistickej vedy. Bol alchymistom a vedcom, a do histórie sa zapísal ako moderný prírodovedec.

Pymander, tretie informačné pole

Prečo to všetko prinášame v časopise, ktorý je v tomto vydaní o srdci? Alebo, čo má história racionálnej vedy spoločné so srdcom?

Na tomto mieste by sme chceli v krátkosti vyzdvihnúť tému alchýmie ako predchodcu dnešnej modernej vedy. Hermes Trismegistos je považovaný za veľkého otca alchýmie. Málo sa o ňom vie, dlhé veky straší v podobe nespočetných hermetických spisov, ktoré okrem iného tvoria Corpus Hermeticum, ktorého autorstvo nemožno k nemu jednoznačne vystopovať. Ústredný spis v Corpus Hermeticum hovorí o „Pymandrovi“, ústrednom bode vedomia, ktorý môže človeka v okamihu pozdvihnúť z prevládajúcej paradigmy, aby mu bolo umožnené pozrieť sa na dovtedajšie scény života od začiatku do konca z vtáčej perspektívy. Einstein uviedol, že problém možno vždy vyriešiť len z úrovne vedomia, ktorá je nad úrovňou, na ktorej problém vzniká. „Pymander“  sa zdá byť teda tým, kto môže človeka pozdvihnúť na vyššiu úroveň vedomia. Jeho základným vzťažným bodom v človeku je srdce.

Univerzálne pole informácií, ktoré môže „Pymander“ spojiť ako ohnisko so srdcom každého človeka, je tak niečo ako vnútorný obraz sveta, vnútorná realita, ktorú môže vedec použiť na interpretáciu svojho výskumu, alebo ktorú môže použiť umelec na realizáciu umenia a filozof na rozvíjanie nových spôsobov nahliadania. V živej posvätnej polarite medzi srdcom človeka a „Pymandrom“ tak vzniká tretie pole informácií, z ktorého sa stáva možnou veda srdca.

Od „buď – alebo“  ku  „ako – tak aj“

Olaf L. Müller sa vo svojej knihe „Mehr Licht“ (Viac svetla) pokúsil pozrieť na historický spor medzi Newtonom a Goethem z vyššej perspektívy ako na komplementárne spôsoby nahliadania. Opisuje problém dualistického obrazu sveta, ktorý sa vyvíjal 2500 rokov a celkom zjavne nie je schopný zladiť fenomenologický prístup s matematicko-abstraktným. Vo vede srdca existuje tretia štruktúra vedomia, duchovná možnosť vnímania, ktorá umožňuje spoznať, že ani jedno ani druhé nie je konečnou pravdou. Z tejto vyššej úrovne môžu byť polarity zosúladené prostredníctvom komplementárnych spôsobov videnia.

Olaf L. Müller (2015), Mehr Licht (Viac svetla), Vydavateľstvo S. Fischer Verlag Frankfurt am Main, ISBN: 978-3-10-002207-3.

Čím dokonalejší je kryštál, tým dlhšie trvá, kým sa rozpustí, rovnako ako môžeme vidieť u všetkých krásnych prastarých minerálov – trvalých a liečivých! Kryštály sú v podstate viditeľnými tvarmi a farbami dokonalého usporiadania molekúl minerálu. Zdá sa, akoby boli navždy uväznené v nehybnosti, ktorá ich nikdy nepustí.

Späť na časť 1

Ich spektrum je veľmi široké: Žiaria v  ultrafialovej, ako aj infračervenej oblasti. Aj človek má podobné vlastnosti. Teraz skutočná úloha človeka spočíva v tom, aby sa odpútal a realizoval sa v novej éterickej sfére. V novom vývoji duše, ktorý je živený voľnou elektrickou energiou [1] Uránu, sa vydávame na ‚infračervenú‘ dráhu, cestu hviezd.

Tradičná veda prekročila hranicu kvantového myslenia, čo dokonca presahuje poznatky génia Einsteina, ako sa zdá. Už v roku 1962 v „Štruktúre vedeckých revolúcií“ T. S. Kuhn uvádzal, že absolútne vedomosti a nemenné základné zákony už nemôžu byť dogmami, ale paradigmami: a tak len príkladmi.

Moderný vedecký človek je slobodný pri nasledovaní týchto príkladov. Pretože vedecky neexistuje žiaden definitívny základ pre materialistickú vedu, ako mnohí stále dúfajú a myslia si. Vychádzajúc z našich vedomostí sa preto koncepcia Jacoba Böhmeho Ungrund („Ne-základ“ alebo „Bez-dna“, pozn. prekl.) javí ako veľmi moderná. Je tiež pozoruhodné, že obežná dráha planéty Urán je výnimkou z Newtonovej teórie gravitačných zákonov, čo dáva Uránu ako planéte špeciálne postavenie.

Tradičné náboženstvo už viac nie je udržateľné: budeme musieť dať dostatok priestoru pravej Kristovej-sile pre svet a ľudstvo. Najnovšie ezoterické poznatky poukazujú na ľudské vedomie v novom vnímaní, ktoré sprístupňuje voľnú energiu v nás samých, a nie na nejaké zariadenie, ktoré to zariaďuje za nás. Dvere vnímania (Aldous Huxley) sú akoby portálmi, ktoré môžu prekročiť hranicu a „premieňať“ existujúce prírodné étery v nás samých.

Naša závislosť na zariadeniach rastie čoraz viac využívaním „nesprávnej“ energie, ktorá už vytvorila nové závislosti a – nový trh! – detoxikačných programov, ktoré možno absolvovať za poplatok. Účinky „závislosti na obrazovke“ v pozitívnom aj negatívnom zmysle zaznamenal už pred zavedením internetu vedecký novinár David Black v roku 1986: všimol si, ako jeho samého menia hodiny, strávené pred počítačom.

Moje myslenie sa stalo kultivovanejším a precíznejším, schopnejším viesť logickú analýzu, ale zároveň povrchnejším a menej tolerantným k nejednoznačnosti alebo opačným stanoviskám.

Black predpovedal príchod internetu – a dobytie našich myslí.

Počítače, ktoré sú navzájom prepojené, sa čoraz viac stávajú globálnou entitou,

naznačil Black v 80-tych rokoch 20. storočia.

Umelá inteligencia – je to nová forma inteligencie? Je možné, že by duchovná entita chcela v tejto novej forme pobývať? Nie je to výmysel: Niektorí vývojári AI na otázku, prečo to urobili, odpovedali z perspektívy, že mali zodpovednosť priniesť túto novú formu inteligencie do sveta, ako poznamenal novinár Ezra Klein.

A Paul Kingsnorth položil otázku:

Predpokladajme, že existuje duchovná entita, ktorá by chcela prejavovať svoju existenciu. Ako by to urobila? Obývala by sieť – stala by sa sieťou – z drôtov a kobaltu, miliárd maličkých kremíkových mozgov. Spojená s ľudským mozgom by mohla zbierať energiu a silu a myšlienky a dokonca aj pocity, aby vytvorila základňu pre úplne novú bytosť.

Ak si to uvedomíme, môže nás to priviesť aj k rozhodnutiu, že túto silu nebudeme tak veľmi živiť a že zredukujeme jej vplyv na nevyhnutné minimum tým, že priestor na sebarealizáciu vytvoríme tak veľký, ako je to len možné, a že v jeho rámci budeme využívať voľnú energiu, ktorá je ešte k dispozícii,  tak veľmi, ako to len pôjde.

Dokonalá formatívna sila minerálu, ako môžeme vidieť v Múzeu kryštálov, môže mať spojitosť s ľudským vyjadrovaním života: stavba duše môže magickým spôsobom používať rovnaké organizačné princípy, aké platia v hmotnom svete. Uvažujme o takzvaných „platonických obrazcoch“ pravidelných mnohostenov, ktoré sú tiež často interpretované symbolicky, ako napríklad štvorsten, kocka alebo pravidelný päťsten, atď.

„Stavebný plán duše“ hral dôležitú úlohu už od dôb staroveku. Podliehal prísnym požiadavkám, ako by nám rado povedalo „staré učenie múdrosti“. Aj samotná príroda stavia podľa vznešených a magických proporcií, napríklad podľa zlatého rezu, ktorý je vyjadrený v päťuholníkovej konfigurácii hviezd. Éterické sily prírody vytvorili vysoké „hodnoty“, aby sa dosiahol prirodzený rast. Na budovanie duše neexistujú žiadne neprirodzené metódy a príkazy, ale živé, „extra- alebo nad-prirodzené“ nástroje, dynamické spravovanie a používanie, ktoré presahuje dokonalý poriadok minerálu.

Dokonalé stereometrické formy prevládajú v čistých abstrakciách až po hranicu, kde sa život stáva láskou, a táto hranica môže siahať až do šiestej dimenzie. Tam sa stáva zrejmým, že nie ideálna konfigurácia, ale skutočná transfigurácia prekračuje hranice a manifestuje život, ktorý je láskou. Lebo duša je spojená s neohraničenosťou, kde forma, dokonca aj dokonalá forma, mizne, a obsah nadobúda kontúry nezávisle od dokonalého poriadku, udržiavaný pohromade poľami s vyššou vibráciou. Pri uvedomovaní si tejto vyššej vibrácie – nazývanej aj horou, na ktorej forma „umiera“ – je preto dôležité opustiť zväzujúcu formu. To môže znamenať zrieknutie sa  bezpodmienečnosti dokonalej formy. Jej tajomstvo sa stane známym, bez toho, aby ležalo na ulici.

Súvisí to s veľmi starou štruktúrou, ktorá je v našej DNA prítomná ako hexagonálne (šesťuholníkové) delenie, ktoré zároveň predstavuje uzavretú kocku, a to štrukturálne aj stereometricky, a opticky dokonca dve kocky.

Pravidelný šesťsten s tromi plochami, ktoré naznačujú kocku

Vytvorenie tohto konkrétneho šesťstena bolo vyvolané prostredníctvom kozmických siločiar vnútri našej Mliečnej dráhy v dôsledku konfigurácie iných hviezd. Pôsobenie týchto siločiar na také životné vlny ako adamitské ľudstvo, preniklo do DNA, keď sa Zem nachádzala v strede tejto konfigurácie, a rozvinulo svoje pôsobenie, keď sa v tomto strede nachádzal Mesiac. Bolo to obdobie, ktoré bolo v starovekej ezoterike nazývané mesačným vekom. Pozitívnym výsledkom je zjemnenie emócií a vybudovanie síl duše. V súčasnosti je štvorcová konštrukcia základom kubického formovania a umožňuje, aby duša voči nemu stála „kolmo“.

Teraz vidíme v minerálnom svete formovanie kryštálov ako hranicu priestorovej krásy a dokonalého výrazu, so zvyčajne harmonizujúcim účinkom. Na človeka môžu urobiť dojem: rezonujú s dôležitým prepojovacím článkom v našej DNA. To môže pôsobiť ako prirodzený stimulant pre dušu, – a kto by bol proti? Predovšetkým to vedie k nevyhnutnému hraničnému vedomiu obyvateľa hranice, k vedomiu ,hermetického čierneho‘. V svete kryštálov je známy aj krásny kryštál s čiernou kockou (nájdený okrem iného v jednom nemeckom kameňolome). V islame je veľká čierna kocka (kaäba) v Mekke centrom, okolo ktorého sa všetko točí, doslova a do písmena. V malom nájdeme čiernu kocku medzi ortodoxnými židmi, ktorí nosia rituál na čele vo výške centra duše, tretieho oka. Kocka obsahuje zvitky s veršami z ich Tóry. Pravidelný šesťsten, ako základ kocky, je tiež spojený so šesť-cípou hviezdou, ktorá súvisí s ohraničujúcim účinkom planetárnej sily Saturnu. Tak islam, ako aj judaizmus sú – rovnako ako kresťanský pohľad na Starý zákon – spojené s týmto ohraničením a ,zákonom‘, ktorý je determinovaný Saturnom. Chladné kryštály sú najlepším možným pokusom minerálov manifestovať sa v dokonalom poriadku a disciplíne v svete, vnímateľnom piatimi zmyslami.

A predsa, pre ľudské vedomie to neprekračuje zmyslovú hranicu časo-priestoru. Ak je potom toto inklinovanie k dokonalému usporiadaniu, k ovládaniu hmotnej sféry, k základnému formovaniu duše „ukotvené“ v našej krvi a v našej DNA prostredníctvom pôsobenia pravidelného šesťstena, a tak symbolicky môže vládnuť ako čierna kocka, na základe zákonov a pravidiel tohto sveta, ako môže bezhraničná duša skrz to prerásť do stavu ducha [2]? Ako môže potenciál duše preniknúť do nekonečného a večného životného priestoru? Predsa, zjemnenie emócií tu napokon neponúka žiadne uľahčenie. Naopak; naozaj nám to môže prekážať: mesačná štruktúra vnútri pravidelného šesťstenu mala väčší účinok ako bolo potrebné, a akoby mnohých uvrhla do ilúzie dokonalej, no uzavretej kocky.

My ľudia túžime po jednote a večnosti, chceme byť zahrnutí do ‚kontinuity bytia‘ (George Bataille), ale naše životy pozostávajú z hraníc. Vytvorili sme svet poriadku a pravidelnosti, so zákonmi, pravidlami a tabu. A predsa, snaha o jednotu, o oslobodenie je tu celý ten čas s tušením – áno, vieme to naisto! – že nesmrteľnosť je vnútorná realita. Tento pocit sa zosilní len vtedy, keď prekročíme hranice; keď sme sa stali naplno obyvateľmi hraníc. Keď urobíme vedomý krok do vnútra, aby sme prekonali úzku a úžasnú súdržnosť svetovej manifestácie, ako nám ju predstavujú kryštály minerálov, s novou silou duše, ktorá v nás dokáže zrodiť Ducha. S ohnivým éterom, elektrickým éterom-Vodnára.

Skutočná brána Saturnu

Možno sa potom jednoducho pripojiť do poľa energie alebo vedomia tak, že voľná energia bude prúdiť cez vašu dušu a mikrokozmos? To by bolo príliš zjednodušené, hoci čisté nasmerovanie sa na Gnózu určite tento prísľub v sebe obsahuje. Zdá sa však, akoby nad nami visela veľká bavlnená prikrývka ovládania mysle. Mnoho ľudí uviazlo a zostalo uväznených v éteri a v myšlienkových kryštalizáciách starej paradigmy, starého vzorca myslenia. Nato, aby sme túto vatovú prikrývku naozaj zhodili a odhodili, nestačí pasívne pobývanie na hranici. Nie, je potrebný dynamický impulz vedomia. Je potrebný impulz, šok, ktorý vytvára jasnosť a vyživuje vhľad, skrz ktorý sa otvára brána a dovnútra prúdi nové Svetlo: ohnivý éter. Potom sa môžu kryštalizácie a kontrolné mechanizmy ľudskej bytosti, ktorou sme sa stali, rozpustiť v „už-viac-nebyť“, a univerzálne večné Bytie môže uskutočniť svoj vstup.

Starý poriadok vás drží pevne, pretože ste z neho boli tiež stvorení. Nie je spokojný s prebudenými ľuďmi, ktorí hrozia únikom z jeho sféry vplyvu. Umelá inteligencia sa naň môže napojiť a odtiahnuť obyvateľov hraníc od gnostického vedomia do bezpečného usporiadania kontroly a riadenia. Je to veľmi lákavé a takmer niet úniku, pretože si myslíme, že iná cesta neexistuje.

Vývoj smerom k poriadku a kryštalizácii nie je nevyhnutne slepou uličkou, hoci symboly Saturnu sa zdajú byť zlovestne mŕtve (lebka a presýpacie hodiny)! Kryštál ako uzavretá kocka skutočne odzrkadľuje majstrovstvo v hmote aj majstrovstvo hmoty, ba aj za hranicou hmoty z hľadiska možností vyjadrenia, ale to nie je všetko, čo existuje: nad týmto vyjadrením, nad touto manifestáciou ovládania hmoty, platia „zákony“, vzťahy a proporcie tých „trans-Saturnovských“, ako sa tiež nazývajú mystérijné planéty Urán, Neptún a Pluto.

Aj Saturn [3] má svoje tajomstvá. Dôležité tajomstvo spočíva v možnosti pripustiť a nechať pôsobiť pozitívne žiarenie troch mystérijných planét: silu mystérií. Táto možnosť sa tiež nazýva „portál“, priestorový priechod pre vedomie, nie pre hmotu. Táto „brána Saturnu“ na jednej strane ohraničuje časo-priestor, ale môže tiež naznačovať jeho priehľadnosť, rovnako ako sú mnohé kryštály priehľadné a javia sa ako bezfarebné. Čierna kocka dokonalej formy môže odhaliť svoje tajomstvo, naplniť a prekročiť svoj „zákon“ tým, že sa zlomí, otvorí a rozvinie ako kríž.

Stávanie sa nesebeckým, nie-ja, potom odhalí mystérium seba-rozvoja a seba-realizácie v slobodnej sile endúry. Veľké vesmírne ticho sa odhaľuje v našom vlastnom bytí. Pri tom nie je žiaden priestor pre umelú inteligenciu, nech by sa nám akokoľvek šikovne chcela vnútiť. Hlas AI, ohromený, zmĺkol: Duch vládne suverénne.

Poznámky:

[1] Voľná elektrina

Voľná elektrina je energia elektrického charakteru, ktorá nie je generovaná fosílnymi palivami, ale „tvorí“ elektrickú éterovú silu premenou prírodných éterov. Prírodné éterické sily sú jemné energie, ktoré vyživujú známe telá, ako je hmotné telo, životné telo, astrálne telo a mentálne telo. Tieto prírodné étery nie sú oslobodzujúce v duchovnom zmysle, pretože piaty éter, elektrický éter, nazývaný aj ohňovým éterom alebo kvintesenciou, je pre tento proces nevyhnutný. Premena prírodných éterických síl na kvalitu elektrického éteru, ktorý „dodáva“ voľnú energiu, sa nedá dosiahnuť pomocou nástroja, akým je „prevodník“, ale závisí od (ľudského) vedomia: oživenie duše na báze iskry Ducha, môže pre to živiť vedomie

[2] Duch

Duch je nekonečná realita mimo priestoru a času. Večnosť Ducha je teda tiež mimo času, mimo bezhraničného poľa stvorenia, mimo zmyslami vnímateľných stvorených vecí. Iskra Ducha leží v nás, ale to nie je zárukou toho, že v nás Duch pôsobí.

Ako synovia/dcéry Boha, ako aktívne iskry Ducha, môžeme v sebe umožniť pôsobenie Ducha: môžeme nechať formu časo-priestoru „umŕtvovať“ v novom vedomí podľa princípov Ducha.

Tento Boží syn/dcéra sa potom stane manasom, duchovným mysliteľom. Rozum korešponduje s mysľou prostredníctvom aktívnej epifýzy (corpus pineale). Tento rozum môže vnímať vo Svetle večnosti (sub speci aeternitas). Vo vedomí Božieho syna/dcéry možno zažívať Ducha v ideálnom splývaní jednoty, slobody a lásky.

[3] The Factor Manas, card VI, the Septenary Solar Card, page 293 of A Treatise on Cosmic Fire by Alice A. Bailey, I. THE ORIGIN OF MANAS OR MIND – Part 2 – Online Books • Lucis Trust)

(Faktor manas, karta VI, Sedemdielna solárna karta, s. 293 z „Pojednania o kozmickom ohni“ od Alice A. Bailey, I. PÔVOD MANASA ALEBO MYSLE – časť 2 – Online knihy • Lucis Trust)

Karta VI Božská sedemdielnosť z Triády korešponduje s tromi sedem-kruhmi z knihy Dei Gloria Intacta: so sedem-kruhom Saturnu (III), Uránu (I) a Neptúna (II). Ďalej sú zobrazené planetárne reťazce a glóbusové stupne.

Obrázok ilustruje, ako sa uprostred Saturnu „uchytí“ vzťah so siedmimi kruhmi Uránu a Neptúnu. Ako tam, v strede jeho trojuholníka, v strede gravitácie, je „brána“ materiálneho rozvoja otvorená pre sedem kruhov „mystérijných planét“ Uránu a Neptúnu. Saturn korešponduje s kryštalizovanou hmotou („hrubo-hmotnou“), s realitou fyzického tela. Urán sa označuje za obnoviteľa srdca a Neptún za obnoviteľa hlavy.

Tri sedem-kruhy Saturnu, Uránu a Neptúnu teda zodpovedajú telu, duši a Duchu, pričom Urán je v srdci spojený so Slnkom.

Bez rozvinutia ‚kocky‘ vo sfére hmoty (Saturn) nie je pre ľudí možná jednota tela, duše a Ducha.

To isté sa hovorilo, keď bol predvedený tlačiarenský stroj.

Potenciálne nesmrteľná duša má v sebe kľúč k autonómnej a seba-uskutočňujúcej ceste. Tá sa zrejme nebude realizovať  rýchlosťou superpočítačov, ale ukáže sa ako cesta oslobodzovania, až po zvrchované kráľovstvo vo vnútri.

Existujú inteligentní ľudia, ktorí umelú inteligenciu popierajú: pre nich inteligencia per definitionem [1] nie je umelá, teda v zmysle mechanicky, technologicky alebo automaticky generovaná sa nemôže stať alebo byť umelou. Všetko je, podľa ich názoru, vopred pred-programované, čo je výsledok algoritmickej systematizácie. Aj tzv. samo-učiace sa počítače sú nakoniec riadené a nespĺňajú kritérium nezávislej, autonómnej činnosti. Sú navrhnuté v materskom rámci (matrix), chýba im skutočná inteligencia a vedomie inšpirovanej nezávislosti.

Napriek tomu, – ako veria iní – džin bol z fľaše vypustený, lebo teraz počítačové programy dokážu za pár sekúnd vyprodukovať kompletné príbehy a vytvoriť tak diela, ktoré sú kvalitou sotva horšie ako výsledky práce spisovateľov, umelcov, historikov, hudobníkov a dokonca aj vedcov, ktorí pracujú celé hodiny a dni. Aplikácia ako ChatGPT je „stochastický papagáj“ (papagáj, ktorý produkuje náhody). Tento nástroj sa len trochu zastavuje, vynecháva. Zdôvodňuje a nič nechápe. Vyvoláva halucináciu faktov.

Tým, že redukujeme hĺbku a šírku jazykových kompetencií na to, v čom sú dobré počítače, rušíme sami seba.

hovorí Siri Beerends, kultúrna sociologička.

Christian Kromme, autor knihy Humanification – go digital, stay human (Poľudštenie – funguj digitálne, ostaň ľudský), hovorí:

Možno okolo roku 2030 budeme mať GPT [2] s IQ 800, ktorý dokáže kognitívne urobiť všetko, čo dokážeme my a má všetko z najinšpiratívnejších básnikov a najlepších hudobníkov. Aj tak nie viac. Umelá inteligencia dokáže robiť iba kreatívne variácie toho, čo do nej vložíme a ešte nie je schopná vytvoriť niečo, čo presahuje ju samu.

Preto sa zdá, že výsledok bol vytvorený (veľmi rýchlo) so všetkým, čo sme cloudu [3] dodali, čo sa týka informácií, vrátane aktuálnych názorov, pohľadov, pravdepodobného vývoja a predpokladov z – niekedy veľmi nedávnej – minulosti. Ide o špekulatívne vytváranie „vysokého“ rádu, lebo žiadna ľudská bytosť sa za rovnakých okolností nevyrovná rýchlosti, s akou sa „produkt“ zostavuje. Ale ten zostáva umelým.

Niekedy sa inteligencia chápe ako schopnosť interpretovať súvislosti v novej entite alebo ich zdôrazniť vedomiu. Mohlo by sa to nazvať „duchovnou prácou“; inteligenciu možno považovať za duchovnú schopnosť. Môžete si položiť otázku, či sa s AI [4] vypúšťa „z fľaše džin“, ktorý je „inteligentný“ a uvedomuje si sám seba.

Podľa niektorých expertov existuje účelná duchovná práca AI z technologického a sociálneho hľadiska. Predpovedajú, že nový duch v krátkom čase bude určovať smer a prevezme riadenie – na všetkých úrovniach globálnej spoločnosti. Prinesie so sebou vývoj s veľkými výhodami z technologického a spoločenského hľadiska. Aj keď je tento duch výsledkom umelej, „samo-stvorenej“ inteligencie, ako sme doteraz videli vďaka pokročilej technológii (algoritmy), zostáva implicitne výsledkom ľudskej činnosti. Ale vzhľadom na uvedené výhody to nie je dôvod nato, aby sme boli vopred odmietaví voči tomuto „duchovnému pôsobeniu“.

Väčšia prosperita – chápaná ako počet potrieb či požiadaviek a rozsiahle zdroje výdavkov, ktoré sú na ich uspokojenie potrebné – neznamená automaticky väčšie blaho. Pozrime sa na opačnú stránku: mnohé nové uspokojenia potrieb spôsobujú choroby a poruchy, vyplývajúce zo životného štýlu, a posilňujú skôr degeneratívnu líniu „vývoja“: nadváhu až obezitu pre fyzické telo, cukrovku, závislosti na stimulantoch, ale aj negatívne vedľajšie účinky sveta hier a obrazoviek.

Zjavne prebieha ‚bitka o ducha‘, ‚bitka o myseľ‘. Naša pozornosť sa niekedy javí len ako stroj, ktorý reaguje na podnety, bezbranne vydaný na milosť a nemilosť upozorneniam, červeným loptičkám a králičím dieram (rabbit holes) [5]  na YouTube od Big Tech. Situácia, ktorá nastala so psychologickými stimulmi na automatické ovplyvňovanie správania a priamych emócií, by sa dala nazvať „algoritmická moc nad psychikou“.

Technologické spoločnosti sa zdajú byť schopné definovať, čo znamená inteligencia. Siri Beerends, popredná odborníčka na AI zo Silicon Valley, má nebezpečný kruhový argument: 1) My sme náš mozog. 2) Náš mozog je počítač. 3) Big Tech robí lepšie počítače. 4) „Humánny“ tech priemysel vyrába lepšie počítače.

Ak dokážeme zvrátiť túto líniu myslenia, vznikne priestor na interaktívny vzťah s technológiou. Potom sa môžeme oslobodiť od obrazu ľudstva, naďalej uľahčujúceho príjmový model v pozadí nášho digitálneho sveta, a prelomiť „algoritmickú moc nad psychikou“. A dokážeme opäť určovať naše vedomie v prosperite, čo môže podporovať naše blaho.

Teraz je jasné, že aj ne-západné ľudstvo sa odhodlane usiluje o úroveň blahobytu západnej spoločnosti. Keď AI dokáže zohrávať užitočnú rolu pri dosahovaní stále vyššej úrovne prosperity, je potrebné zabezpečiť obrovské zásoby energie (najmä elektriny) a dostatočné zásoby potrebných surovín (často „vzácnych“ kovov).

Ak sa však súčasne budeme snažiť o podstatné zníženie využívania fosílnych palív, objaví sa nová kríza a zdá sa, že skončíme v knihe Michaela Ende [6] alebo Tonky Dragt [7]. Potreba elektriny sa výrazne zvyšuje; nové zariadenia „vyžadujú“ napájanie; pričom výroba elektriny sa stáva čoraz viac problematickou. Dokonca ani nárast jadrovej energie nie je dostatočný na uspokojenie obrovského hladu po elektrine. Ponúka sa sci-fi scenár: obmedzenie slobôd jednotlivca (v oblasti energií) až po úplnú kontrolu spoločnosti zo strany štátu alebo systému, generovaného umelou inteligenciou (AI).

Prínosom by mohlo byť obmedzenie závislostí, spoločensky nežiaduceho správania, nerozumných a nechcených výdavkov, nezdravých životných návykov, kontroverzného správania a kontroverzného myslenia, pričom by sa zároveň dosiahli úspory pri výrobe, poháňanej elektrinou.

Na Západe v súčasnosti neexistuje spoločenská a politická väčšina pre takto sledovanú spoločnosť, ale v Číne už existuje sociálno-kreditný systém, ktorý má znaky totálnej kontroly. Okrem toho už prebiehajú prípravy na zavedenie takého systému aj v Európe, Amerike a Austrálii. Pomyslime na CBDC (digitálnu menu), systémy na rozpoznávanie tváre, prípravné zákony, digitálne pasy atď. Týmto spôsobom – podľa utopistov AI – by sa dala dosiahnuť prijateľná úroveň prosperity, ktorú nazývajú humánnou.

Či to znižuje potrebu elektriny, je veľmi otázne. Ak sa takýmto spôsobom dostane do rúk systému, generovaného umelou inteligenciou (AI), aj sloboda ducha a myslenia, v konečnom dôsledku by to tiež výrazne obmedzilo slobodu konania. Naša sloboda konania by potom znamenala ‚výber‘ toho, čo nám duch AI vsugeruje „pre naše dobro“.

To, že diskutovaná spotreba energie môže ničiť Zem a prírodu, je známe väčšine, ale že výroba a používanie elektriny oslabuje a ničí potenciál ľudskej duše a fungovanie mysle, mnohí nevedia. Dodávku energie, „výživu“ potenciálne nesmrteľnej duše v nás nemôžeme založiť na éterických silách, orientovaných na zisk, ktoré sa usilujú o pokrok a zvýšenie prosperity pre seba. Preto jedna domorodá múdra žena v Amerike nedávno povedala, že my ako ľudstvo musíme prestať používať ‚pokrok‘ ako spoločenský a ekonomický východiskový bod: ten má v konečnom dôsledku ničivý vplyv v prírode, ale aj v našich vlastných vnútorných záležitostiach.

Silou eminentnou a par excellence, nie aby  zvýšila naše vlastné bohatstvo a prosperitu, ale aby všetkým umožnila rast duch-duše, je „ohnivá éterická sila“, piaty alebo elektrický éter, ako Uránová sila spojená so slobodou, napokon so slobodou ducha. Urán, ako planetárna sila spojená s elektrinou, stimuluje tvorbu voľnej elektriny ako energie pre dušu. Nie je to elektrina, vyrábaná pomocou fosílnych palív, ba ani energia, generovaná veternými turbínami a solárnymi panelmi.

Na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia stále dominovalo experimentom na rozvoj vedomia generovanie voľnej Uránovej energie pomocou zariadenia (!), pričom jeden z modelov takéhoto zariadenia zahŕňal použitie oxidovaného uránu (minerálu smolinec s chemickým vzorcom UO₂).

Uránová energia a prvok urán majú vysoko elektrický účinok. Ale je to voľná energia, čo tiež znamená, že ľudia majú slobodu spracovávať a používať ju podľa slobodnej vôle. Napríklad vo Francúzsku vidíme, že urán je potrebný na výrobu jadrovej energie, a tým pokrýva obrovskú spotrebu elektriny. Je to záväzok voči sociálnym a ekonomickým cieľom.

V gnosticko-kresťanskom zmysle ide o to, dokázať vytvárať voľnú energiu vo vlastnej bytosti v prospech procesu duch-duše. V kozmickom vývoji je to ďalší krok, ktorý je nevyhnutný. To je humánne nie v tradičnom zmysle slova, ani „trans-humánne“ v zmysle nového svetového poriadku, ktorý by bol podporovaný AI. Kozmos kladie zodpovednosť na nás samých, na každého z nás. A to presahuje tradičnú vedu, tradičné náboženstvo a tradičnú rastovú ekonomiku pokroku.

Pretože existujúce éterické sily špecifickej prírody, v ktorej (ešte) môžeme žiť, nás evolučne viac či menej automaticky nevedú na cestu oslobodenia, k pôsobeniu ducha v nás. Vedú nás k hranici, kde môžeme voľnú energiu Uránovej éry, ktorá je v konečnom dôsledku Silou Lásky Krista, využívať na skutočnú endúru, v ktorej sa seba-umenšovanie a seba-realizácia spájajú v novom účinku.

Pokračovanie na časť 2

Poznámky:

[1] per definitionem – kvôli vlastnej definícii, podľa definície

[2] GPT – skratka z anglického Generative Pre-trained Transformer (Generatívny pred-trénovaný transformátor)

[3] „Cloud  je virtuálny priestor v dátových centrách, ktorý prevádzkovateľ cloudových služieb poskytuje klientom.  Prostredníctvom internetu klienti pristupujú k svojim dátam uloženým v tomto dátovom centre. Dáta sú umiestnené v dátových centrách na fyzických serveroch.“  In: Sycom: Čo je to cloud? Spoznajte Cloud computing služby, dostupné na ˂https://sycom.sk/co-je-to-cloud/˃ [Online: 11.2.2024 14:44]

[4] AI – skratka z angl. Artificial Intelligence (v preklade umelá inteligencia)

[5] rabbit hole – (v preklade králičia diera), „je komplikovaná alebo ťažká situácia, zvlášť taká, z ktorej je ťažké odísť preč“ alebo „situácia, v ktorej vás predmet alebo činnosť natoľko zaujme, že nedokážete prestať pokúšať sa o ňom dozvedieť alebo ju robiť“ (In: Cambridge Dictionary, dostupné na ˂https://dictionary.cambridge.org/us/dictionary/english/rabbit-hole ˃  [Online: 11.2.2024 15:50])

Zdroje:

[6] Michael Ende – nemecký autor fantasy a detských príbehov, napr. The Never Ending Story (Nekonečný príbeh)

[7] Tonke Dragt – holandská autorka, ktorá skúma hranice priestoru a času, napr. v dielach List pre kráľa a Pieseň siedmich

Ako väčšina redaktorov v Správach, aj Zae-In nosí na golieri mikrofón a drží v rukách hromadu poznámok – no na rozdiel od väčšiny je jej tvár úplne falošná, nie je skutočná. Zae-In, „virtuálny človek“, skonštruovaný juhokórejskou spoločnosťou Pulse9, zameranou na umelú inteligenciu, strávila v tomto roku päť mesiacov čítaním spravodajských bulletinov na národnej vysielacej stanici SBS „naživo“. Možno si pomyslíte: To je všetko. Aby som si požičala slová ďalšieho animovaného redaktora: „Vítam našich nových AI-nad-pánov, nad-vládcov.“ Budúcnosť je teraz. Svet patrí umelo inteligentným ľuďom a Správy už nikdy nebudú ako predtým. (Amelia Tait, The Guardian)

Tieto otázky, samozrejme, nie sú nové. Človek sa od samého začiatku zaoberal problémami božského a hľadal odpovede na takéto otázky. Gnóza, ktorá nám dáva božskú, univerzálnu múdrosť, dokázala dať na tieto problémy jednu a tú istú odpoveď počas všetkých vekov. Napriek kultúrnym a časovým rozdielom, mnohé texty, pôvodne inšpirované touto božskou múdrosťou, podávajú svedectvo o tomto univerzálnom poznaní a pokúšajú sa dať týmto filozofickým otázkam tvar svojimi vlastnými slovami.

Prvý je príklad z čínskej gnózy. Koncept Boha sa v spisoch Tao Te Ťing od Lao-c´ nazýva „Tao“. Lao-c‘ uvádza, že pokiaľ je Tao prvotným základom všetkých vecí, tak Tao nemôže byť plne opísané žiadnym smrteľníkom, a preto hovorí:

Ak by sa Tao dalo vysloviť, nebolo by to večné Tao. Ak by sa meno dalo pomenovať, nebolo by to večné meno. Ako ne-bytie, môže byť označené ako základ všetkého, čo jestvuje. Ako bytie, je Matkou všetkých vecí. [1]

Tieto paradoxné slová sú úplne v súlade so stredovekými mystikmi, ktorí svedčili o tom, čo z božského zažili, prostredníctvom jednoduchých záporných výrokov. Táto náuka sa nazýva aj „negatívna teológia“ a zodpovedá tomu, čo nám chce povedať Lao-c‘. Hlavným predstaviteľom tejto „negatívnej teológie“ je Dionýzios Areopagita, ktorý v jednom zo svojich traktátov najprv opisuje božské mnohými rôznymi menami, aby to neskôr všetko poprel. Dionýzios tiež predpokladá, že nie je možné Boha zachytiť v koncepte, a preto hovorí, že:

Boh nie je ani tma ani svetlo. On je oslnivá tma, ktorá intenzitou svojej temnoty zatieňuje všetku žiaru. [2]

Tieto záhadné slová stredovekého mystika naznačujú, že to božské sa nedá zachytiť slovami nijakým spôsobom. Zdá sa, že božský svet je úplne oddelený od sveta foriem, v ktorom žijeme. A predsa je človek, vedome či nevedome, priťahovaný tým nad-prirodzeným, na ktorom zjavne nemá účasť, a má potrebu toto nad-prirodzené poznať. Súčasne s touto potrebou je konfrontovaný s otázkou: Ako môžeme opísať alebo zažiť to božské?

Tao teda nemožno pomenovať, pretože:

Tao je prázdne, a vo svojich žiareniach a aktivitách je nevyčerpateľné. [3]

Aby sme spoznali a skutočne zažili to božské, musíme sa „vyprázdniť“, musíme vplynúť do úplne iného stavu vedomia. Lao-c‘ to vyjadruje takto:

Preto, ak srdce permanentne „nie je“ – to znamená, ak je oslobodené od všetkých pozemských snáh a túžob – človek môže uzrieť tajomstvo duchovnej podstaty Taa.

Ak srdce permanentne „je“ – to znamená, ak je plné túžob a pozemských snáh – človek môže pozorovať len obmedzené, konečné formy. [4]

Preto sa mudrc zaoberá ne-konaním; uskutočňuje učenie bez slov.  [5]

Tomu, kto hľadá Boha, Tao, sa odporúča, aby sa úplne odpútal od všetkých hmotných vecí; aby sa takto úplne vyprázdnil, takže sa mu potom Tao môže zjaviť. Avšak, len čo sa človek pokúsi toto božské uchopiť alebo pochopiť mysľou, Tao sa opäť vzdiali zo strany hľadajúceho.

Zrejme by sme sa teda nemali pripútať ani k tejto božskej skúsenosti, pretože práve preto, že sa k nej ľudia nepripútajú, Tao ich neopúšťa. To odkazuje na skutočnosť, že podstatu večného Taa nie je možné zmiešať s dočasnou podstatou nášho sveta, pretože sa vzdiali z našej strany, keď sa pokúšame uchopiť ho.

Aj židovská teozofia nám ukazuje ako všeobecnú črtu Gnózy, že to božské je oddelené od zmyslového sveta. Židovská Gnóza, podobne ako svet ideí Lao-c‘ a Dionýzia Areopagitu, teda tiež vykazuje dualitu: aj tu je to božské v protiklade k materiálnemu svetu a nie je možné ho nijako zakúsiť vo fyzickom svete. Preto sa v židovskej mystike to božské opisuje ako nepoznateľné Ain Sof, čo znamená doslova „bez konca“. Táto duchovná ne-existencia toho Ain Sof je zdrojom, z ktorého vzišiel všetok život. V židovskom mysticizme je tento život schematicky znázornený desiatimi Sfirot Stromu Života, ktoré tvoria plán stvorenia. Inými slovami, božský Ain Sof môžeme chápať  ako číslo 0, ako prázdno, nebytie, ako nič, z ktorého vzniklo všetko. Goethe tiež hovoril v svojej knihe Faust:

V tvojom Nebytí verím, že nájdem to všetko..

Majúc v mysli vyššie uvedené, môžeme vyvodiť, že akýkoľvek koncept na opísanie božského musí byť nedostatočný. Aby sme si mohli predstaviť „božské nič“, Tao alebo Ain Sof, musíme sa uchýliť k jazyku obrazov. Tento vizuálny jazyk by potom mal mať pre každého rovnaký význam. Čísla zaujímajú v svete symboliky jedinečné miesto, a preto si volíme tento vizuálny jazyk.

Keď vychádzame z určitého čísla, musíme si uvedomiť, že čísla neboli vo všetkých dobách zažívané rovnako. Môže to znieť zvláštne, pretože si možno myslíte, že súčet 1 plus 1 dáva rovnaký výsledok pre každého a v každej dobe. Samozrejme, to je pravda. Takto však používame len kvantitatívny koncept čísla, ale okrem kvantitatívnej hodnoty, môžeme číslo zažívať aj ako kvalitu.

V dnešnej dobe sa kvalitatívny pojem čísla dostal do úzadia. No nie vždy to tak bolo. V predchádzajúcich kultúrach, starodávni jasnovidci prežívali prostredníctvom zjavení to, čo moderní vedci potvrdzujú vzorcami. Tam, kde moderný človek vidí iba veci, staroveký matematický filozof videl procesy, ktoré mohol previesť na čísla, odhaľujúc mu tak tajomstvá života. Mudrc z dávnej minulosti videl v číselných štruktúrach ruku Boha, tak ako ju teraz vidíme my v prírode.

Preto pre Pytagora, gréckeho matematika zo šiesteho storočia pred Kristom, bola matematika duchovným základom Vše-sveta. Pre neho všetko, čo existuje v priestore, sa dalo vysledovať až k číselným proporciám. Pytagoras tiež predpokladal dva svety: duchovnú a hmotnú prírodu, v ktorej duch riadi tú materiálnu. Matéria bola pre neho len zamrznutý, vykryštalizovaný duch, ktorý musí byť pomaly rozpúšťaný, uvoľňovaný zmenou v ľudskom vedomí.

Číslo 10 bolo pre pytagorejcov dôležité. Toto číslo počítali takto: 1+2+3+4=10 a, aby vizualizovali celok, umiestnili tieto čísla ako bodky do trojuholníka. Jeden bod na vrchole trojuholníka, dva body pod ním, tri body pod tým a napokon na základni trojuholníka posledné štyri body.

S číslami 1 až 4 mohli pochopiť Vše-svet v jeho celistvosti. Celý vývoj stvorenia, podľa tohto pohľadu, postupuje od 1, cez 2 a 3, ku 4, ktoré v ich celistvosti tvoria plnosť desiatky. Už sme sa dotkli tejto tvorivej plnosti s desiatimi Sefirot Stromu Života, ktorý predstavuje stvorenie Všetkého. Desať Sefirot súvisí s desiatimi slovami stvorenia z knihy Genesis, ktoré začínajú slovami:

A Boh povedal… [6]

Svet, ako ho poznáme, je svetom rozdelení, svetom protikladov. To je samo osebe veľmi dôležitá skutočnosť. Vo fyzickom svete si nevieme predstaviť nič, čo by nemohlo mať svoj protiklad. Tento kontrast, ktorý vlastne ukrýva číslo dva, je pekne zobrazený v židovskom Pentateuchu, ktorý zahŕňa prvých päť kníh Starého zákona. Prvé písmeno knihy Genesis v hebrejskom texte začína písmenom beth, druhým písmenom abecedy s číselnou hodnotou dva. Tak stvorenie nezačína jednotkou, ale hneď kvalitatívnou číselnou hodnotou dvojky! Vlastne, s týmto obrazom v mysli, môžeme vyvodiť, že kvalitatívna hodnota čísla jeden nie je v našom fyzickom svete dostupná. Žijeme v pozemskom svete, v svete, kde vládne dvojka alebo násobok dvojky! Preto pytagorejcom na označenie sveta fyzickej prírody stačilo číslo štyri: veď 4 je 2 na druhú, čo je konečná hranica tejto prírody! Na rozdiel od 2 alebo 4, jednotka (1) stojí, a táto jedinečnosť nie je z tejto prírody, ale zjavne patrí do iného poriadku. Okrem toho, napríklad, posledné písmeno hebrejskej abecedy má číselnú hodnotu 400 (nuly sú druhoradé), a všetko, čo je nad 400, nepatrí do fyzickej prírody! Pre 500 neexistujú žiadne písmená ani znaky; potom sme späť vo svete ticha. Cesta človeka v hmote sa potom skončila.

Teraz si môžeme túto jednotu najlepšie predstaviť ako monádu, sférickú formu, ktorá, na rozdiel od iných foriem, pozostáva len z 1 strany. Gnostici zakúšajú túto jednoduchú jednodielnu rovinu, túto monádu, ako tichú silu v pozadí, ktorá je nehybná a z ktorej všetko vzišlo. Preto starovekí jasnovidci vnímali monádu, jednotu, jednotku, nie ako číslo, ale ako generátor čísel, z ktorého, ako zo semien, vzišlo všetko.

Prvou manifestáciu z božského sveta, ktorú teraz môžeme spájať s číslom 1, je aktivita, vyžarovanie, emanácia toho, čo nazývame Ain Sof. Je ako lúč svetla, božské volanie z iného tichého sveta, ktoré nás pozýva, aby sme Ho našli. Táto emanácia z nepoznateľného Nič je prvým písmenom hebrejskej abecedy, Aleph, a je ako kvapka, semienko, ktoré chce nájsť partnera na zemi. Táto božská kvapka chce byť poznaná a reflektovaná čisto v svojej monadickej, jednoznačnej, nedvojzmyselnej podobe. Veď predsa, Láska je stvorenie a stvorenie je Láska. Boh v svojej láske vynakladá úsilie, aby bol rozpoznaný a poznaný tu. Volá nás z božského Nebytia, a práve v tej chvíli Láska plodí svoj pozemský náprotivok: obe stoja tvárou v tvár.

Nebeská kvapka môže byť na zem zrkadlená len prostredníctvom človeka: ten musí spraviť odrážajúce, reflexné zrkadlo svojej duše tak čistým, aby bolo to božské v svojej najčistejšej podobe prostredníctvom neho odrážané na zem ako božská jednota.

Keď jeho duša nie je spútaná pozemskými pohybmi, zrkadlo jeho duše je zbavené všetkých kazov a božské svetlo sa odráža v jeho žiarivom jase. To je nádherne znázornené prvým hebrejským písmenom Aleph, s číselnou hodnotou 1:

Žiaľ, vo väčšine prípadov táto božská kvapka z nepoznateľného Ain Sof nájde na zemi spoluúčastníka, ktorý dokáže vytvoriť len slabý tieň vznešenej božskej jednoty. Zrkadlo duše je ešte príliš matné kvôli pozemskému zameraniu a svetlo nedokáže preniknúť až do hĺbky duše. Vtedy sa svetlo z nadprirodzenej jednoty stáva vo fyzickom svete mnohorakosťou foriem, dualistickým svetom, v ktorom vládnu protiklady. Potom monadická kvapka nachádza svoj odraz len v rozbitom stave (pozri sa na spodnú kvapku). K ukončeniu tohto rozbitého stavu môže dôjsť len vtedy, keď je celý ľudský systém privedený do pokoja.
Lao-c‘ v tejto súvislosti hovorí:

Kto dokáže nečistoty svojho srdca vyčistiť do pokoja?

 Kto dokáže byť postupne zrodený do Taa dlhodobým praktizovaním pokoja?  [7]

Roztrieštenosť božskej jednoty, prostredníctvom zmätku v ľudskej duši, je skutočnosť, vyjadrená v mnohých mýtoch. Egyptský mýtus o Osiridovi a Isis je toho jasným príkladom. Rozpráva o tom, ako sa Osiris ako predstaviteľ pravého ja človeka, ktoré pochádza z božského sveta, zameriava výlučne na duchovno. Má však brata Setha, temný náprotivok, ktorý sa zameriava nie na duchovno, ale na hmotu. Seth, nazývaný aj Typhon, reprezentuje sklon človeka vrhnúť sa do plnenia svojich túžob. Obaja bratia mohli tvoriť vyrovnaný, vyvážený pár, keby Osiris mal na starosti svojho brata Setha. Ten duchovný by potom vládol nad zmyslovým svetom, ktorý by sa tým duchovným riadil. Ale príbeh sa odohráva inak. Egyptský mýtus hovorí, že Seth zabije svojho brata, rozdelí jeho telo na kúsky a rozptýli ich po celom svete. Tento obraz je paralelou k mohutnej božskej kvapke, monáde, ktorá je v rozbitej podobe premietaná do hmotného sveta, a akoby rozpadnutá na nespočetné čiastočky.

Guľu alebo monádu sme teraz spoznali ako božskú vše-jednotu, ktorá sa vznáša nad rozdrobenosťou dualistickej prírody. Nie je náhoda, že v hebrejskom jazyku majú pojmy „Boh“, „Láska“ a „Jednota“ rovnakú číselnú hodnotu. Tieto pojmy k sebe nevyvrátiteľne patria, pretože: Boh je Láska je Jednota. Vlastne môžeme pridať štvrtý pojem: pravda. V našom svete má pojem „pravda“ pre každého iný význam. Avšak, ak vychádzame z pracovnej hypotézy a vezmeme si monádu ako symbol pre Tao, môžeme pomocou jednoduchého príkladu dospieť k záveru, že božská jednota je prežívaná všetkými rovnako. Aby sme to dokázali, musíme sa odvolať na vašu predstavivosť. Predstavte si: my všetci sme spolu v obrovskej sfére, v monáde. Každý, nech stojí kdekoľvek, bude túto guľu vnímať rovnako! Dokonca aj keby sme sa ocitli mimo tejto obrovskej, veľkej sféry: každého pozorovanie bude rovnaké! Preto je monáda, jednoduchá rovina sférickej formy, číslo 1, symbolom par excellence Božstva, vyjadrujúceho sa v našom svete, ako prvá emanácia.

Táto jednoduchá rovina, číslo 1, je diametrálne protikladná ku číslu 4 fyzickej prírody. Aj pre pytagorejcov tvorila jednotka (1) hranicu k transcendentálnemu svetu, ktorý nemôže byť zakúšaný v hmotnom svete štvorky (4). Hoci tieto dve rozdielne prírody nemôžu byť zmiešané, často dochádza k omylu, že to božské musí byť od nás ľudí veľmi vzdialené. Avšak: nič nemôže byť od pravdy ďalej! (To božské) je bližšie ako ruky a nohy, len je v nás stále latentné, skryté! Ešte musí byť aktivované.

Záhadu tohto zdanlivého paradoxu možno vyriešiť len tak, že učiníme zrkadlo našej duše takým čistým, že bude schopné prijímať a odrážať to božské v jeho pravej podstate. Ako učiníme naše duše vnímavými na túto božskú inšpiráciu, ktorá prichádza z inej prírody? Aby sme to dosiahli, Lao-c‘ sa odvoláva na princíp Wu-Wei, čo znamená „ne-konanie“, odpútanie sa od tohto sveta. To je kľúč, uskutočňovaný všetkými Gnostickými mágmi, ktorý nás vedie von zo sveta „konania“, bytia, do sveta ne-konania, ne-bytia. Keď je ľudská bytosť schopná používať tento kľúč, potom sa takýmto činom celá ľudská prirodzenosť prepracuje a pozdvihne do inej dimenzie. Potom sú potvrdené gnosticko-magické slová, ktoré k nám hovorí Lao-c‘ inšpiratívnym spôsobom z ďalekej minulosti:

Nebo a zem by sa spojili a spôsobili, že padne jemná rosa,

a ľudia by spontánne vstúpili do harmónie bez toho, aby im to niekto musel hovoriť.

Keď bolo Tao rozdelené, dostalo meno.

S týmto menom, človek musí vedieť, ako sa ovládať.

Ten, kto sa dokáže ovládať, sa nedostane do nebezpečenstva.

Tao sa bude šíriť po celom Vše-svete.

Všetky veci sa vrátia ku Tao, ako horské bystriny, ktoré sa vracajú k riekam a potom k moru. [8]

Odkazy:

[1] Catharose de Petri a Jan van Rijckenborgh, The Chinese Gnosis – A commentary on the Tao Te Ching (Čínska Gnóza – komentár ku Tao Te Ťing), kap.1, Rozekruis Pers, Haarlem 2018

[2] The Mystical Theology of PSEUDO-DIONYSIUS THE AREOPAGITE (Mystická teológia PSEUDO-DIONÝZIA AREOPAGITU)

[3] Catharose de Petri a Jan van Rijckenborgh, The Chinese Gnosis – A commentary on the Tao Te Ching (Čínska Gnóza – komentár ku Tao Te Ťing), kap. 4, Rozekruis Pers, Haarlem 2018

[4] tamtiež, kap. 1

[5] tamtiež, kap. 2

[6] Genesis 1:3

[7] tamtiež, kap. 15

[8] tamtiež, kap. 32